PRÍBEH - 2

Sbírka: PRÍBEH MUŽA, KTORÝ SI PÍSAL PO ZEMI ...

Bylinkárka

Na ich prvé stretnutie by určite nikdy nezabudol, aj keby zostarlo do osamotenej dávnej spomienky. 

Už od skorej mladosti chodieval ďaleko za hradby mesta, do lesov a na lúky, ktoré mesto obklopovali. A bolo tak tomu aj v to popoludnie, keď stál pred jedným z kríkov na okraji lesa a pozeral na jeho kvety. Voňali a rozkvitali do najkrajšieho ročného obdobia. Prebudený hmyz a spev poletujúcich vtákov napĺňali presvetlené ovzdušie.

Ako málo stačí, aby vo svete zavládla spokojnosť, pomyslel si. Slnko na oblohe a voda v zemi.

Ako málo stačí, aby bol človek spokojný, povedal si aj o chvíľu, keď s pocitom úľavy a samotárskej bezstarostnosti začal pred kríkom míňať tekutiny svojho tela. Chystal sa práve zasmiať na tejto myšlienke, keď začul ako ho niekto predbehol.

Za chrbtom sa mu ozval tlmený dievčenský smiech. 

Na zahanbenie, ktoré sa ho zmocnilo, sa naozaj nikdy nedalo zabudnúť. Ani na pocit, ako mu nahrnutá krv sfarbila tvár a až jemne zježila vlasy za ušami.  

Zapamätal si aj zradné ticho, ktoré zrazu nastalo naokolo. Hmyz prestal bzukotať, vtáky spievať a aj vietor ustal a utíšil lístie v stromoch. Všetko sa voči nemu sprisahalo a udialo určite iba preto, len aby osoba za jeho chrbtom mohla jasne počuť ten zradný padavý zvuk. A on si vzápätí začal klásť otázku, či v to ráno naozaj vypil vedro vody ...

Keď skončil, váhavo a so stále sklonenou hlavou sa otočil. Chvíľu trvalo, kým nabral odvahu pozrieť priamo pred seba.

Výrazné oči, ktoré sa očividne stále smiali a nestihli sa odvrátiť od jeho zahanbeného pohľadu, sa mu taktiež navždy vmazali do spomienok. Spolu s dlhými vlasmi patrili peknej a ešte dievčensky pôsobiacej mladej žene. Stála iba pár krokov od neho, odetá v jednoduchých šatách a s košíkom plným čerstvo natrhaných a vôňou šíriacich byliniek. Zrejme sa chystala pridať k nim i zopár kvetov z kríka. 

Aby zahnal pocit prekvapenia i prichádzajúceho pocitu trápnosti, rýchlo sa jej spýtal na meno. Pokúsil sa pritom o niečo, čo malo vyzerať ako úsmev. Ako sa volá on, ho v tej chvíli ani nenapadlo povedať. 

„Nazývajú ma Bylinkárka. Myslím, že tak ma tu volajú,” odpovedala ona už s vážnejšou tvárou, lebo zrejme si  uvedomila rozpaky, ktoré v ňom svojou prítomnosťou i smiechom vyvolala.

O Bylinkárke, dcére tajomného pastiera, počul už dávnejšie. Občas prichádzala z neďalekých kopcov do mesta a tam vzbudzovala pozornosť tým, že prinášala kvety a bylinky, ktoré divným spôsobom každému pomohli pri chorobe.

Jej osoba bola ale opradená aj ďalšou záhadou. Tí, ktorí ju stretli, sa po jej odchode nevedeli zhodnúť, ako vlastne vyzerala. Kým pre niekoho bola krásnym mladým dievčaťom, pre iných bola iba všednou ženou. Ba priam až škratou. No po čase ju väčšina opisovala už len ako peknú, mladú, múdru a láskavú bytosť. Jej vykreslenie ako škraty sa potom pokladalo iba za prejav žiarlivosti závistlivých žien a u ich mužov za prejav zbabelosti priznať sa, že sa im „Bylinkárka”, ako ju všetci volali, páči.

„Si omnoho krajšia a mladšia, ako som o tebe počul ...” vyhŕklo z neho úprimne. Akoby sa bál, že mu zmizne skôr, ako tú vetu dopovie. Sám sa aj začudoval odvahe a priamosti, ktorými ju vyslovil. Pri pekných dievčatách a ženách býval totiž obvykle nesmelý. Jeho prostorekosť bola určite dôsledkom zmätku v hlave, ktorý pred chvíľou zažil. 

„Každá žena je taká mladá a krásna, ako ju chce kto vidieť ...” odpovedala potichu. Skôr sama pre seba, ako jemu. Aj sa tak pousmiala. Teraz už so sklonenou hlavou, sama pre seba.

„Vždy ťa budem chcieť takúto vidieť,” pomyslel si. Odvahu vysloviť nahlas práve zrodené želanie však už ale nenašiel. Ani predstavu, že jej prítomnosť akoby ešte viac presvetlila i tak jasný slnečný deň. A spomenul si tiež, ako ho vždy vábilo spoznať to spojenie krásy, vedomostí a tajomnosti, ktoré sa s ňou spájali.

„To si vravíš teraz,“ prehovorila po chvíli ticha. „A tá predstava, ako som zjasnila tento pekný deň, tá bola od teba milá...“

Prekvapene na ňu pozrel. Usmiala sa.

„Iba pocity. Myšlienky len občas,” ozvala sa a on ostal ešte zarazenejší. Neveriacu otázku, či vie čítať myšlienky sa predsa ešte len chystal vysloviť.

„Kto vlastne si a ako sa naozaj voláš ?” spýtal sa opäť nahlas. 

Odpovedala mu divno a cudzo znejúcim slovom, ktoré si nestihol ani zapamätať. Keďže vycítila jeho nechápanie a skrytú otázku, sama odpovedala: „Vo vašej reči to znamená SOM LÁSKA A SOM VEČNÁ.”