PRÍBEH - 11

PRÍBEH - 11

Osud 


Keď sa v ten večer blížil k lesu, kráčal ťažšie a pomalšie ako inokedy. Dôvod bol zrejmý na prvý pohľad, na dlhú cestu bol vystrojený nielen odevom, jedlom, pitím a zlatom, ale hlavne ťažkou výzbrojou. Tá pozostávala z ochranného odevu, prilby, meča, štítu a kopije.

Unavený zastal a s prekvapením zistil, že ho na obvyklom mieste nečakala. Bol z toho i trochu sklamaný. Začal ju vyzerať.

Na chodníku sa ale zrazu objavil jazdec. Netrvalo mu dlho, aby v ňom spoznal muža na majestátnom koňovi. Splašene zhodil vrece z pleca a uchopil zbrane. No skôr ako stihol vytiahnuť a nasadiť si prilbu, lebo naozaj žiadne nebezpečenstvo tak skoro neočakával, ozval sa hlas jazdca :

„Nechaj to tak. Už ťa predsa očakáva.“

„Kto si ?“

„Moje meno ti nič nepovie, je v reči, ktorej nerozumieš. Ale v tvojej reči znamená OSUD.”

Podobnosť so slovami, ktoré počul pri zoznámení s Ňou, ho trochu ukľudnila. Kdesi vo vnútri mu vyjasnila a sčasti začala zodpovedať otázky, ktoré v ňom odvtedy ostali. Áno LÁSKA a OSUD idú často vedľa seba. Jazdec asi hovoril pravdu a teraz sa ho zrejme netreba obávať... Zatiaľ. No kto bol teda muž s piskľavým hlasom ? A ostatní, čo boli s mím ?

Pridal sa opatrne k jazdcovi a mlčky vykročili chodníkom. Muža ani nenapadlo pomôcť mu a on to ani neočakával. Len potajme dúfal, že Ona mu na cestu dá ľahšiu a snáď v niečom aj “zázračnú” výstroj, aby prekonal nástrahy, ktoré mu mali hroziť. Nevedel síce čo ho čaká, ale istú predstavu si z rozprávaní bývalých vojakov, dobrodruhov a obchodníkov už vytvoril. Draci, ohnivý jazdci, kamenné podzemné obludy, vodné príšery, zlí čarodejníci ... áno, na to všetko sa pripravil nielen svojim odhodlaním, ale najmä všetkým, čo ho ťažilo na chrbte.

Napriek únave z bremena a tme bezmesačnej noci si všimol, že obraz lesa a krajiny naokolo bol tentoraz iný. Zacítil aj pach výparov. V siluetách stromov oproti jasnej hviezdnej oblohe sa miesto košatých korún objavili pahýle suchých vetiev a konárov. Všetko pôsobilo ťaživo a dusivo. Pochopil, že pozeral na krajinu očami nepozvaného hosťa. 

Pred úpätím kopca stratených chrámov jazdec zastal pri otvore do skaly. Ani ten sa predtým nevšimol. Možno sme prišli inou cestou, pomyslel si a využil ponúkanú možnosť krátkeho oddychu. Zhodil so seba batožinu i výstroj a po chvíli postávania pristúpil zvedavý k otvoru.

Zacítil z neho vychádzajúcu prenikavú divnú vôňu a následne ho skoro okamžite ovládla náhla ospalosť. Zazdalo sa mu ešte, že počul tiché kroky, ktorými by sa akoby niekto opatrne zakrádal za jeho chrbtom. No skôr ako sa stihol otočiť, stratil vedomie. Ani nevnímal, či slabý úder, ktorý pocítil na hlave, vznikol až po páde na zem, alebo pred ním.

Preberal sa postupne, no hlava ho napodiv vôbec nebolela. Neveriacky si ju opatrene prehmatal. Bola bez zranení a tak sa pomaly postavil. Ledabolo si podvedome oprášil odev a poobzeral dookola. 

Muž naďalej stále rovnako pokojne sedel na koni, akoby sa nič nestalo. 

Nemal ale čas dlho premýšľať, čo sa mu vlastne prihodilo, lebo otvor v skale sa nečakane rozjasnil. Po chvíli bolo vidno stade niekoho prichádzať.

Bola to Ona, ani ho to neprekvapilo. Svietila podobne ako vtedy na kopci, len iným, matnejším svetlom. Akoby dohárala ...

Napriek ťaživosti, ktorá priam visela vo vzduchu, sa pri pohľade na jeho výstroj nahlas úprimne rozosmiala :

„Snáď si to všetko nemieniš vziať so sebou.” 

Očividne sa v tej chvíli bavila. „Dúfam, že si neminul zbytočné mince na daromnosti, akými sú víťazný meč, nepriestrelná halena a štít, či prilba neviditeľnosti, kúzelná palička, lietajúca metla a podobné hlúposti...”

Začervenal sa a odvrátil pohľad k zemi. Nielen zopár hlúpostí tam skutočne bolo. Metla a palička pohodené vedľa meča a štítu hovorili za všetko. A naozaj ho stáli veľa.

„Môžem ťa uistiť, že tam, kam pôjdeš, to všetko bude zbytočné. A aj jedlo a pitie. O zlate už ani nehovorím.”

Zvážnela. „Všetko bude závisieť iba od tvojej vôle a viere v to, čo ti poviem.”

Sadli si, no prítomnosť jazdca im bránila prejaviť si zvyčajné dôvernosti. Cítil, že boli ohraničení časom a ten bolo potrebné využiť na posledné pokyny k ceste.

„Pôjdeš do jaskyne, tá ti určí cestu. Nič z toho, čo si doniesol, si nemusíš vziať. Len odev čo máš na sebe. Odteraz nebudeš hladný a ani smädný.“ 

„A vezmeš si iba tento medený džbán. Tvojím poslaním bude nájsť cestu k prameňu večného života. Nabrať z neho do džbánu vodu, prísť sa ku mne a podať mi ho.“

„A ak prídem na kríženia ciest, ako budem vedieť kam mám ísť ?“

„Cestou lásky predsa, nikam inakadiaľ nechoď. Nedaj sa nikým a ničím zlákať alebo odradiť. Kráčaj stále iba dopredu. Nesmieš sa vracať späť a ani dlho váhať a nepokračovať v ceste.“

„A čo mi hrozí, kto budú moji nepriatelia?“ opýtal sa s obavami, o akých príšerách a netvoroch sa dozvie.

„Iba ty sám sebe budeš hrozbou. Slabosti tvojej mysle a svedomia. A ak stratíš všetku nádej a silu v seba, spomeň si na mňa. Neprestaň mi veriť. Ak pôjdeš stále vpred, všetko nakoniec prekonáš a dosiahneš cieľ. Buď opatrný, posledná skúška bude najťažšia ...”

„Viac ti nemôžem povedať. Nesmiem,“ dodala. „Teraz sa ešte rozlúčme a choď.”


Objímali sa dlho a nedbali už ani na prítomnosť jazdca. 

„Choď...“ zopakovala po chvíli. Tentokrát jemnejšie a tichšie. Sám cítil, ako to slovo s námahou vyslovila a preto neodchádzal. Nakoniec to bola ona, ktorá odstúpila a obrátila sa mu chrbtom. Možno aby nevidel jej oči. 

Váhavo sa pobral k jaskyni. Ešte raz sa však otočila a pribehla k nemu. Náhlivo mu podala do ruky džbán, na ktorý zabudol.

„A tento tu pôjde so mnou ? Otvor je pre koňa primalý, ” kývol hlavou na jazdca.

„Uvidíš,” odvetila. „Osudu sa predsa nevyhneš.”

Boli to posledné slová, ktoré od nej pred odchodom počul.

Autor P.Balam, 30.12.2020
Přečteno 26x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter