PRÍBEH - 14

PRÍBEH - 14

Spravodlivosť

Ich ústa sa ale nestihli spojiť. Posledné slová mu pripomenuli vetu, ktorú už počul. Okamžite spoznal, kto sa môže skrývať za maskou ... 

 

Ruka prudko vystrelila džbán pred ženinu tvár. Nedočkavé pery na ňom zasyčali ako ľad na žeravom kameni. 

Vykríkla. No nie od bolesti, tú necítila. Bol to výkrik hnevu a zlosti. Zaliečavý hlas sa zmenil na piskľavé kričanie a  jej tvár na krátku dobu nadobudla podobu, ktorú okamžite spoznal. Patrila malému mužovi s rovnakým piskľavým hlasom, aký práve zanikal ...

 

Padla na zem. 

Keď sa precitla, akosi bezbranne ostala sedieť na zemi. Až po chvíli začala neobratne habkať rukami okolo seba.  Trochu dlhšie mu trvalo kým pochopil, že oslepla. 

Po krátkom váhaní jej podal ruku a pomohol vstať. Prstami mu krátko prešla po hlave a tele. „Čo sa to stalo?“ prihovoril sa jej. Mlčala.

Prihovoril sa jej ešte raz. Stále mlčiaca odstúpila. 

Až teraz si všimol, že dokáže uvoľniť džbán. Tomu sa vrátila podoba, akú mal pred vstupom do jaskyne. Nepatril jeho otcovi.

Žena medzitým zrazu nečakane sebaisto prešla pár krokov a posadila sa na najbližší kameň. Akoby teraz už presne vedela, kde sa nachádza.

„Nič sa ma nepýtaj,“ prehovorila konečne. „Som predsa Spravodlivosť, teraz opäť tá ozajstná. A tá je hluchá a slepá. Nie som už tým, čo iba môžeš nazvať spravodlivosťou. Takže tvoje otázky budú zbytočné.“

Zaskočilo ho to. Mal v hlave toľko nezodpovedaného. Bude sa s tým ale musieť zmieriť ... No v jednom už mal jasno. 

Pôjde ďalej. 

 

Plavba


Na opačnej strane ostrova skutočne našiel čierny čln. Bol ale obozretný. Až keď si overil, že bol na celom brehu  jediný, odrazil ho od brehu.

Veslá nenašiel a preto, keď doň nastúpil, očakával, že čln sa pohne sám. Nestalo sa a to ho trochu zaskočilo. Po chvíli  nerozhodného čakania sa rozhodol ako veslá použiť ruky a dlane. Netrpezlivo načrel do vody a začal nimi rázne zaberať.

Napriek značnému úsiliu sa však ani po dlhšej dobe od brehu nevzdialil ani o kúsok. Akoby dajaké neviditeľné lano pevne zakotvovalo čln ku dnu a posmievalo sa jeho zámeru odplávať preč a pokračovať v putovaní.

Sklamaný si nakoniec do člna znechutene ľahol. Zrejme ešte nenadišla vhodná doba, aby opustil ostrov. No práve vtedy, keď sa odhodlával trpezlivo vyčkávať, sa mu zazdalo, akoby sa čln pohol. Navonok tomu síce nič nenasvedčovalo, zahmlený priestor, na ktorý sa nahor pozeral, sa nemenil a z hladiny spoza okrajov člna neprenikal ani najtichší špľachot vĺn, necítil dokonca ani ich pohojdávanie, no napriek tomu veril, že už sa asi niekam plaviť začal.

Posadiť a presvedčiť sa o svojom tušení sa však neodvážil. Čo ak je aj toto pasca ? Skúška odolaniu voči vlastnej zvedavosti.

Nemienil sa opäť ocitnúť na ostrove, veď príležitosť k ďalšej plavbe by iste nebola zadarmo. Odovzdane preto zostal ležať a zahľadel sa do beztvarej hmly nad sebou.

 

Až vtedy na neho doľahla ťažoba prežitého.


Takže toto boli nástrahy, o ktorých vravela. A jeho protivníkom bol malý škaredý muž. Kto sa za ním skrýval ? Kto je nepriateľom LÁSKY ?   NENÁVISŤ? ... ZLO ? ... Možno. OSUD býva sprievodcom a spoločníkom rovnako ZLA ako aj LÁSKY. Malo ho to napadnúť skôr. 

Zamrazilo ho, keď si uvedomil, proti komu bojoval. Nielen nedávno, ale už vtedy, keď ju spoznal ...

Dve prekážky už prekonal, ale nebol so sebou spokojný. Prejavil váhanie a pochybnosti. Prestal JEJ dokonca veriť. Stále si pripomínal výstrahu, že posledná skúška bude najťažšia. A ktovie, koľko ich bude ešte dovtedy.

Zo strany ZLÉHO to na ostrove bola silná pasca, zauvažoval. Nie preto, že mu ponúkal možnosť návratu, to by bolo priehľadné. Dokázal v ňom ale vyvolať pocit hnevu nad vlastnou naivitou a zlyhaním a stratiť tak zdravý úsudok.

Ktovie čo by sa s ním udialo, keby prijal bozk. Možno by hnev nad svojou naivitou časom obhajoval ponúkaným vysvetlením, že bol podvedený. Že to nebola jeho chyba. Vyvolalo by to v ňom najskôr pocity sebaľútosti a nakoniec oprávneného rozhorčenia nad JEJ konaním. A potom túžbu po spravodlivosti ... po pomste ... Po niečom, čo by si sám pre seba nazval oprávnene vykonanou spravodlivosťou.  

Spomenul si na dve znepriatelené rodiny v meste. Po mnoho  rokov si vzájomne zabíjali prvorodených potomkov, pričom si už nikto nepamätal, čo bolo pravou príčinou takejto „zvyklosti“ a nikto ani nevedel, ako tento spor ukončiť, lebo každá nová smrť sa stávala oprávnenou zámienkou pre následnú pomstu.  

Rozhorčenie, ktoré sa zdá byť oprávnené a pomsta z toho plynúca teda spravodlivá, je asi tá najsilnejšia pasca Zlého ... prebleslo mu mysľou.

Bol rád, že do nej nepadol.

A hoci sa následne stále vracal ku všetkému, čo zažil po vstupe do jaskyne, dôležitejšia skúsenosť z pobytu na ostrove ho už  nenapadala.

 

Autor P.Balam, 03.01.2021
Přečteno 25x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter