PRÍBEH - 20

Sbírka: PRÍBEH MUŽA, KTORÝ SI PÍSAL PO ZEMI ...

Dúha

Na okraji dávneho sídla ľudí sa objavil zmätený mladý muž. Stál na vyvýšenine a neveriacky pozeral sa na mesto, ktoré celý život dôverne poznal, ale teraz nespoznával. Jeho zmätok vystriedali spomienky  a zúfalstvo z pohľadu na prázdny džbán ...

Váhal kam ísť a čo robiť. Vrátiť sa späť do kopcov alebo zísť do mesta ? Či zostať kde je a hľadať odpovede v spomienkach. Skôr, než sa vytratia ako sen po zobudení. Takto nejasne, ako miznúci sen, totiž vnímal posledné udalosti, čo nasledovali, keď konečne došiel pod vrchol kopca.

Rozhodol sa pre spomienky. Mesto a ani kopce mu predsa neutečú. A vytušil, že o JEJ osude je už rozhodnuté. On na ňom teraz nič nezmení.

Vykročil k stromu, ktorého široký kmeň ponúkal pohodlnú opierku a ešte širšia koruna príjemný tieň. Kým podeň dosadol, postrehol na zemi dúhový záblesk. Odrazil ho plochý lístok kamienka, aké pridávali murári do omietok, aby sa v nej trblietali slnečné lúče. Zásvit bol krátky, ale mal moc odomknúť pamäť. Bol určite posledným darom jazdca.

Záblesk dúhy ... áno, keď vystúpil hore k vrcholu, tak spomedzi stromy chrámu večného života predsa svietilo svetlo dúhy. Bol si už úplne istý spomienkou, ktorú znova prežíval...

Tesne pod vrcholom ho opäť čakal jazdec. Neklamný znak, že sa napĺňal jeho osud. Stále však cítil ťažobu prežitého, ešte stále bol bez odpustenia. Bez absolútneho odpustenia, ktoré oslobodzuje ako milosť daná odsúdencovi stojacemu na popravisku a vedomému si svojej viny a oprávnenosti trestu.

„Obstál si v i v tejto skúške, odolal si pokušeniu napiť sa vody stekajúcej po úpätí z prameňa večného života a získať tak odpustenie skôr, ako si zaslúžiš.”

Slová, ktoré mali vyznieť ako pochvala, ho ale trochu zahanbili. Vôbec si totiž neuvedomil, že nahor kráčal neďaleko potôčika s vodou z prameňa. Dakedy človeka zachráni aj vlastná nevšímavosť a hlúposť, pomyslel si. Určite by neodolal pokušeniu napiť sa, alebo aspoň naplniť džbán.

„A čo by sa potom so mnou stalo ?“

„To isté, čo by ťa čakalo pri každom tvojom zlyhaní. Vrátil by si sa späť, no nič by si si nepamätal. Na rozdiel od tých, čo túto púť prekonávajú po smrti. Tí po zlyhaní stratia možnosť kráčať nahor a spoznajú, že ich raz čaká ozajstný koniec. Dovtedy budú tu pod kopcom aj so svojimi spomienkami. Pozri...”

Svah pod ním sa zaplnil šedými postavami. Prepletali sa, vynárali a zanikali ako bubliny hnijúceho temného močariska. Potácali sa a plazili jedna cez druhú. Nohy sa im šmýkali po nánosoch výčitiek, ktoré ich nemilosrdne sťahovali nadol z kopca. Občas sa síce zachytili barličiek prejavov lásky, milosrdenstva, odpustenia, ktoré za svojho života vykonali a postúpili zopár krokov nahor. No pridobre vedeli, že takýchto skutkov bolo v ich životoch zúfalo málo. A beznádej plynúcu z tohoto poznania bolo počuť v ich hlasitom plači a nárekoch ...

„Najmocnejší, najpyšnejší a najväčší vo svojom živote. Sochy mnohých doteraz zdobia pamätníky oslavujúce ich víťazstvá. Bohatstvo a zlato nimi nazhŕňané doposiaľ užívajú ich potomkovia ... Tu ale prežívajú pohľad očami lásky na život každej obete svojho násilia, podvodov a klamstiev. Každej obete svojej nenávisti, krutosti a ľahostajnosti.”

Tu pod vrcholom už rozumel tomu, čo bytosti pod ním cítia. A začal chápať, že to čo zažil, bolo osudom nielen zločincov, podvodníkov a ich pomstiteľov ... Nik nie je schopný prežiť svoj život bez ublíženia inému človeku, zvieraťu či prírode.

Uvidel bytosti čakajúce pod kopcom na svoj osud. Priskoro získali moc rozumu  a prineskoro pochopili, že vlastniť ju, neznamená vedieť vládnuť. Lebo pravý charakter každého sa odhalí, až keď dostane moc. Bezrtrestnú moc byť zlý a krutý. Byť nevšímavý a ľahostajný. Byť urážajúci, sebecký ...

Cítil, že pre niekoho večného by stačil iba jeden milosrdný pokyn a ... No ani ten asi nedokáže z očí na svahu zistiť, či prosia o ukončenie trápenia alebo túžia ešte chvíľu pozerať do spomienok akokoľvek ťažkých a bolestných, ale predsa len občas vyplnených i okamihmi plných lásky... A hoci ten NIEKTO by mohol mať pocit istej nadradenosti, uvedomuje si, že existuje niečo, čo on nikdy nespozná ... On, na rozdiel od tých, ktorých vytvoril, nikdy nepoznal a ani nespozná pocit hrozby zániku. A to ho zneisťuje ... Preto JEJ dovolil postaviť chrám s prameňom večného života ...

„Ľudia nepochopili, že mať moc rozumu neznamená vedieť vládnuť. Nad zvyškom sveta, nad prírodou živou i neživou, “ zazneli mu, ako ozvena jeho myšlienok, slová jazdca.

Zamyslene pozeral na svah pod sebou ešte dlho potom, ako sa výjav stratil.

Prebralo ho hlasité zakašľanie.

„Nechaj to tak, už ťa predsa očakáva.“

Jeho spoločník mu ešte kývol na rozlúčku a pomalým krokom pohol koňa dolu svahom. Nad vrcholom kopca sa opäť zablysla dúha ...