PRÍBEH - 21

Sbírka: PRÍBEH MUŽA, KTORÝ SI PÍSAL PO ZEMI ...

Prameň

Zbadali a rozbehli sa k sebe súčasne. Z neho spadla ťažoba výčitiek a strachu z nástrah, z nej ťažoba čakania a obavy, či on dokáže dôjsť na vrchol kopca.

Bola krajšia ako kedykoľvek predtým. Vo vlasoch mala kvet, možno práve ten, ktorý jej odtrhol pri ich zoznámení.

Objali sa a začali sa bozkávať. Mlčky a náruživo. Zavrel oči. Akoby sa bál uveriť, že prežíval skutočnosť.

Ani si nevšimol aké mala šaty. Cítil iba ich jemnú látku. Určite boli určené oslavu výnimočnej chvíle. Vnímal pod nimi jej čoraz napätejšie telo.

Ich objatie mu prišlo rovnako nežné a vášnivé ako prepletanie konárov stromu zo sna. Rýchlo otvoril oči a uľahčene si vydýchol. Nie, nesníval. Ani na stromy sa nemenili. Nevrastali do zeme, boli to stále oni. Spomenul si i na ležiaceho mladíka.

„Teraz ešte nie,” pošepla úsmevom, keď vytušila úmysel, ktorý v ňom spomienka vyvolala.

„Nie, teraz ešte nie...“ musela po chvíli zopakovať.

Postrehla sa, že ju stále nevnímal. Bozkával a objímal ju čoraz vášnivejšie. Keď sa mu zdalo, že sa nebránila, začal z nej snímať šaty. Vetu preto vyslovila opäť, tentoraz už dôraznejšie a hlasnejšie. Očividne ju nepočul. Nechápavo na neho pozrela ...

Zdesená si konečne niečo uvedomila. Zistila, čo sa dialo ...

Nemal čo počuť. Z jej úst nevychádzali slová výstrahy. Už vtedy, keď svoju vôľu vysielala k jazdcovi tušila, že stratila schopnosť raz ju vysloviť nielen rečou úst. A muž s piskľavým hlasom to časom spoznal. Rozhodol sa vybrať dlh práve v túto chvíľu.

Jej ticho, mlčanie a nehybnosť ho oklamali. Bozky neprerušovane presúval z tváre na krk, z krku na prsia a jej šaty sa pred nimi spúšťali akoby samé.

Tak ako mlčala, tak sa ani nebránila. Nakoniec klesla aj ona. Už ani sama nevedela, či odovzdane, alebo s túžbou konečne prežiť aj v tomto živote doteraz nepoznaný prejav ich lásky.

Keď prežili to nepoznané a niečo mu za to zo seba darovala, pocítila, že sa začala prepadať. Nielen mysľou, ale i telom. Mizla stále hlbšie a hlbšie do hlbín priestoru i času ...

Ani on nevnímal, či sa čas zastavil, alebo sa nekonečne zrýchlil. Iba spoznal, že určite prežil tie chvíle, na ktoré spomínal mladý muž na brehu plnom slnka a slanej vône. Šum vĺn sa mu po čase premenil do ticha dlhého spánku. Niečo sa mu možno počas neho i snívalo, no nikdy si na ten sen nespomenul.

Prebudil ho až zvuk zurčiacej vody. To sa poblíž vytekajúci prameň pripomínal čoraz hlasnejším žblnkotaním. No tak ako mu pribúdajúce vedomie vyjasňovalo, že zvukom vody nie sú vlny mora, tak spoznával, že ani v rukách necítil jej telo. Počul prameň a dlaňami držal džbán.

Zmätený sa prebral a vstal. Už pri ňom nebola...

„Chcem, aby si sa predo mnou z toho prameňa napil a bol tak potom so mnou večne. A až vtedy môžem byť tvoja,”  pripomenul si na jej slová.

Uvedomil si svoju hroznú chybu. Tak to bola posledná skúška, pred ktorou ho vystríhala.  A nástrahami v nej mu boli iba jeho láska, vášeň a nedočkavosť.

Do pasce padol sám a dobrovoľne ...

Keď sa ako tak spamätal, zúfalo so skrytou nádejou ju začal hľadať. Opakovane na všetky strany kričal, aby mu odpustila a vrátila sa. Prehľadával celý chrám a beznádejne končiacimi pohľadmi meniacimi sa na pohľad pološialeného človeka prezeral aj koruny stromov ...

Nevnímal akú dlhú dobu sa neúspešne vracal na tie isté miesta až kým neostal nakoniec už iba odovzdane sedieť pri prameni.

Snažil sa ukľudniť myšlienky i tlkot srdca. Stále som tu, pripomenul si a toto poznanie mu zasvietilo ako iskierka nádeje. Veď jazdec vravel, že pri akomkoľvek zlyhaní by sa vrátil späť a nič by si už nepamätal. No on bol zatiaľ v chráme. Celkom teda ešte nezlyhal, naďalej ho tu niečo držalo a dávalo mu možnosť nápravy.

Vyskočil, uchopil džbán a náhlivo ho položil pod vytekajúcu vodu...

Nečakaný záblesk svetla ho oslepil skôr, ako sa nádoby stihla dotknúť čo len kvapka vody.

Keď oči otvoril nevidel už ani prameň a ani stromy chrámu. Stál na chodníku pri okraji lesa, na mieste, kde sa večer stretol s jazdcom. V polosne a polobdení, ktoré mu zatemnili myseľ a pamäť, vykročil smerom tam, kde tušil, že je domov.

Keď vyšiel na okraj vyvýšeniny,  z ktorej uvidel svoje mesto, jeho zmätok a zúfalstvo sa znásobili nielen tým čo zazrel, ale i tým, na čo si začal spomínať a čo si pri pohľade na prázdny džbán uvedomil ...