PRÍBEH - 22

PRÍBEH - 22

Domov

Na dvere brány domu svojho otca zaklopal s obavami, lebo dom i brána boli už na prvý pohľad schátranejšie, než aké si ich pamätal. Aj osoba, ktorá mu otvorila, pôsobila takisto akosi schátralo. No keď sa opýtal na meno otca, ani jej vek u nej nevyvolal aspoň akú takú spomienku. Koľko rokov som to bol teda preč, preľakol sa. Schátraná osoba našťastie bránu ihneď nezavrela, ale podľahla zvedavosti a poslala mladého sluhu, nazerajúceho spoza ďalších dverí, po inú osobu. Tej by to meno snáď mohlo niečo pripomenúť. Ona v meste totiž dlho neslúžila a vlastne ani nikoho poriadne nepoznala.

Prišla po chvíli, žena v strednom veku. Bola tiež slúžkou a ťažký život isto pripísal na jej vzhľade viac rokov, ako v skutočnosti mala. Pri otázke vytušila príležitosť byť dôležitá.

„Ako to že nevieš, že tento dom predsa dakedy patril tomu kupcovi ? On ho dal postaviť,” obrátila sa s výčitkou k schátranej postave. Potom sa otočila k nemu:

 „A prečo sa na neho vlastne pýtaš, mladý pán ?”

„Je to ....“ zaváhal. Pravdu mu asi nik neuverí. „Je to moja rodina.”

„Je ? Asi si myslel, že to bola tvoja rodina. Lebo ten je už dávno mŕtvy.“ Mladík sa nadýchol, očakával síce takúto správu, ale predsa len... Nabral odvahu dozvedieť sa viac.

„A koľko je odvtedy rokov ?“

Žena sa zarazila. „Si príbuzný a nik ti to nepovedal ? Presne ti nepoviem, neviem rátať, vlastne ani neviem koľko mám ja rokov, ale bola som ešte iba malé dievča, keď zomrel.” Bolo vidno, že ostala nepokojná po jeho divnej otázke. Musí ju niečím ukľudniť ...

 

Z vnútra domu sa však ozval panovačný hlas. Právo nedovoľovalo sluhom baviť sa s návštevníkom pri bráne. Toho mali buď odmietnuť, ak sa jednalo o očividného tuláka alebo žobráka, alebo ho ihneď ohlásiť niekomu z domáceho panstva.

„Pane, je tu mladý muž, vyzerá že prišiel zďaleka a vraví, že je príbuzný kupca, čo postavil tento dom,” naprávala slúžka rýchlo svoju chybu.

V dome ostalo dlhé ticho, svedčiace o tom, že niekomu bolo treba správu naliehavo oznámiť a zrejme aj zopakovať. Ten teraz premýšľal, ako sa zachovať. Príchod možného nečakaného dediča domu bola predsa veľmi vážna vec. Aby sa však ukázalo, kto je pánom domu dnes, tak ten nakoniec  prišiel osobne k bráne. Samozrejme že nenasledovalo vrelé pozvanie dnu. Mladíkovi bolo umožnené iba vkročiť do vstupnej časti domu, aby ulica nebodaj nebola svedkom niečoho, čo nemala počuť, či vidieť. Možnú nepríjemnosť treba uzavrieť hneď a rýchlo.

Tučný plešatý muž, podobný mužovi pri kolese, si ho sprvu dlho zamračene pozorne a skúmavo obzeral, až kým sa mu na tvári neobjavila viditeľná úľava. Veď bolo jasné, že mladík nemohol byť dedič.

„Ak vravíš, že si jeho príbuzný, tak určite klameš. Si primladý na to, aby si bol potomkom kohokoľvek z tej rodiny. Všetci predsa zomreli v jednom roku pred vyše štyrmi desaťročiami a ty taký vek rozhodne nemáš,” vyhlásil a s uspokojením pozoroval zmätok, ktorý sa objavil na mladíkovej tvári.

„A čo .... čo najmladší syn ?” ozval sa ten po chvíli nesmelo a váhavo.

„Veď toho zabila tá bláznivá. Telo síce nikdy nenašli, ale...“ Mužove slová sa váhavo zastavili. Už ani tak nevnímal mladíkov vek, ako skôr jeho podobu. Zneistel. Jeho v meste, napriek postaveniu a bohatstvu, stále považovali za cudzinca, no tento mladík svojím výzorom rozhodne patril k potomkom niekoho miestneho. Čo ak si niekto pamätal ako vyzerali jeho predkovia a dá mu za pravdu ?

Mladík si spomenul, čo počul a prežil na ostrove Spravodlivosti. „Bylinkárka?“ opýtal sa.

Otázka umocnila tučniakove obavy z rozhovoru o majetku. „Neviem ako sa volala ...” odvrkol preto chladne a obrátil sa spýtavým pohľadom k slúžke. Tá sa chystala prehovoriť, ale pánov hlas ju opäť prerušil.

„Je to vlastne jedno, ako sa volala. Radšej mi povedz,” obrátil sa opäť bojovne naladený k mladíkovi, „prečo si sem naozaj prišiel ? Pamätaj ale, môj dom len tak ľahko nedostaneš. Zaplatil som zaň poctivo chrámu. A ak si naozaj dedič, tak choď a sťažuj sa tam.“

Poznal ten zákon. Ak boli všetci dedičia mŕtvi, tak majetok, čo po nich ostal v meste, pripadol kňazom.

„Vlastne ani neviem...” zamyslene odpovedal. Vôbec ho nevábila túžba súdiť sa o dom. Po tom, čo prežil, už netúžil po majetku. A okrem toho, dom už jeho domovom nebol. Ten ostal iba v spomienkach.

 

Otočil sa na odchod, veď vlastne asi zistil už všetko, čo sa tu mohol dozvedieť.

„Tak vypadni !“ začul za chrbtom.

Slúžka sa pohla s ním zavrieť dvere na bráne.

„Ty si ju videla, tú Bylinkárku... ?” opýtal sa jej ešte narýchlo. Spomenul si na zvedavý pohľad pána domu, keď vyslovil JEJ meno.

„Nie nevidela ... Ale poznala som ju.”

Nechápavo pozrel, akože poznala a nevidela ... Potom mu došlo, čo by to mohlo znamenať.

Autor P.Balam, 11.01.2021
Přečteno 24x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter