PRÍBEH - 23

PRÍBEH - 23

Voda

 

„Šatku dajte dolu až zájde slnko a tri dni nech nevychádza na denné svetlo. A nech sa nezľakne tohoto sveta, keď ho uzrie, buďte vtedy pri ňom ...” zopakoval polohlasne žene slová, ktoré si navždy zapamätal. Tá prekvapená prestala na chvíľu dýchať, no rýchlo si uvedomila svoje postavenie a začala s prehnaným hrmotom zatvárať bránu. Aby pán domu počul, že si plní povinnosti a nepočul, čo hovorí.

„Choď k mestskej nádrži s vodou, prídem tam o chvíľu,” stihla mu ešte pošepnúť skôr, ako ju zabuchla.

 

Počkal ju tam, bolo to neďaleko. Jeho otec si predsa vybral dobrú polohu pre svoj dom.

Zarazilo ho, že nekráčala sama. Vozík so sudmi ťahali pomocníci a ona ich viedla. Tak to bude vlastne aj lepšie, uznal po chvíli, budú sa môcť rozprávať dlhšie. Vykročil jej naproti. Bol zvedavý...

Otázku ale položila prvá ona, lebo si nevedela vysvetliť, čo počula.

„Povedzme, že najmladší syn toho kupca predsa len nezomrel. Žil potom v ďalekej krajine a mal potomka. Tomu často rozprával o istej Bylinkárke, ktorú v mladosti miloval. A kázal mu prísť raz sem do mesta a opýtať sa na ňu.”

Prostej žene takéto vysvetlenie očividne postačilo. Všimol si, ako sa jej veľmi uľavilo, keď počula, že najmladší kupcov syn vtedy pred rokmi nezomrel.

„Vieš, nikdy som neverila, že ona je vrahyňa, že ho zabila. Nie, taká osoba by nikdy také niečo nedokázala a ani nespravila. Ale bola som malá a žila som za hradbami ... Nemohla som nikomu niečo také povedať, čo by jej mohlo pomôcť.“

„A čo sa stalo ?“ zlá predtucha ho začala napĺňať.

„Neviem presne ako to bolo, ale nejaký nový mocný kňaz ju obvinil zo smrti mladého muža. Vraj ho zviedla a dala zabiť v kopcoch, aby mu so spoločníkmi ukradli  zlato. Ten kňaz tam dokázal bezpečne priviesť mnoho vážených občanov mesta, lebo dovtedy sa nik neodvážil na tie miesta vstúpiť. No a pri jednej jaskyni našli zvyšky výstroja, prilbu, batoh ... všetko to vraj boli jeho veci. Kupci, ktorí mu ich predali, to pod prísahou dosvedčili. Ale jeho telo nenašli, bolo asi hodené do jaskyne a tam sa nik neodvážil ísť hľadať. Takto som to teda počula, no ako to bolo naozaj ...”

 

Došli k nádrži s vodou. Chlapi začali pomaly napĺňať nádoby. Ona si sadla neďaleko a on tiež.

„A ešte som počula, že sa z nej, ešte predtým ako ju obvinili, stala jedného dňa nemravnica. Vraj sa pomiatla z tých byliniek a začala lásku rozdávať aj telom. Hocikomu ...” dopovedala potichšie nakloniac sa k jeho uchu, aby neslušné tajomstvo akože nik nepočul.

„To bola možno o nej aj pravda, doma som to počula viackrát od rôznych chlapov... No možno im iba zaplatil ten nový kňaz, aby to vraveli. Nemal ju rád. Vraj chcela obnoviť akýsi chrám večného života, kňazi sa toho veľmi báli.“

„A čo sa s ňou teda stalo ?“ odvážil sa konečne opýtať.

„Dali ju predsa ukameňovať. Podľa zákona.“

 

Mladíka oblial pot a zahmlilo sa mu pred očami. Postrehla ako zbledol, zmeravel a zaklonil sa. Zachytila ho v poslednej chvíli.

Keď si bola istá, že ju nik nepočuje, nachýlila sa k nemu a začala potichu hovoriť: „Mladý pán, môžem ti ešte niečo povedať, možno tomu nebudeš veriť, ale nikomu to nesmieš vravieť. Dali by ma možno asi aj zabiť, keby sa to dozvedeli.”

„Ľudia, ktorým verím a ktorí mi v živote nikdy neklamali, mi vraveli, že sa vtedy stalo niečo divné. Ale vedeli, že som tá, ktorej ona dala zrak, tak mi verili. Dievča teda zviazali a dali do vreca, no skôr ako na vrece dopadol prvý kameň, tak vraj spľaslo. Zmätení kňazi ho otvorili a vtedy z neho uletel preč krásny dúhový motýľ. Vrece zostalo prázdne. Okamžite k nim ale pribehol ten nový kňaz, ten s piskľavým hlasom a kázal im obhádzať vrece kamením. Potom ho po celý deň a noc strážili. Nad ránom doň tajne vložili mŕtvu žobráčku a tú potom vo vreci spálili. Toto sa vraj vtedy prihodilo. Ale nesmie sa o tom hovoriť,“ dopovedala a odmlčala sa.

„Dúfam, že to tak bolo, veď keď mi dokázala dať zrak, tak prečo by nedokázala,“ povzdychla si ešte.

 

„Bolo to tak. Určite. Môžeš mi veriť,“ povedal jej, keď si uvedomil, čo počul.

„Teraz ti poviem môj príbeh, veď chlapi budú plniť nádoby ešte dlho...“

Rozprával. Potreboval sa vyrozprávať niekomu, kto mal dôvod veriť mu. A mal ešte aj ďalší dôvod. Predsa to, čo zažil, nesmie zostať zabudnuté. No knihy sa dajú spáliť a podivný príbeh vyrozprávaný mudrcom bude nakoniec určite umlčaný ich pochybnosťami. Iba uši a ústa klebetnej ženy a jej podobných poslucháčok budú najlepšou zárukou, že sa tak nestane.

 

Keď dorozprával, videl z jej pohľadu, že sa mu snaží uveriť. Mnohé z toho, čo vravel, iste nechápala, no nejako sa jej to hodilo k tomu, čo zažila ona. Len si nebol istý, či všetko vyrozprával jasne a zrozumiteľne...

Chlapi už mali naplnené sudy a mlčky opodiaľ čakali na príkaz k odchodu. Možno aj dačo začuli z jeho rečí.

Žena medzitým zrejme vysmädla, lebo začala v odeve hľadať nádobku, ktorou sa chcela napiť. Nedarilo sa jej, v náhlení pri odchode z domu asi na ňu zabudla.

Postrehol jej úmysel a vodou z najbližšieho suda naplnil svoj džbán. Podal jej ho.

Nedočkavá z neho hltavo odpila. Po chvíli však zmeravela a vzápätí so zjavným preľaknutím v tvári vypľula na zem všetko, čo mala v ústach.

Mladík i chlapi na ňu prekvapene pozreli. Opatrne a zvedavo odpila zo džbánu znovu. Napokon ešte raz. Tentokrát si už dopriala poriadny dúšok, až si musela utrieť ústa. Zadívala sa do nádrže, potom do suda a napokon neveriacky do džbánu. Následne s úžasom pozrela na mladíka. „Kto si pane ? Naozaj máš určite pravdu s tým, čo si vravel ...”

„Prečo ?“ opýtal sa ten nechápavo. Nechápavo sa pozrela aj ona. Čomu nerozumie, veď je to jeho džbán. Podala mu ho a pokynula, aby sa napil.

Opatrne tak urobil. Chvíľu mu ale i tak trvalo, kým si uvedomil čo pije. Nebola to voda, ani dajaký horký nápoj ...

Bolo to iba  chutné a lahodné víno.

Po krátkom váhaní si aj on doprial viac než len jeden dúšok.

 

S veselou žičlivosťou sa otočil ku chlapom. Zbytočne. Tí si naberali už sami a ich prekvapené výkriky ho utvrdili, že ústa a jazyk ho neklamali.

Uľavilo sa mu, no nie z opojnosti nápoja, veď ten mu ešte ani nezačal účinkovať v hlave.

 

Jeho príbeh sa predsa teraz už určite nestratí ...

 

Autor P.Balam, 12.01.2021
Přečteno 26x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter