DVERE

DVERE

Obyčajný prievan, povedal si, keď pocítil cudziu silu, akoby neviditeľnú ruku, ktorá pomohla opatrne zatvoriť za sebou dvere. Potlačil drobnú výstrahu, ktorá sa v ňom rodila, že žiadny pohyb vzduchu, ktorý by sa dal nazvať prievanom, predsa nevnímal.

Podobne potlačil aj výčitku, že podľahol nutkaniu náhlej zvedavosti a tajne, keď sa pri prehliadke hradu ocitol osamotený na krátkej spojovacej chodbe, otvoril nenápadné dvere na jej boku a nerozvážne vkročil dnu. 

Miestnosť, v ktorej sa ocitol, patrila zrejme k práve opravovanej renesančnej časti hradu, lebo bola bez návštevníkov a belela sa čerstvou vápennou omietkou.  Na rozdiel od živej vravy, ktorou bol ešte pred chvíľou obkolesený, tu vládlo ticho. Uzavreté okná, zvonka chránené mrežami,  utlmovali vonkajší hluk a ťažili vôňu omietky.  Všimol si tento detail a nakrátko si tak pripomenul svoje pochybnosti o prievane. Nedal sa nimi ale dlho rušiť, lebo ho zaujal zvláštny pocit, ktorým na neho miestnosť zapôsobila. 

Vždy obľuboval a obdivoval takéto stredoveké interiéry. Ten v ktorom sa nachádzal voňal nielen novotou, ale pôsobil zároveň i veľmi autenticky. Trámový strop, rámy okien, široké zárubne i samotné dvere čerstvo naleštenou tmavohnedou farbou dreva, rozmermi, proporciami a umiestnením dokonale ladili nielen s čistou belobou omietky, ale aj dobou, ktorú mali prezentovať. Na chvíľu sa preto ľahko mohol oddať predstave, že je niekým, kto sa tu žil pred niekoľkými storočiami.

 
Krátko sa takto zasnený poprechádzal po miestnosti. Jej ticho prerušovali iba jemné zvuky podlahy a ozveny krokov odrážajúce sa od prázdnych stien. No čoskoro si pripomenul, že nemá veľa času a tak zrýchlene zvedavo prešiel do ďalšej miestnosti.

Bola v podstate rovnaká, iba dvere na opačnom konci boli tentoraz zavreté a v jej strede stála prázdna stolička .

Bola dosť masívna a zdalo sa mu, že by mohla byť poriadne stará. Podišiel k nej a zvedavo si ju prezrel podrobnejšie. Kvalitná ručná remeselná práca skonštatoval práve v duchu vo chvíli, keď ho vyrušil zvuk za chrbtom.

Dvere z prvej miestnosti sa zavreli. Hlasito, akoby ich niekto zúrivo zabuchol. Musel to byť prievan, zopakoval si opäť, hoci mu bolo jasné, že prievan nemal ako vzniknúť a ani tentoraz ho nezacítil. Iné vysvetlenie ale nepripúšťal, lebo si bol úplne istý, že bol v oboch miestnostiach sám.

Práve narýchlo pohľadmi kontroloval  či sú aj v tejto miestnosti naozaj uzavreté všetky okná, keď znovu začul zvuk. Tiché vŕzganie pántov. Dvere, cez ktoré vošiel, mali stlačenú kľučku a pomaly a váhavo sa otvárali.

Sám nechápal prečo sa v tej chvíli nerozhodol nenápadne odísť ponúkaným východom na konci miestnosti. Práve naopak, akási zvedavosť či namrzenosť na osobu, ktorá si tu s ním snáď robí žarty, ho nasmerovali k tým pootvárajúcim sa dverám. Pevne zachytil kľučku a pomaly ich neznámemu pomáhal otvárať. Podvedome hľadal výhovorky a chystal sa zahrať zmäteného a poblúdeného návštevníka ...

Na jeho prekvapenie ale za dverami nestál nikto. V oboch miestnostiach dlho nechápavo obzeral prázdny priestor. Potom pustil kľučku. Tá sa ľahučko sama vrátila do obvyklej polohy. Opatrne ju viackrát stačil nadol, vnútorný mechanizmus ju vždy spoľahlivo posunul nahor.

Nakoniec našiel vysvetlenie. Elektrický zámok, zasmial sa v duchu, že ho to nenapadlo ihneď. 

Chvíľu preto dvere pozorne prezeral, no to čo očakával, neobjavil. Neodhalil žiadne drôtiky. A zámka, kovanie i kľučka boli  očividne nemoderné a ošúchané, spomenul si, ako s pántami pred chvíľou  tichučko zavŕzgali.

Niečo ho zrazu napadlo... Vyskúša to.

Medzi dvere a zárubňu vložil stoličku a vrátil sa do druhej miestnosti. Nepozeral pri tom za seba, akoby vycítil, že sa teraz nemá otáčať, že má premôcť zvedavosť, netrpezlivosť a dať tak najavo, že prijal túto hru ... 

S kým, ako a prečo ju hral však netušil.

A ktovie či tá hra je iba niečí žart alebo v nej ide o niečo viac, prebleslo mu mysľou. Zrazu mal pocit, že sa stal malou myšou v hre rozmarnej neviditeľnej mačky. Dokonca si ju predstavil. 
 
Obrovskú, s naježenými chlpmi a pomaly sa zakrádajúcu s hypnotizujúcimi očami. 

Po chvíli ho ich pohľad už pálil na zátylku. Dal mu pokyn otočiť sa späť k dverám.

Uvidel čo podvedome očakával. Boli zavreté. Rozbehol sa a tentoraz ich už prudko otvoril. Stolička opretá z druhej strany dverí s hrmotom odletela. V miestnosti bol  ale opäť sám.

Začínal byť už očividne zmätený, no stále ešte hľadal rozumové vysvetlenie. Pozorne znova prezeral všetky okná, tie však boli naozaj zavreté a zvnútra zaistené. Nikto cez ne nemohol v tak krátkej dobe uniknúť.

Niečo ho ale na prvej miestnosti miatlo, niečo nej bolo zmenené ... a určite to nebolo to len podivne ubúdajúce svetlo v oknách. Chvíľu cez ne hľadel, kým si  nepripomenul, že je naozaj už najvyšší čas odísť. Urobil pár krokov, keď zostal zmätene stáť. Neveriacky pozeral pred seba ...

Žiadne dvere, ktorými sem vkročil z chodby, už nevidel. 

S náhle vytvorenou obavou po chvíli prebehol do druhej miestnosti. 

Tušenie i obava sa mu naplnili. Dvere na konci neboli ani v nej.

Konečne si priznal, že je naozaj svedkom niečoho, čomu nerozumel ... 

Bezradne začal prezerať obe miestnosti, ktoré zrazu potemneli. Nevedel ako dlho nimi zúfalo a bezmyšlienkovito prebehoval, až kým to v prvom blesku búrky nezbadal ... Hrdlo mu zovrelo a uvedomil si, že zrazu už nedokáže urobiť ani krok. 

Stolička znovu stála na svojom pôvodnom mieste uprostred miestnosti a ... 

Zreteľne uvidel  nad ňou visiacu slučku. Ešte sa hýbala sa z boka na bok, akoby ju tam iba pred chvíľkou niekto zavesil.

Keď potom vzápätí nastalo ticho a hlboká tma zavládla i za oknami, za chrbtom opäť pocítil oči tvora, ktorý sa hral na mačku ...
Autor P.Balam, 03.12.2020
Přečteno 46x
Tipy 1
Poslední tipující: mkinka
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter