DVERE

Krátko sa takto zasnený po nej poprechádzal. Čoskoro si však pripomenul, že určite nemá veľa času na nepovolenú prehliadku a tak rýchlym krokom zvedavý prešiel do ďalšej miestnosti.

Bola v podstate rovnaká, iba dvere na opačnom konci boli tentoraz zavreté a v jej strede stála prázdna stolička.  Bola dosť masívna a zdala sa byť, že by mohla byť poriadne stará. Podišiel preto k nej a zvedavo si ju rýchlo poprezral podrobnejšie. Kvalitná ručná remeselná práca, či už dávneho majstra alebo dnešného tvorcu konštatoval práve v duchu vo chvíli, keď ho vyrušil zvuk za chrbtom.

Spojovacie dvere do prvej miestnosti sa zavreli. Hlasito, akoby ich niekto zúrivo zabuchol. Musel to byť prievan, zopakoval si opäť, hoci mu bolo jasné, že prievan nemal ako vzniknúť a ani tentoraz ho nezacítil. Iné vysvetlenie ale opäť nepripúšťal, lebo si bol úplne istý, že v oboch miestnostiach bol sám.

Práve narýchlo pohľadmi kontroloval či náhdou v tejto miestnosti nie sú predsa len otvorené nejaké okná, keď znovu začul zvuk. Tiché vŕzganie pántov. Dvere, cez ktoré vošiel, mali stlačenú kľučku a pomaly, akoby váhavo, sa otvárali.

Sám nechápal prečo sa v tej chvíli nerozhodol urýchlene odísť ponúkaným východom na opačnom konci miestnosti. Práve naopak, akási narýchlo zrodená zvedavosť či namrzenosť na osobu, ktorá si tu s ním snáď robí žarty, ho nasmerovali k tým pootvárajúcim sa dverám. Pevne zachytil kľučku a takisto pomaly ich neznámemu pomáhal otvárať. Podvedome hľadal výhovorky a chystal sa zahrať zmäteného a poblúdeného návštevníka ...

Na jeho prekvapenie ale za dverami nestál nikto. V oboch miestnostiach si vzápätí nechápavo obzeral prázdny priestor. Nakoniec pustil kľučku. Tá sa ľahučko sama vrátila do obvyklej polohy. Opatrne ju potom viackrát stačil nadol, nejaká vnútorná pružina ju vždy spoľahlivo posunula nahor.

Nakoniec našiel vysvetlenie. Elektrické zatváranie aj zámok, zasmial sa v duchu, že ho to nenapadlo ihneď. Niekto ho  asi práve teraz na diaľku skúša. 

Chvíľu si preto dvere pozorne poprezeral, no to čo očakával, neobjavil. Neodhalil žiadne drôtiky či  iné moderné mechanizmy diaľkového ovládania. Skôr naopak, zámka, kovanie i kľučka boli  očividne nemoderné a ošúchané a spomenul si aj, ako s pánty dverí pred chvíľou tichučko vŕzgali.

Niečo ho zrazu napadlo... Vyskúša to.

Medzi dvere a zárubňu vložil stoličku a vrátil sa do druhej miestnosti. Nepozeral pri tom za seba, akoby vycítil, že sa teraz nemá otáčať, že má premôcť zvedavosť, netrpezlivosť a dať tak najavo, že prijal túto hru ... 

S kým, ako a prečo ju hral však netušil.

A ktovie či tá hra je iba niečí žart alebo v nej ide o niečo viac, prebleslo mu mysľou. Zrazu mal pocit, že sa stal malou myšou v hre rozmarnej neviditeľnej mačky. Dokonca si ju predstavil. Obrovskú, s naježenými chlpmi a pomaly sa zakrádajúcu s hypnotizujúcimi očami. 

Po chvíli ho ich pohľad už akoby pálil na zátylku. Dal mu pokyn otočiť sa späť k dverám.

Uvidel čo podvedome očakával. Boli zavreté. Rozbehol sa a tentoraz ich už otvoril prudkým pohybom. Stolička opretá z druhej strany dverí s hrmotom odletela. V miestnosti bol opäť sám.

Začínal byť už očividne zmätený, no stále ešte hľadal rozumové vysvetlenie. Pozorne znova prezeral všetky okná, tie však boli naozaj zavreté a zvnútra zaistené. Nikto cez ne nemohol v tak krátkej dobe uniknúť.

Niečo ho ale na prvej miestnosti miatlo, niečo nej bolo zmenené ... a určite to nebolo to len náhle podivno ubúdajúce svetlo v oknách. Chvíľu cez ne zaujatý hľadel, kým si  nepripomenul, že je naozaj už najvyšší čas odísť. Urobil pár krokov, keď zostal zmätene stáť. Neveriacky pozeral pred seba ...

Žiadne dvere, ktorými sem vkročil z chodby, už nevidel. 

S náhle vytvorenou obavou po chvíli prebehol do druhej miestnosti. 

Jeho tušenie i obava naplnili. Dvere na konci neboli ani v nej.

Konečne si priznal, že je naozaj svedkom niečoho, čomu nerozumel ... 

Bezradne začal prezerať obe miestnosti, ktoré zrazu podivne potemneli. Nevedel ako dlho nimi zúfalo a bezmyšlienkovito prebehoval, až kým mu zrazu hrdlo nezovrela hrôza z toho, čo v prvom v prvom blesku búrky zbadal. 

Stolička znovu stála na svojom pôvodnom mieste a nad ňou visel povraz so slučkou. Ešte sa hýbal z boka na bok, akoby ho tam iba pred chvíľkou niekto zavesil.

A keď potom vzápätí i v oknách zavládli prudký lejak a hlboká tma, za chrbtom opäť pocítil oči tvora, ktorý sa hral na mačku ...