ŽENA ZA OKNOM ...1

Okno

Zapamätala si úplne jasne tú chvíľu, keď prvý krát prichádzala k domu, v ktorom onedlho prežila tie divné udalosti. Chodila vtedy s manželom s adresami bytov a kontaktami na realitných agentov po meste, do ktorého sa chceli presťahovať.

Najskôr  ju zaujalo, že na protiľahlej strane ulice mal dom postavené svoje dvojča. Obe budovy sa od zvyšku ulice odlišovali klasickými reliéfnymi štruktúrami, ktoré zdobili ich priečelia a na ktorých dominovali výrazné vysoké okná.

A práve tie pritiahli  jej pozornosť. Sama si ich totiž už pri prvom pohľade nazvala francúzskymi, lebo takéto pomenovanie vystihovalo jej predstavu voľnosti a svetla, ktoré miestnostiam za nimi sľubovali. Nebol by to možno zlý nápad ukončiť hľadanie bytu práve tu, pomyslela si práve vo chvíli, keď spozorovala niečo, čo ju zaujalo ešte viac a čo premenilo tento práve vnuknutý nápad na pevné rozhodnutie. Na okamih sa jej totiž zazdalo, že za jedným z okien vidí stáť vyzývajúco pózujúcu nahú ženskú postavu. Tento kratučký a prekvapujúci zážitok bol možno iba jej fantazijným dotvorením hry svetla a tieňov na priečelí domu, no v nej okamžite zrodil podivnú túžbu stať sa tiež takouto ženou za oknom.

„Chcem bývať v tomto dome,“ povedala preto prekvapenému manželovi ešte skôr,  ako stihli vkročiť do jeho vchodu. Svoje rozhodné slová mu potom do omrzenia opakovala nielen pri prezeraní ponúkaného bytu a nielen počas celého zvyšku dňa.

A tak sa už o krátku dobu stala jeho paňou a takisto potom ani dlho netrvalo, kým sa za jedným z jeho okien začala v takýchto pózach postupne zjavovať aj ona aj keď sama seba nechápala, prečo sa tak rozhodla. Jej počínanie bolo iba akousi nutkavou a neurčitou odpoveďou na pocit akejsi ešte neurčitejšej výzvy, ktorý sa jej už vtedy pri pohľade na výjav za oknom zmocnil.

No pre svoje správanie napokon prestala hľadať rozumové vysvetlenie. Určite ním však nebolo  dajaké povrchné uspokojenie z obdivu k svojej osobe. Aj vo svojom zrelom veku bola totiž pekná nielen tvárou, ale i postavou a tak lichotenia od mužského okolia sa jej ešte stále dostávalo veľmi často.

Časom svoje počínanie zhodnotila tak, že tam za oknom sa jednoducho iba bavila. Bavila sa pri rafinovanom odstraňovaní šatstva, ktoré sa náhodne pozerajúcemu mohlo javiť ako prejav neopatrnosti. Bavila sa na provokácii osôb z domu na druhej strany ulice, ktoré časom pochopili, že jej počínanie nie je prejav neopatrnosti. A tiež na predstave, že tam časom pribudli i oči človeka, pre ktorého bol takýto pohľad na ňu jej pomstou...

Bavila sa i pri príprave miestnosti a osvetlenia pred svojimi vystúpeniami.  Rozmiestňovala ho vždy tak, aby nebolo vidno jej tvár, iba postavu.

Najradšej však mala meniace sa slnečné svetlo na úsvite dňa. Čítala niekde, že mnohí umelci práve vtedy radi kreslia svoje diela. Premeny a rýchla strata čara ranných lúčov ich nútia potlačiť rozum a oddať sa intuícii. Tá potom v náhlivo vytvorenom náčrtku odrazí niečo živelné a spontánne, čo by inak nepostrehli a nezobrazili. A ona chcela byť objektom takého záujmu. Intuitívneho, spontánneho a vášnivého, ktorý by niekým neznámym odhalil v nej to navonok skryté. Aj keď vedela, že takouto túžbou opäť pokúšala osud.

Bavili ju aj úvahy o tom, kto sú tie osoby, ktoré ju sledujú. Aké sú ich povahy, pohnútky a pocity. Aké majú skryté tajomstvá. Ako ju vnímajú a čo si o nej myslia. Obdivujú ju, alebo opovrhujú ňou ? Túžia po nej ?

Jedného dňa však prekvapená zistila istú skutočnosť, ktorej spočiatku ani nechcela uveriť. Jej predstavy a úvahy o osobách, ktoré ju sledovali, neboli iba fantáziou či domýšľaním ... Boli reálnym poznaním. Keď totiž stála tam za oknom, zistila o dotyčnom, na koho sa v mysli zamerala, všetko. Všetko, čo sa za ten čas, keď sa na ňu pozeral, zistiť dalo... Stačilo len klásť v duchu otázky a odpovede prichádzali samé. Ako poslušné psy na pánovo privolanie. A ona, objekt ponúkajúci svoj vonkajší telesný obal, sa stávala vládcom poznania vnútra tých, čo sa takto lapili do jej pasce.

Nechápala spôsob akým sa to všetko dialo. Možno to bola danosť okna, možno bytu. Možno niečoho, čo mala vrodené v tele, v duši, v koži, v sebe... Nerozumela tomu.

No veľmi skoro ale prestala tú záhadu riešiť. A nakoniec sa ani sa nepokúsila experimentovať s niečím, čo by jej poznanie mohlo ohroziť. Uvedomovala si totiž nebezpečenstvo straty svojho daru a ten si chcela užiť naplno. Veď ženská zvedavosť, tak ako aj  túžba po prejavoch dôvery a dôkazoch vernosti, pri čo i len tušenej nevere, sú predsa neohraničené ...