ŽENA ZA OKNOM ... 2

Splnené sny

Začala spočiatku opatrne. Zopár jedincov, ktorých si vybrala, sa začala váhavo a aj s istými obavami vypytovať, ako sa im páči a ako ju vnímajú. S uspokojením však čoskoro zistila, že s ich odpoveďami na svoj zovňajšok bývala zväčša spokojná. Veľmi spokojná.

Časom preto začala byť odvážnejšia, až rozmarná. Začala hrať jednu hru, nazvala ju splnené sny. Zistila u niekoho, kto ju zaujal, ako a kedy by ju chcel vidieť, a plnila mu to. Prispôsobila šatník toho, čo dávala zo seba dole i toho, čo na nej rafinovane ostalo, tomu, čo si na nej predstavoval. Prichádzala v čase, kedy po nej túžil a kedy ju vnímal najintenzívnejšie. Robila pózy, ktoré dotyčného šokovali, keď si uvedomil svoje nedávne predstavy a to, čoho bol svedkom. Potom sa vypytovala ...

No časom ju to prestávalo baviť. Odpovede, ktoré dostávala, boli stále iba o tom istom, týkali sa len jej zovňajšku. Nik sa o ňu inak nezaujímal... A skoro u každého sa postupne prejavilo to ich mužské ego, začali byť domýšľaví. Naivne si začali nahovárať, že to oni svojimi predstavami, túžbami a silou svojej vôle jej na diaľku prikazujú, čo a kedy má urobiť. Čo a kedy sa má stať, ako má vyzerať a kedy má prísť ... Správanie k ženám zo svojho reálneho sveta pretláčali do jej sveta.

Rýchlo ich vyviedla z omylu. To jej robievalo dobre, tá malá ženská rozkoš z pomsty, oprávnenej pomsty... Prestala sa im zjavovať vtedy, keď ju vyčkávali a vyzerali. A ak tam aj boli, svetlo smerovala tak, aby nič nevideli. Robila vždy opak toho, čo očakávali. Prestalo ich to časom baviť a prestali mať o ňu záujem.

Nevadilo jej to.

Nevadilo jej, že takéto z jej života odstránené osoby, presmerovali svoj záujem na iný objekt. Už pri prvých výsluchoch, ako raz s úškrnom nazvala svoje vyzvedanie, totiž zistila, že nie je v dome jediná, čo postávala za oknom. Poodhalili sa jej tajomstvá oboch protiľahlých domov. Okrem toho, že niečo neznáme nútilo, lákalo obyvateľky jej domu chodiť k svojím oknám a robiť to, čo robila i ona, bola tu aj iná zvláštnosť. Nie každý videl dotyčné za oknami. Táto výsada bola daná iba obyvateľom toho druhého domu. V meste boli tieto skutočnosti už dávno predmetom verejného tajomstva. Bola teraz pyšná na seba, že ho vytušila sama a že trvala na kúpe bytu v dome bez toho, aby jej ho niekto vyzradil.

To že má konkurentky ju spočiatku trochu zneistilo. No nikdy nezistila, či aj tie druhé majú ten zvláštny dar a moc. Vyzeralo to, že skôr nie. Nik z opýtaných a ani z odvrhnutých jej ničím ani len nenaznačil, že by niečo také zažil u inej. A možno si to tie druhé ani neuvedomili a ona to tým sliepočkám rozhodne nebola ochotná prezradiť.

Tak ako ju prítomnosť konkurentiek spočiatku zneistila, tak skutočnosť, že nie každý ju nekontrolovateľne vidí, ju naopak urobila kľudnejšou. Časom si na oboje privykla a svoj zvýšený pocit súkromia a bezpečia použila na účinnejší boj so svojimi súperkami. Jej pózy boli vyzývavejšie, vystúpenia rafinovanejšie a otázky dráždivejšie. Stratila prvotný ostych priamo sa spýtať, či, čo a ako by s ňou v posteli robili ... Do prijatia odpovedí a ich následného prežívania zapájala intenzívne všetky svoje zmysly. Postupne vytriedila svojich obľúbencov a favoritov, ktorí jej svojimi predstavami najviac vyhovovali. Im prispôsobovala svoju vizáž a doplnky na tele, ktoré  vo svojej fantázii používali na jej jemné skrotenie. Nedá sa povedať,  že by si z nich urobila akýchsi milencov. Tento pojem mal ďaleko od jej vzťahu k tým osobám. Ten stále zostával neosobný a jednostranný. Ale zaujímavý a aspoň sčasti vypĺňajúci isté prázdno, ktoré v sebe už dávno pociťovala.

Občas sa potom pristihla pri myšlienke, že v čom je vlastne nakoniec iná, lepšia ako tamtí v dome oproti. Veď jej prvotná nevinná zvedavosť nazrieť do vnútra a pochopiť niekoho druhého sa časom zmenila na privlastňovanie si ich najintímnejších zvráteností. V takých obdobiach vnútorných výčitiek a pochybností, sa na nemalý údiv a zdesenie svojich obdivovateľov nečakane stiahla od okna. A zároveň sa stiahla aj do seba, aby sa  zastavila, potom znova našla a aby neprekročila čo i len nechtiac pomyslenú hranicu, za ktorú nehodlala prejsť. Jej svedomie však nakoniec vždy upokojilo poznanie, že u osôb na druhej strane ulice nikdy, ani vo chvíľach ich vnútornej otvorenosti a úprimnosti, nenachádzala nič také zvláštne, alebo vzácne, pre čo by mala mať voči nim výčitky za svoje konanie. A tak s pravidelnosťou prírodných cyklov, opäť a opäť, vyliezala zo svojej dočasne zakuklenej mysle, aby sa znova a znova ako motýľ objavovala v novej a stále rovnako krásnej podobe.

Veď ženská zvedavosť, túžba po pochopení a po uznaní, sú predsa takisto neohraničené ....