ŽENA ZA OKNOM ... 4

Nový sliedič

Keď raz opäť stála za oknom, mnohé z toho, čo bolo spomenuté v predchádzajúcom, bolo ešte čerstvou ranou v jej duši. Znova vychutnávala rutinné okamžiky prípravy, lebo tie  jej pomáhali zbavovať sa stále živých a ťaživých tieňov spomienok.

Nového sliediča v protiľahlom dome zaregistrovala okamžite, už takmer s profesionálnou rutinou. Vyslala otázku a odozva ju trochu zarazila. Bola v niečom iná ako obvykle. Ešte nemala jasno v čom, ale spoznala, že bola iná... Bol v nej síce aj obdiv, na ktorý bola už zvyknutá a bola tam aj drobná nemravná predstava. No ani to ju neprekvapilo, pamätala si  i oveľa horšie a šokujúcejšie formy zoznámenia.

Časom totiž musela ako tak pripustiť, že v tentoraz zaregistrovala iný záujem o svoju osobu. Záujem a zvedavosť ako o bytosť takú, aká je... Bolo to trochu pateticky znejúce a možno aj domýšľavé konštatovanie, ale nič vhodnejšie na vystihnutie svojho pocitu vtedy nenašla.

Napriek tomu mu ale dlhšiu dobu väčšiu pozornosť nevenovala, ešte stále sa zaoberala najmä sebou samou. Dotyčného nováčika iba zaradila do skupinky viac sympatických jedincov na druhej strane ulice a väčšiu výsadu mu neposkytla. Zatiaľ. Bola podvedome opatrná. Akokoľvek sa jeho úprimnosť zdala byť príjemná a vábivá na začatie zmysluplnejšieho dialógu, neverila mu. Mala už svoje skúsenosti.

Nakoniec však ženská zvedavosť zvíťazila. Začala postupne vyzvedať a  na svoje vzájomné prekvapenie pomerne s dotyčným rýchlo zistili, že môžu navzájom komunikovať, dokonca vedome komunikovať na diaľku.

O svojom dare mu spočiatku nič nespomenula, no raz sa pristihla pri obave a podozrení, že či aj on nemá v sebe obdobnú schopnosť. Niečo mu preto opatrne v tomto smere o sebe naznačila, nazvala to intuíciou, aby ho to nenaľakalo a neodplašilo. Bola v tom však aj skrytá výstraha pre budúcnosť, aby sa nepokúšal o niečo neúprimné a podlé, lebo ona predsa všetko zistí. No zdalo sa jej, že výstrahu zobral na ľahkú váhu, že jej schopnostiam intuície a dokonca poznania až tak moc neuveril. Alebo tým iba úspešne maskoval skutočnosť, že aj on dokáže niečo obdobné.

Vo veľa veciach si totiž v ňom nebola istá. Divné bolo už to, že hoci vedome komunikovali, stále sa jej nedarilo preniknúť do jeho mysle tak, ako si predstavovala a ako bola doteraz zvyknutá. Akoby si z jej otázok robil posmech. Skoro vždy sa jej vracali  iba ideálne odpovede, ktorými sa prezentoval v tom najlepšom svetle. No ona mala dostatok skúseností nielen zo skutočného života, ale i zo života tu za oknom, ktoré ju utvrdzovali v poznaní, že také niečo je vylúčené.

Ich vedomá konverzácia sa týkala prevažne banálnych vecí. Rodina, práca, minulosť, záujmy... To všetko občas okorenené pikantnejšími témami, veď predsa len, ona bola objekt za oknom a on osoba z opačnej strany ulice. No aj pri týchto témach sa prísne dodržovala v ich rozhovoroch jemná nepísaná hranica vhodného a nevhodného.

Zistili o sebe veľa spoločného a rozobrali i niekoľko obdobných situácií zo svojich rodinných životov. Tie jej on potom objasňoval z pohľadu muža, manžela  a ona jemu zo strany ženy, manželky. Ich dialógy sa preto začali podobať hre, v ktorej si protihráči iba navzájom nahrávajú a nesnažia sa o výhru nad tým druhým, lebo ich baví práve tá hra s týmto protihráčom a nie pocit víťazstva nad ním.

Časom tak vznikla z jej strany k nemu dostatočná dôvera, aby sa mu odvážila vyrozprávať svoj príbeh končiaci tieňmi. No netušila, že tým opustila pevnú pôdu pod nohami a vstúpila na rovnako tenký ľad, aký sa práve vonku roztápal s odchádzajúcou zimou ...