ŽENA ZA OKNOM ... 9

Sklamanie

Klamala, pomyslel si. Klamala, že má ten dar. Keby ho mala, tak by sa nezachovala tak, ako sa zachovala, zistila by predsa, že hovoril pravdu, síce možno trochu teatrálne, zmätočne, zjednodušene, lebo také pocity sa ťažko hovoria. Obdobne ako láska, viera a poézia, tie sa predsa tiež iba ťažko sprostredkovávajú v tej podobe, ako ich chápe ten, kto ich prežíva. Preto sa spoliehal na jej dar, že sama si z jeho vnútra doplní a pochopí to, čo sa mu nepodarilo správne povedať.

Keď mu po skončení jeho monológu uprene dlhšiu dobu pozerala do očí, veril, že teraz nastal ten okamih, kedy pozerá do jeho vnútra a tešil sa na jej úsmev, keď sa vráti späť. Miesto toho bol nechápavým svedkom jej výbuchu. Spráskala ho obrazne ako psa, vyčítala mu akúsi zradu a dávala najavo svoje obrovské sklamanie. On svoje prekvapenie a sklamanie prejavoval nechápavým mlčaním, čo si ona vysvetľovala ako ďalší prejav priznania viny.

Odvrhla ho medzi ostatných ničomníkov, ktorých stretla vo svojom živote.

Po čase však predsa len začala mať drobné pochybnosti o svojom konaní. Opatrne mu preto dovolila občasnú komunikáciu, aby mohla znova preniknúť do jeho vnútra a dozvedieť sa viac, teraz už ale psychicky pripravenejšia a zocelená. Veď ženská zvedavosť je predsa neohraničená ...

No keď ale potom chcela preniknúť do jeho mysle, zistila, že vtedy, v tom zmätku pri úniku z miestnosti, asi nejakú chybu urobila, lebo svoj dar stratila.

Navždy.

Neúspešná výprava

Klamal. Pripomínala si to potom stále, keď ju chytali pochybnosti, lebo vždy, keď mal príležitosť, mlel si niečo svoje, niečo, čo vlastne ani nemala náladu počúvať a nie to ešte aj chápať. Veď jej posledné okamihy časti života, ktorý prežívala so svojím darom, patrili pohľadu na neho v situácii, keď jej bolo predsa okamžite zrejmé, že nie on je nevinnou a odolávajúcou obeťou zvádzania, ale naopak, on je tým iniciátorom a zvodcom.

Keby bola ale do miestnosti vstúpila ako nestranný pozorovateľ a aspoň chvíľu by v nej zotrvala, tiež by síce z nej po chvíli vybehla, no tentoraz už nie so zúfalstvom, ale takmer isto so smiechom, ak nie s rehotom. Reakcia na to, čo sa tam odohrávalo, totiž ani iná byť nemohla.

Jeho bojové ťaženie za neverou sa veľmi skoro, vlastne takmer ihneď, zmenilo na grotesku. Nemal v tomto smere žiadne skúsenosti, získavať ženu lacnými a povrchnými gestami či rečami. V rýchlosti si preto spomínal ako to videl u iných a improvizoval. No tentokrát precenil, veľmi precenil, sám seba. Jeho snaha o uhrančivý pohľad sa zmenila na nepríčetné vypuľovanie očí a jeho gestá v ničom nezaostávali za pitomosťou toho pohľadu. Celá jeho prehnaná a preafektovaná snaha by odradila aj nadržanú veľrybu a nie to totálne zaskočenú pani N.

Pani N bola našťastie rozumná a tak sa aj zachovala. Keď sa po chvíli spamätal, tvárila sa akoby sa nič nestalo a umožnila mu po krátkej všeobecnej konverzácii odísť bez pocitu totálneho fiaska a trápnosti.

Ten sa dostavil až po čase a preto celú záležitosť schoval sám pred sebou do najhlbších miestností svojej pamäti. Dal si predsavzatie, že niečo také už nikdy viac neskúsi. V živote treba zostať vždy sám sebou, každá snaha o iný prejav zákonite nakoniec skončí trápnosťou. A pochopil, že tam vtedy si niekto z neho urobil posmech, posmech z jeho snahy byť iným, zlým a posmech si urobil aj z toho Nereálneho, ktorý ho naviedol na ten čin. Ale zachránil ho a teraz čakal, či to všetko pochopil.

Boh si občas robí srandu aj zo Zlého, pomyslel a odteraz sa mu tá najvyššia bytosť stala ľudskejšou a bližšou ako v čase detstva, kedy o nej naposledy nechápavo počúval v pátosom prednášaných kázňach.