ŽENA ZA OKNOM ... 12

Tajomstvá, dary a otázky

Keď si konečne uvedomil, že za stratou pohľadu na ženu za oknom nie sú iba jesenné dažde, prestal mať záujem o byt v protiľahlom dome. Na dom s francúzskymi oknami pozeral už iba ako chodec z ulice, ktorému boli už jeho tajnosti neznáme a skryté. No po nových záhadách netúžil ani on, potreboval pochopiť iba tie svoje ... a jej. Cítil neúprosný tlak času, bál sa, že sa z jeho spomienok stratí a vybledne niečo podstatné, niečo, čo by mu tie tajomstvá umožnilo odhaliť.

Po dlhej dobe navštívil pani N. Jej tajomstvo sa mu odhalilo už pri jednom letnom rozhovore. Pani N bola ťažko chorá. Každý polrok s obavou otvárala obálku správy, ktorá zatiaľ našťastie prinášala oznámenie, že jej stav zostával stabilizovaný. Pomáhal jej pozerať za ten polročný horizont života a priateľstvom tak liečiť i svoje výčitky za krátku ilúziu, pokušenie a hrozbu straty viery, ktorým ju vtedy vystavil.

Pri jednej prechádzke neskorým jesenným poľom ho prekvapili kvety, ktoré by tam v tej dobe už nik nečakal. Hoci ich stonky už boli čierne, mŕtve a spálené od prvých mrazov, oni v rannom slnku žiarili poslednými farbami. Inokedy by si ich nevšimol, no vtedy v lete sa naučil vnímať nielen krásu. Trochu cynické využitie daru, miesto krásy vnímať i smútok a zánik.

Spomenul si, že aj žena za oknom hovorila o svojom dare. Bude nad tým premýšľať, prebleslo mu ...

Dar, ktorý ale on teraz u seba vnímal, bol dar slobody. Ten vlastne od nej získal. A ktovie, či to nebol jej zámer, uvažoval, možno to bol z jej strany dar ako prejav súcitu, aby mu umožnila získať niekde inde to, čo mu nemohla poskytnúť. No možno iba prejav sklamania a možno pomsty. Alebo všetko dohromady. A možno jej to všetko vyhovovalo kvôli niekomu inému, žiarlivý spoločník sa vynoril opäť, aj keď ich dvojica vlastne prestala existovať. To by predsa ale s ním skoncovala omnoho rýchlejšie, obhajoval ju sám pred sebou, cítil že v jej pozvoľnom tlmení komunikácie bolo skryté očakávanie niečoho, čo mal urobiť a neurobil.

A tak ako tie jesenné kvety nakoniec spálil opakovaný zimný mráz, tak aj jej čakanie zrejme spálila jeho neschopnosť niečo pochopiť ... napadlo ho.

Zimný mráz mu postupne pomohol čistiť hlavu a začať konečne niečo chápať, lebo chcel veciam porozumieť. Bude sa musieť vrátiť na začiatok a pozrieť na seba i na ňu inými očami, pohľadom zvonku, nemilosrdne a bez ľútosti ... bez sebaľútosti, upresnil si v duchu. Sebaklam a sebaľútosť sú iba silnými pascami Zlého. Bránia ľuďom nájsť cestu jedného k druhému a tí sa tak stávajú jeho zajatcami.

Pozrie sa teda na minulosť bez ilúzií, lebo aj on ich o sebe niekomu vzal. Priateľstvo stojí za to vydržať pravdivý pohľad do zrkadla spomienok.

A hoci potom celý zvyšok zimy sa ešte naďalej oddával riešeniu ďalších ťažkých životných a filozofických otázok ľudského bytia, nakoniec vždy dospel k tomu istému záveru, ktorý raz vyslovil jeden hvezdár :

Za každou záhadou sveta,  ľudského bytia a konania je nakoniec treba vždy vidieť  iba tú istú čiernu dieru, lebo jej príťažlivosť je nekonečná ...