ŽENA ZA OKNOM ... 13

Epilóg (Priatelia)

Vyšla z brány domu, kde ešte stále bývala, ale za ktorého oknom už nestávala. Nadýchla sa, život jej doprial pocit opäť byť na nejaký čas opäť nestrážená. Pocit nezadanosti a voľnosti si k tomu dopriala sama. Ako vtedy, keď stávala za oknom, aj tam sa takou stávala ...

Nestrážená a nezadaná ...

Jej kroky sa na ulici spojili s krokmi osoby, ktorá ju pripravila o jej dar. Mlčky prišli až k miestu, kde sa dalo nerušene objať. Urobili tak, prvý a posledný raz. Objatie znásobilo jej pocity, ktoré mávala tam za oknom, mimovoľne preto nadvihla jednu nohu, ako to robila pri jednej svojej obľúbenej póze. Tentokrát sa ale miesto chladného nábytku opierala o jeho plece. Niečo, či skôr niekoho, jej to pripomenulo a trochu zasnene sa poza jeho hlavu zadívala nielen do diaľky, ale i do minulosti ...

On s uspokojením cítil, že pocit okúzlenia z jej osoby sa v ňom nestratil. A trochu s prekvapením vnímal, že obranný telesný pocit z očarenia sa tentokrát akosi nedostavil. Skôr naopak... Zaregistrovala to aj ona a opäť to v nej znásobilo istú spomienku. Obaja sa v duchu nad niečím uškŕňali ...

Keď sa jej potom opýtal : „Priatelia ?” odpovedala už iba duchom neprítomne a rutinne :

„Oui...”