Proroctvá, nálady, náreky a cesty nebies

O päť minút môže byť neskoro. O päť minút môže prísť amok a je po všetkom.

Bláznivé národy sú najvyššou horou sveta. Sú poslušné, vyzývavé, ale vyzerajú nedospelo ako mohutný stalaktit. Vyšli sme z týchto národov, pretože sme chceli. Skaly boli mlčiace a severné vetry chladné. Za úsvitu nám svet pripadal nemenný. Snáď preto, že sme boli schúlení v krabici od topánok, číslo 37.

Do krabice neprúdil čerstvý vzduch, a my, naivné trblietavé hrkálky detských snov, sme sa nemohli odtrhnúť od ničoty tmavého priestoru. Všade bol hlad a rozbité hlavy. Patrili nekonečným potápačom s tvárou rozšľahanej medúzy.

Pestrá hlbočina krabice ponúkala zovreté svety hnijúcich krás. Schádzali sme dolu, ale nad nami čarovne splýval pojem „HORE“. V chladných roklinách nebolo slnko ani tieň, len melancholické chuchvalce dávno zabudnutých sĺz, čo sem zablúdili z hôr piesočných a dávno vyschnutých. Olizovali sme ich na streche sveta, kde sa skončil čas a nastalo poludnie.

Sedím doma, pretože bicykel je starý a nehybný. Správam sa ako moji predkovia v štvrtom storočí. Chodili po čerstvú trávu do kaderníctva, ale našli tam iba vlasy, rozsvietené do purpurova. Nebol v tom úmysel.

Kedysi bol každý deň zrodom nových časov. Kedysi som chodil do školy a nebolo mi ľúto zašliapnutých mravcov. Pripadal som si jedinečný. Chýr o mne sa šíril údolím, až kým som nezaspal. V snoch som stretal staré obyčaje a škaredé ženy. Vymámili odo mňa všetky tajné heslá. Odleteli na pokazených strojoch. Mohol som ich sledovať, ale bolo mi to jedno. Stretol som myrhy, zakorenené v skalách, vydávajúce neúnavný štekot na svedectvo. Nerozumel som im, preto som ich jedol ešte čerstvé. Štekot sa vo mne ozýval niekoľko rokov, aby som nemenil materskú krajinu.

Cestou zo snov zakopával som o dráždivé pozostatky neskutočne lahodných maškŕt. Mal som ich plné priehrštia. Dolu hrdlom sa gúľali ako hostie, neskôr rozplynuté v nezmernom oceáne slávnostných vinobraní.

Starý mních diktoval splnu tieto slová: „Modrobiele fúzaté stvorenia prišli zo severu a už očakávajú našu kapituláciu. Je nad slnko jasnejšie, že my sme víťazi. Učíme sa všetkému bez kníh a premýšľame o každodennosti. Je zúfalé byť otrokom, ešte horšie je byť otrokárom.“

Nemá zmysel deliť dve napoly. Je známe, že hviezdy nepadajú. Sú to mušle malých svitaní, počas ktorých sa rodíme a zanikáme v chuchvalcoch piesní. Hovorí sa im Hymny Brieždenia, a my sme súčasťou tónovej osnovy.

Na vrchu, pred zakuklením, rozdávali sa prvé noty. Kdekto kričal, že nemá potuchy o tom, čo sa bude diať. Nik ich nepripravil na cestu, iba malý smelý tchor veselo predspevoval litánie a žalmy, až sa chvela celá nebeská klenba, a niekto poznamenal, že je to preto, lebo už dozrievajú jahody.

Potom sa blýskalo, hrmelo, a davy utekali bližšie k oblakom. Bolo štvrť na sedem.

V modrobielom závoji hmly zrodený je najprv slimák, hroch a kozorožec. Je neobvyklé zaoberať sa ním teraz, keď je šesť hodín ráno. Tieto tri stvorenia prešli cez púšť až k oáze, ktorá sa blyšťala v horúcom slnku ako drahokam. Ich mysle boli spojené pevnou niťou, ich telá boli nasiaknuté energiou vzduchu. Kľačali a spievali bezbrehé oratóriá priezračných tém. Večer zaspali.

Na opačnom konci krajiny vzdušné víry vytrhávali zo zeme kusy horniny. Stavali z nej monumentálny chrám na oslavu mravenísk. Keď bol hotový, vstupovalo sa doň sklenenou bránou, čo sa občas vlnila a občas chvela. Nikdy som nebol vnútri, to iba mravce mali tú výsadu. Boli však aj iné miesta, ktoré som musel vidieť.

V nedeľu a vo štvrtok navštevujem hrocha, slimáka a kozorožca v ich oáze, kde tečie nemožné do večného.

Prúdy púšte sú klamlivé. Piesok je vháňaný obrovskou obručou do náručia zvierat a ľudí. Zvykli si na to. Príde im normálne, ak počas piesočnej búrky vidia bielu tmu. Zaspávajú aj inak. Lenivo sa prehadzujú z boka na bok, niekedy štekajú alebo zívajú do otvorenej náruče púšte.

Ochladzuje sa niekoľkokrát do roka. Trvá to deň, či viac. Je v tom smútok a nevyspytateľná ľútosť.

Nakoniec mali postavený pomník. Slimák – guľatý, hroch – roztiahnutý viac do strán, a kozorožec – utopený v piesočnej plytčine. Postavili ich mravce pri jednej z posledných návštev. Spoločne pri mesačnom splne rozobrali medzi sebou tvar a materiál pomníkov. Neboli ich priatelia, ale poznali ich príbeh z rozprávania snežných vetrov.

Po čase sa mravce vrátili domov. Pomníky skameneli pod ohromujúcim dunením tlkotu času. Prechádzam sa a neverím vlastným očiam: snežienky pohltené vesmírnym blahom, letia závojom svetlých blúzok a chvíľami pripomínajú čerstvé byliny v zátiší starého hradu. Môže to byť ilúzia alebo pravda vrhnutá do vodopádu. Môže to byť skelet storočného chlapca. Môže.

Mám dojem, že pod nánosom skvelého proroka objavil som zvitky národa, ktorý má pre mňa viac než odpoveď. Perly týchto zvitkov sú slová pretavené do priamych sĺz. Nedokážem si predstaviť ich všetky výjavy a predsa som uspokojený vidinou hlbokého vedenia.

Mám dojem, že rozum závisí na poznaní nepoznateľného. Rád sa hrám s predstavou vlastnej dokonalosti. Sú to lži.

Chodil som so zvitkami hore ulicou a hovoril ich pravdy každému, kto o ne stál. Po troch dňoch som ostal sám v opojení z radosti poznania. Nebolo nikoho, kto by chcel rozšíriť svoje myšlienky o niekoľko hraných tém.

Na znak toho, že som zvitky pochopil, rozpútal sa v mojom srdci boj o všetky plamene, ktoré dohasínali a tvorili nebezpečnú pahrebu zhoreniska.

Mám dojem, že sa v ľuďoch zmráka. Je to len pocit, vyvolaný príbojom smútku a náreku zomierajúcich vĺn nebeského príboja. Som sám. Som sám v situácii, keď všetky pravdy obkolesujú ma ako plachetnicu v búrke. Je nebezpečné snívať s otvorenými očami. Bdiem spiaci. Rozložený v perlách zvitkov.

Úspechom dnešnej stratégie je plač. Náreky sa vrstvia, tvarujú a vytvárajú bod. Lkanie národov nemá zmysel. Plač vytláča všetko chvenie.

Je zvláštne, ak víťazstvá chápeme ako víťazstvá. Je zvláštne obchádzať steny domu a čakať, že sa otvoria dvere. Bude na nich nápis, ktorý nás môže rozstrapkať do najnemožnejších skulptúr.

V trúchlení sme schopní stráviť celý deň, ale svet si to nežiada. Zo sklenených sĺz môžu vyrásť mohyly našej bezmocnosti. Je na nich množstvo zla a zároveň zriedené chuchvalce nehy.

Zaoberáme sa nárekmi ako svojskými predmetmi obrany. Je nezlučiteľné správať sa ako mlok a prežiť celý život v oku. Budeme kvapkou. Budeme slzotvorným plynom. Budeme slzavým údolím. Budeme trúchlohrou na konci dňa. Budeme budúcim budíkom. Budeme bubnom. Budeme blúznivým brlohom. Budeme brázdou bdenia. Budeme binárnou bodkou. Budeme bezbrehým blúdením. Budeme bzučiacou buničinou bezhlavých bratov. Budeme bučiace býky. Budeme bleskom bruchovravectva. Budeme blúzkami behu. Budeme bizarnou búdkou. Budeme boľaví. Budeme biedni. Budeme bedármi beduínskych bohov. Budeme budeme.

Nemám dekadenciu v krvi. Som mliečny syn zmárneného brata. Mám kolorovaný byzantský kufor plný radosti a šedivých vlasov. Tam je rozum. Tam je neobyčajnosť detských kúpalísk.

Posedávam na balkóne zväčša sám až po smrti večernej hviezdy. Aj mlieko sa čuduje, že spím. Musím sa vyrovnať so stratou svedomia a sebazničujúcich nálad. Je to naliehavé.

Stojím sám uprostred izby. Proti mne lietajú sfingy. Sú znakmi mystérií, o ktorých píšem alebo mlčím.

Mám nekontrolovateľné srdce: pumpuje krv a všetky obavy sveta. Nelámem si s tým hlavu. Hádžem za ňu vankúše a spomienky na prvého bezbolestného mučeníka. Ešte teraz cítim jeho pulz na mojej duši.

Padám do kolien, vzduch nabíjam iskrou poznania, kráčam, idem, letím do štvorcov. Priznávam sa a podpisujem deklaráciu o povýšení krtka do stavu pred popravou. Nemusím nič. Zabudnuté.

Škriatkovia, vlci a obludy túžili po mieri. Dali im ako odpoveď panvicu plnú slov a šramotu. Z lomozu vzišiel bedár, syn stratenej nádeje. Blahoželali mu na priečelí rozpadnutého chrámu a dali mu dve vajcia do vrecka saka. Potom už iba rástol. Odišiel do prvého mesta za zákrutou. Keď ho nazvali „Prorok“, bavil sa iba so škriatkami. Tí malí mužíci rozumeli jeho snom. Pozývali ho na ich snemy, riešili s ním mierové dohody. Pre ostatných bola nebezpečná jeho schopnosť načúvať.

Keď prišli vojny, Prorok zmizol. Hovorili o ňom, že sa rozplynul. Neskôr sa jeho tvár vrátila do obydlí. Visí nám nad hlavou. Visí. Kriesi. Uspáva deň.

Zdalo sa mi, že vidím mužov, ktorí mali štvormetrové choboty. Mali namierené do hôr, k beštii, čo sa strácala a znovu objavovala pri seba menšom závane vetra. Muži prišli a rozštrikovali s beštiou zákon o naplnení tvorstvom. Nemožné vrastalo medzi nich. Nemožné bolo krkolomným svedkom beztiaže. Mnohí z mužov boli rozumní a beštia skákala od radosti. V ústach jej kvitol orgován, vo vlasoch mala hmýrivé smaragdy, v rukách držala tieseň a bolesť sveta. Muži beštiu obstali, kládli na ňu svoje choboty, Potom ju nimi ovíjali, vnikali do nej, rozpínali ju, vyplňovali a triasli ňou, kým tornádo v jej očiach nezačalo stúpať do stratosfér rozpálenej hlavy. Jej vráskavá pokožka sa búrila, jej spenené sliny striekali mužom do tvárí a dodávali im strieborný lesk. Beštia revala, muži sa smiali. Ich choboty sa rozpustili v jej kyslom tele. Ich hlavy pokryli čelenky, v náručí stískali tieseň a bolesť sveta. Doma ich vítali, ale neverili im. Nastal súmrak prvých časov.

Vtáci švitoria od rána. Otvárajú rany úsvitu. Nemôžeme pochopiť ich let, len svoju úzkosť. Sme jednorožce – jedinečné a osamelé. Na chrbtoch nám rastú spomienky. Večer ich zbierame kombajnmi dúhovej farby. Zvykli sme si na to. Zvykli sme si načmárať prvý portrét do duše a unikať po kružnici krivých životov. Zatiaľ vtáci štebocú na slnečných lúčoch, čo pretínajú každý rozum na ceste do sebapoznania.

Stretávame vtákov v žeravých údoliach. Počuť dupot konských kopýt. Celý deň tam prší. Slnko neprichádza, len zveri je dostatok. Strmhlavý vtáčí let exploduje nad suchou oblohou, akú sme nevideli od stvorenia svetov.

Sú to lži. Sú to preludy. Nie je to údolie. Je to planina. Nie je v nej oheň. Je v nej voda. Je v nej voda a myriady rýb.

Vtáci švitoria od rána, ryby hltajú vzduch, ohne sú vzdialené, vody tečúce, údolia láskavé, planiny perlivé. A my… Máme strach.