Cesty jarných pôšt

Prebúdzam sa. Myslím nie, hovorím áno.

V meste je absolútny neporiadok. Aj držgroš je preťatý lúčom Slnka. Aj dych malého jazveca šplhá na Kriváň. Dekadencia.

Slzy a pery sú na chrbte lezúceho tvora. O pol piatej mohol byť matkou. Lenže on nie. Oklamal celý svet svojím smiechom a odišiel do hôr, kde sa rojí včelstvo. Domnievam sa, že tam nemôže byť prach. Všetko tam skĺzava do čistoty, ktorá je nepochybne vnímaná ako sen blúzniaceho mnícha, stojaceho uprostred kopca, alebo na dne oceánu, kde sa mieša mesačný svit s prúdom schnúcich kvetov.

Schnem. Visím na plote pozerajúc na mŕtvy zámok v pozadí. V popredí je dom, ktorý klame, keď sa budí. Tiež je tam lenivá tráva s hromadou všedných žien a ich detí. Neposlušné batoľatá brázdia zelené more a v plienkach im narastá zmysel pre odvahu. Púšťam ich ďalej. Len tak. Len tak nájdu blízke jablká.

Ešte pred skokom do vodopádu by som sa chcel porozprávať s vtákmi o lesnom požiari vo vnútri truhly. Som absurdne nesmelý a bojím sa ich jazykov, že ma ukrižujú. Potom ale myslím na zomierajúce svetlo môjho oka. Ľakám sa prízrakov, hoc ich nevidím.

Je strašné, že som tak posadnutý tichom. Ako krčah plný mieru, úzkostlivo stráženého partiou cudzích vojakov, navlečených v cinkajúcom brnení a postávajúcich v úskočnej pozícii, odrážajúcej skôr ich možné pohnútky z detstva, ktoré bolo zrejme rýchle a vôbec nesúviselo s ich budúcim povolaním.

Zvykám si na mlčanie sna. Omračuje ma jeho hĺbka a sebaľútosť. Niekedy z neho vyprcháva nostalgia, pretože bola dlho zamknutá v prítmí speneného riečneho víru, čo ju tiahol za vlasy a rozum do hlbinných sfér zatratenia. Tiež sa o tom snívalo orlom, keď lietali nad záhradami a hľadali v nich živé tepny zmierenia. Milujem ich.

Na jar trpím ďaleko viac. Je to preto, že psy lietajú príliš vysoko? Áno.

Sú situácie, keď aj mĺkve studne žiaria. Mám na mysli odpovede štyroch starcov, čo sa prišli napiť. Vody sú studené, ale predsa len kážu o nadprirodzenosti. Je to ako keď more skuvíňa pod náporom víchrice a klame samo sebe o dávnej krajine plnej smaragdov a jaterníc.

Svet je plný vôd. Rozkmitávajú sa iba prstom alebo pažou. A možno vietor ich čerí a posiela tam, kde sa nezačína čas.

Sedím zatiaľ na dvoch stoličkách. Tam kde je mier, je aj moja skepsa. Rozhodujem o tom, čo je dobré. To môže byť nezmysel. To môže byť brána neskoršieho rozhodnutia. Okolo mňa sa točí vír spoločenského ticha. Umlčujem všetko, až na prasknuté sklo budíka.

Vzkriesený precitám a mĺkvy zaspávam, pretože nemôžem byť všade. Aj delikatesné bonbóny sú ťaživé, aj prach mojej tváre sa zdá byť iný. Je príjemné načúvať šepkaniu mrakov.

Kedysi som stretol ženu, ktorá ma priviedla do rozpakov. Mohol som byť jej učiteľom a spovedníkom, ale stal som sa jej sprievodcom po svete, ktorý nie je naklonený k priateľstvu. Zdvihol som ju a ona vyletela k výšinám, čo ponúkajú horiace nebesá. Tam bývala v niektorom zo zámkov, ktoré postavil dávny pustovník. Zamlčal som jej tieto pravdy, aby som ju ochránil pred zlom, ktoré je vôkol, a aby som ju prekvapil nestálosťou, ktorá je v nebesiach ukrytá.

Počúvala ma detsky, ale snáď dôverčivo. Bývala na zámku a starala sa o kvety. Vítala ma s fantáziou. Vítala ma mäkko a z očí jej sršal prievan hojnosti. Musel som byť šťastný, aj keď nebola mojím dievčaťom. To len červeň jej padala občas z tváre na moju dlaň a ja som bol očarený a sníval o zvláštnostiach lásky.

V nebeskom zámku sme bývali sami. Bol to kvalitný život. Taký, na aký sme zvyknutí zo supermarketov. Bol s nami aj vietor a Slnko, ktoré sa nás zakaždým zo zvedavosti pýtalo na počasie v zapadnutom kúte Albánska, alebo na ranný koláč, ktorý vypadal úplne ako môj nebohý strýko z druhého kolena. Bolo tak delikátne, že som ho zbožňoval. Aj tie jeho vlasy.

Sníval som o okamihu, keď splyniem s dievčinou v jedno a budeme sa bez prestávky plaviť mrakmi do nedeľného popoludnia.

Sníval som o radosti, ktorá môže stretnúť muža, hoci nie je vojakom alebo predavačom pravej zeleniny.

Sníval som o načúvaní vetra, ktorý mi mohol hovoriť postupne všetky príbehy z lúk a hájov, o premárnenej láske, presne tak, ako mu ich rozprával bludný Mesiac.

Niekedy k nám zavítal priateľ dážď. Vyjednával so mnou o priazeň devy, a smial sa mi, ako som ho predbehol. Potom nás zviedli gitarové tóny. Brázdili po našich dušiach a lenivo sa opierali o naše vnútorné dvere. Zovreli sme tie tóny ľstivo a leteli s nimi vedľa steny popísanej symbolmi lásky a krátkych odkazov. Ukryli sme sa do šedomodrých kríkov a vnímali hudbu ako jediný tón, ktorý je možné pochopiť.

Rána mi pripadajú múdre. Večery sivé. Ráno otváram hlavu v ústrety nebeským snemom, letiacim skrz nemé balvany ponorené do plytkých snov.

V mojom svete nebojuje dobro so zlom. Robím, že nevidím veci, čo ma obklopujú. Beztak ich odvrhujem neľútostne preč a len v diaľke vidím ich miznúce obrysy.

Som spokojný. Som spokojný, že na jar sú rána tvrdšie. Baldachýny vlajú, postele žiaria, telá sa krútia, mestá vzlykajú, vzduch šeptom rozráža nárek.

Som vo vytržení, keď sfingy trúchlia. Našli si nové obete a nových sluhov. Pomocníci sa hrbia pod náporom práce, aj keď slnko svieti stále rovnako. Smeje sa a hryzie ich svojimi očami.

Bol som pri tom, keď nahé mesiace tancovali v starých ruinách zabudnuté tance a bolo im ľúto tých, čo sa zžierali neistotou v odľahlých lesoch. Je to rituál na okraji sna, šialenstva a jemnocitu. Málo videné, málo slýchané.

Pamätám sa, ako som sa na jar prvý raz dotkol slnka. Bolo po polnoci. Vtáci nemo krúžili nado mnou a dotýkali sa mojich vlasov myšlienkou alebo súcitom. Rozohnal som ich prívalom pochodujúcich krtkov, zrodených v ten istý okamih, ako som narovnal svoj chrbát a pripomenul si minútou ticha svoj zomierajúci talent pre naťahovanie kryštalických hodiniek.

Som zmenený. Pozmenený. Biblia vo mne vytvorila kaňon mieriaci do výšky západu. Je to farebné a silné, ako muž stojaci uprostred davu, pretože jarný vánok môže byť viac nezmyselnejší, než vychádzajúca hviezda zabudnutej hviezdokopy.

Hovorím, že som bližšie k Bohu. Hovorím si to každý deň a maska na mojej tvári tvorí symbol. Snáď je to sen, snáď prebudenie. Mohol by som vysvetliť veci inak: viera sú šaty, ktoré ma obliekajú a dodávajú odvahu.

Nemôže to byť len pocit. Neznášam spovede k sebe samému. Je to blúznenie? Pod škrupinou človeka bije srdce básnika. Alebo medúzy. Pod kôrou som oveľa plastickejší, než moje vonkajšie rysy, ktoré u známych vyvolávajú dojem, že ma poznajú. To všetko preto, že som precitol zo sna. Alebo...? Sen ma sformoval. Definoval skrz ľútosť.

Sledujem ich všetkými zmyslami. Marcové Ídy. Čas sa stáva nesúmerným, keď lovím vtákov v ilúziách. Som strhnutý ničotou. Len čo sa nadýchnem, miznem v cudzom svete. Nie sú tam korale ani slimáky. Niet morských rias, hlavonožcov, rýb, hadov, kôrovcov, delfínov, ani medúz.

Na sklonku večera tam stretávam morské panny v brokátových šatách farby šarlátovej. Tancujú. Víria piesok, ktorý sa dvíha a zas klesá. Tancujú okolo trónu, kde sedím ja a môj stuhnutý jantár. Je to okno do mojej duše, ktorá nemôže plávať. Cítim na tvári silu prúdu. Som suchý. Vyprahnutosť ma núti k zamysleniu a pozýva do tanca. Sú nás tisíce. Všetci sa tlačia v dave. Jasajú. Tancujú. Zabúdajú. Myslia. Rozpaľujú oheň udusených ikier.

Som správca morských rituálov. Ku mne prúdia milióny nepoznaných tvárí. So mnou je pokoj v oceánskych šelfoch.

Niekedy sa mi zachce byť pútnikom. Prejsť všetky priekopy a kaňony. Pozerať do hĺbok a stretávať neobjavené druhy. Na dne hlbinných priekop povstávajú netušené drámy. Som náhodným svedkom súbojov o prežitie. Žiadny zrak nevidel vojny rýb a čudesných hadov. Dráma vekov sa nezastaví. Na povrchu zatiaľ nahrádza jedna civilizácia druhú.

Putujem ožiarený prítmím oddychujúcich zálivov. Riasy ma ovíjajú nežne. Riasy sú blúznivé ruky oceánskych panien. V ich objatí som zostarol, ale príjemne. Čarom príboja mám za sebou miliardy rokov. Nie je to len pocit. Na pokožke počítam vrásky a ich nekonečno je symbol. Z pútnika môže byť časom hviezda, ktorá z neba hľadí do zrkadla teplej hladiny. Alebo iba dážď nesúci prvý príval radostnej tropickej energie.

Som kormoránom jarných dažďov. Zasväteným vráskavcom. Albatros je moje alter ego. Rozkmitávam všetky vlny mora a to je jeho pokora.

Som letiace slnko všetkých pobreží. Tam, kde sa snúbi nemožné s jasným, budujem prístavy zvlnenou rukou a žehnám im, aby neboli príliš zahľadené do seba. Niekedy tu stretávam obraz svojej duše, ktorá je pretkaná uličkami nasiaknutými pachom rýb a divokých paliem. Čakám. Čakám tu na vzostup Mesiaca, či iných telies, čo budujú nado mnou klenbu.

Štítim sa všetkých nepriateľov oceánu! Preboha, kto ho môže nemať rád?!

Znova blúdim po zemi plnej zrkadiel. Blúdenie mi poskytuje úkryt. V zrkadlách som väčší, než najvyššie vrchy, a beztak nemôžem v nich nájsť seba. Prechádzam sa preto po lesklom povrchu a študujem odrazy sveta. Tvárim sa, že raz budem schopný rozlúštiť tieto záhady.

Zmierujem sa s myšlienkou budúcich vízii a kráčam ďalej. Predo mnou sa s ľahkosťou zvíja rieka plná riav. Šepkajú mi o jarnom dychu a klzkých kvetoch, rastúcich všade okolo. Nikde ich nevidím. Nič. Kedysi som ich zbadal zvlnené vzácnym vánkom, v krajine, ktorá bola možno len nejasným snom, ale bol som jej súčasťou. Kolenačky preplával som jej zátišiami a nahliadol do všetkých jej labyrintov. Zdalo sa mi, že ten kraj bol plný života. Vzdúval sa, plakal, nariekal, hovoril, hádal sa, prorokoval, smial sa, trúchlil, šepkal, blúznil, vyhrážal sa, prosil, nevyjednával, vyčítal, propagoval, tešil sa, spieval, kričal, stagnoval, žobral, plazil sa, mlčal, sníval, čítal, hláskoval, tiekol, rástol, pučal, ronil, horel, zajakával sa, mrzol, požičiaval, zabíjal a vlastne to ani nebol kraj.

Kráčam do rieky, voda ma ovíja. Kráčam a nado mnou visí ospalé slnko pribité obrazom škoricového neba. V rieke sú ryby súčasťou toku. Vyrážam proti prúdu. Chrbát mi spaľuje ostré slnko. Vyťahujem dáždnik, unikám riečnemu peklu. Schnem na brehu a počítam ulovené ryby. Budú na masle s korením.

Bol som pri zrode novej hviezdy. Oklamala ma. Oblietala ma. Tešil som sa z jej času. Sám uprostred svojhlavého priestoru prežil som ďalší rok ničoty. Potom ale prišli Vianoce a nezanechali vo mne žiaden odkaz. Ako had plazil som sa dňami a týždňami zvrásnenou krajinou. Bola cudzia a bola posiata plodmi, ktoré sa v jarnom vánku zdajú ako hlavy múdrych princov. Premýšľal som o tom a prišiel až k svitaniu. Boli tam dvere vedúce do hlbokej, chladnej a nekompromisnej tmy. Vo vnútri nebol strach. Plával som nemenným prázdnom a tešil sa z dychov vôkol. Ak tam bol niekto, bol prívetivý. Nešliapal po mne, ani ma nestrkal, len nechal voľne ísť hlbinou temnoty.

Niekde uprostred skončila tma a začalo svetlo. Volalo mojím menom. Nepamätal som si ho, tak som išiel ďalej. Ďalej po cudzích osadách a cudzích vesmíroch. Ďalej po dráhach nových hviezd, čo voľne tečú do desivých gejzírov, pripomínajúcich samotu opusteného obydlia niekde na konci rozkmitanej sústavy.

Poludnie mi pripomenulo, že sa musím vrátiť. Prekročil som prah ničoty a bol som doma, v náručí rozpálených svetov, čo šepkali slnku a divne sa smiali. Zaľahol som a pretáčal všetky storočia jediným prstom, pretože mám moc rád pohyb akéhokoľvek telesa.

Za oknom bola zase jar. Neviem prečo. Stála tam priklincovaná a húževnato sa škerila. Siahol som po nej. Bezdôvodne.

Slnko povstalo skôr než mačka. Je to záhada alebo zmysel mrakov?

Na konci aleje tvoria hviezdy vydutý opar, ktorý nie je lákavou bránou, ale iba okom studne, do ktorej vyviera zelený pondelok. Sú tam tiež ľudia, alebo iné stvory, smerujúce niekam. Je to stádo oklamané budúcou hmlou, čo vyrezáva do jarného úsvitu jablkové perníky.

Okolo piatej prilieta divný škorec a sadá si na rameno jedného z trúchlivých. Má pre neho správu zo vzdialených svetov, o veciach, ktoré nemusia byť jasné. Jeho škrekot je počuť až do nemých jazier, čo plávajú po oblohou, nemennou a zrkadlovou.

Trúchlivý mieri na škorca prstom, v ktorom má ukrytý dar. Je to svietnik z bieleho kláštora nad riekou. Niekedy sa tam zastavil na kus reči a potom išiel mlčky ďalej, až na dno bezchybne tvarovanej krajiny šeliem.

Od mája som klamaný láskou. Na jej úbočí staviam stany a šplhám jej príkrymi svahmi. Je to na nič.

Na jej vrchole sa odohrávajú bitky hltačov ohňa a svetielkujúcich žien. Prúdim medzi nimi ako úhor, niekedy ošľahnutý ostrým plameňom. Bojuje sa medzi skalami, trčiacimi zo zeme ako monolit, aj v jaskyniach, čo vytvoril čas a neposedný vietor. Usadený vnímam rev bojovníkov, a češem si vlasy do strany. Som pripravený.

Navečer vyrážam k svetielkujúcim ženám. Ich pach je všade. Ich oči sa dotýkajú nebies, keď prosia o mier. Mám ich rád, ale som neschopný vidieť ich nahé. Odvraciam zrak a utekám.

Ráno začínajú bitky. Nie sú tu ranení ani mŕtvi. Vlastne sa mi zdá, že hltači ohňa a ženy sa milujú. Klamú moje zmysly. Som to vôbec ja, kto ich sleduje? Som príčinou, alebo dejom, ktorý je hmatateľný?

Bývam v malej jaskyni, priamo nad nedozernými vodami. Spievam vymyslenej dievčine a mám hlad. Musím zjesť krtka, aby som prežil. V zmysle prežitia som obeťou ja, a nie on. Potom zaspávam, pretože zem je plytká a vonia vanilkou. Cestou do sna stihnem pozdraviť všetky netopiere a mlčím.

Vyťahujem sa z korábu, ktorý plával severnou stržou. Nedotknutý, bol bláznivo drevený. Pýtal som sa ho na cestu do vnútrozemia. Ktovie, prečo mi neodpovedal. Len tíško vrčal a spieval o príbojoch v modrom meste. Veril som mu a hladkal jeho sklenené oči. Bol to úspech.

Myriady lesov sa poklonili chudákom. Ich mravce revom pripomínajú Ptolemaiovcov, ktorí sa vydali púšťou za drahokamami Nílu, ale došli iba k oáze, čo síce budila rešpekt, ale inak bola úplne mŕtva.

Kvôli niekoľkým náhodám môže v lese prežiť hocijaký tvor. Mám na mysli snežnú vílu, ktorá sa vydala za pochodujúcu obludu, vyplazujúcu jazyk na všetky otrávené púpavy. O jeho jazyku už bolo napísaných mnoho hrubých zväzkov, len nie o víle, ktorá ho sprevádzala životom. Na nohách mala zrkadlá, ktorými plašila zvedavú zver, a vo vlasoch sa jej otáčal hranatý budík, plný lákavých bonbónov. Kdekto ich chcel ukradnúť, ale víla bola vždy chytrejšia. Ako išla, budík sa otáčal a zvonil bonbónmi, až bolo v lese veselo. Aj pochodujúca obluda sa smiala. Aj jej otec sa smial. Požehnal jej i oblude, a vrátil sa späť do vyhoretej sopky. Pre les to bola výzva. Nikdy nepočul o tak prazvláštnych tvoroch. A smial sa.

Vztýčené majáky sa prebudili. Vstávajú a už si brúsia zuby na batoľatá letiace priestorom bez dychu. Aj neposedné šnúrky do topánok uzatvárajú túto kapitolu, ktorá je väčšia, než zlámané stuhy prenikavo červených závojov, v umelecky prepychovom hrade, postavenom zo stožiarov samoty, ktorá tu bola dlho predtým a nastolila pevný poriadok potrebný na stavbu monumentálnych rozmerov v zátiší posväteného kraja, ktorý bol obohnaný vysokým múrom až do výšky očí, aby bránil proti vpádom cudzích nôh a cudzích zbraní, a nebol to iba múr, ale skôr živý organizmus, ktorého tep pripomínal divoké zvony juhu, čo sa prebúdzali nad ránom a ľakali ľudí a kohútov tak ostrým zvukom, až niektorí v panike vybiehali zo svojich domov, aby sa presvedčili, že ešte nie je vojna, ani žiadna katastrofa, ktorá by navždy zmenila ich životy zahalené tieňom neskutočnej pravdy, čo mala zmysel i nemala, ale hlavne rozprávala o svete bez korálov a nablýskaných diamantových prsteňov, lesknúcich sa jarnom slnku nielen cez deň, ale tiež v noci a ich jagot osvetľoval tmavé uličky, ktoré boli svedkami malých tragédii a malých lások, o ktorých by sa nikto nedozvedel, nebyť zvedavého oka neznámeho starca, bývajúceho v zrútenom dome na konci mesta, čo si denne kupoval lacné pečivo, aby prežil deň, a lacné noviny, aby prežil noc, v ktorej si všímal zvieratá pobehujúce ulicami, a milencov, krútiacich sa v kríkoch, ktoré boli v tú chvíľu ich domovom a oni si naivne želali byť súčasťou mrakov, ktoré obiehajú zem donekonečna a majú z toho pravý pôžitok, i keď by mohli byť radšej zemou, ktorá neuteká, ale stojí, a ktorej pevný bod je skutočný a nemenný, pretože je viac skutočný než nemenný, a napriek tomu bude neskutočný.