Rozprávanie z Ohnivej priepasti

Anotace: Neberte tento pokus moc vážne. Vznikol spojením zaujímavej témy časopisu Abdon, túžbou vyskúšať si napísať poéziu v próze a v neposlednom rade aj akútnou potrebou vyvrátiť výrok Ivana Kraska: ,,Nečestnosť nezakryje poézie vzletný lesk."

Pod horami pod dolami, kde sa sýra liala a láva sypala, tancovali na ostrých čiernych skalách milenci.
Boli nahí a nevadilo im to. Nehanbili sa sami pred sebou. Ich roztopašný smiech prerážal bežné syčanie, kvílenie a rev týraných duší, ktorý bol v týchto končinách na večnom poriadku.
Žena viedla za ruku muža a obaja sa smiali ako nepríčetný až do chvíle, keď chtivým výrazom na tvári nezačala cúvat k čiernemu múru, čo zrazu vyrástol zo zeme. Vtedy smiech nahradilo tajomné ticho dvoch dravcov, ktorí si chcú spoločne vychutnať korisť.
Telo rozvášnenej čiernovlásky sa oprelo o kameň a pery sa spojili v ohnivých tancoch. Ruky jej kĺzali po jemnom medovom tele milenca. Pery prestali tancovať.
Musela zakloniť hlavu ako jej jeho plamenné bozky kĺzali po tvári, po krku, po hrudi. Na chvíľu sa zastavili na sopkách vášne a výdatne ich poláskali spolu s jemnými kusnutiami. Plazivý plameň z jeho úst ďalej pokračoval nižšie, dôkladne zahrial celé lono a išiel ešte nižšie, až si jej milenec musel čupnúť.
Zvýjala sa v chaose horúcich emócií a vzdychov ako sopka, ktorá má už už vybuchnúť. Pritláčala si ho bližšie a bližšie, až sa ňou dusil. Nevadilo mi to.
Kričala jednu z najväčších symfónií života a smrti. Nerozumela jej. Akoby aj, vedomie nikdy nerozumie.
Potom sa prehla ako luk a s výkrikom existencie ( ne )súcnosti vybuchla.

Chvíľku tak zotrval, potom jej žeravými rukami pomaly začal od dola hore prechádzať plnú skráň s rôznymi ornamentmi a rovnakým tempom vstávať. Pritom rozsieval oheň do všetkých jej krajín, ktoré mal v dosahu. Keď sa postavil, ochutnal jej pery a pozrel do jej očí. Uvidel nespútaný oheň, podobne ako vo vlastných. Chytila ho za plecia a tlačila od múru. Dal sa viesť.

Za nimi vyrástla posteľ z rôznorodých syčiacich hadov.
Z úškrnom ho na ňu sotila a sama sa k nemu dovlnila po štyroch. Ľahol si.
Zovrela ho v univerze svojich úst. Jeho hlas sa neubránil slastnej piesni. A ešte ich pribudlo, keď sa vesmír začal hýbať čoraz nastojčivejšie a ohnivejšie. Nakoniec sa aj on prehol a vykríkol akýsi Petruciov sonet v surealistickom preklade. Láva vytriskla.

Jej plazivý oheň ho ešte raz oblizol a potom začala tú Herculesovskú modlu, ktorá ležala v jej moci uctievať dlhými a pomalými bozkami aj dotykmi. Došla až hore, ľahla si naň a ich pery začali opäť svoj nezameniteľný gurmánsky vaľčík. Kĺzala po jeho krku a hrudi ako po božskom zjavení, zatiaľ čo on sa hral s jej vlasmi v ktorých prebývala Tma a druhou rukou majetnícky prechádzal po kĺzačke a oblých kopcoch v dolných končinách. Pokračovali až dokým obaja nepocítili ukrutný hlad a neprekonateľnú túžbu ho ukojiť.
Vystrela sa, trochu rozkročila a vpustila ho do svojej svätyne. Svorne pri tom malým vzdychom poďakovali za to, že sú takí, akí sú.
Začala sa pohybovať. Najprv pomaly, ale jej rýchlosť sa zvyšovala a zvyšovala. Zmietala sa vo víroch túžob. Tma z jej rozbesnených vlasov sršala ako blesky, v očiach pohľad sadistického šialenca. Jeho ruky sa ju zatiaľ snažili spáliť. Kĺzali ani mačacie drápy a zanechávali stopy slastnej vášne. Hromový boh pod jej bytosťou chcel v nepríčetných chvíľach až vytrhnúť pár sopiek z jej krajín. Ich piesne sa miešali a stávali sa čoraz hlasnejšími i nezrozumiteľnejšími.
Nakoniec sa súčasne prehli ako tetivy lukov a vydali taký výkrik, že sa skaly lámali. Chvíľu tak zotrvali a potom sa sklonila k nemu.
Spočinuli v objatí, ranení a čakajúci na Smrť.


Nuda.
Keď niečo robíte vyše tristo rokov, pochopiteľne vás to začne nudiť. Mal som tú smolu, že som vyrastal v kresťanskej kultúre a tam sa vášnivé hry lásky brali ako najvyššia špinavosť a necudnosť. Škoda. Ak by som sa narodil napríklad v Aténach, mohol by som byť Dionýzovým kňazom a všetko by bolo v poriadku. Samozrejme, na celý kult Dionýza sa už za môjho života pozeralo dosť povrchne. Nie sú to hedonisti, to určite nie. Dokonca mnohí z Dionýzových kňazov boli vážení a geniálny umelci, ale o tom teraz nechcem hovoriť.
Od Lilith som dostal trest. Musím robiť zápisy zmyselnosti tých duší, ktoré vyrastali v kresťanskej kultúre, aby im Satan a rada diablov prichystali adekvátne ohne. Možno sa pýtate, prečo som tak divno písal. Nuž, chcel som ozvláštniť prácu démonom nadomnou, ktorí musia čítať tisícky podobných zápisov od takých ako ja. Čudujem sa, že im z tých hôr pornoliteratúry ešte nepreplo. Aj keď, duševné zdravie je… no tú vec povediac neznámy pojem v krajine ohňa. Takže je to vlastne jedno.
Moje poslanie ešte umocnilo to, že za svojho života som nabil silné schopnosti lucídneho snívania. Tí dvaja mohli byť v ich skutočnosti doma v spálni, ale ja som videl ako je to z ich dúšami. Kde sú ony. A je to nádherná krajina, ak bytosť uchopí krásu Ohňa, Bolesti, Zúfalstva a utrpenia.
Preto som pohŕdal životopismi svätých, ktoré moji rodičia tak zbožňovali. Vízie sú úplne bežne súčasťou každej bytosti, ktorá o ne stojí. Nepotrebujem, aby mi kvôli nim niekto písal biografiu.
Vďaka tejto úlohe som prišiel na jednu myšlienku:
Naše pocity a vášne nás robia tým, čím sme. Zároveň však našu existenciu zbavujú statickosti. Sú nestále, prchavé, ohnivé. Presne ako Dym z ktorého som a striedme oblečenie z Tieňov, čo nosím.