Rozprávka o slimáčikovi Emilovi - Ako došiel až k oceánu

Rozprávka o slimáčikovi Emilovi - Ako došiel až k oceánu

Anotace: :)) aaa ďalšia rozprávočka

Sbírka: Dúhové rozprávky

*

Rozprávka o slimáčikovi Emilovi - Ako došiel až k oceánu

*

Vonku celú noc pršalo, aj preto bolo ráno chladné. Miška chvíľku smutne pozerala cez okno, tešila sa na prechádzku, ale po oblohe sa stále prevaľovali nadýchané šedivé mraky. Skľúčene si sadla na stoličku v kuchyni a zadívala sa na vzory na obruse.
„Zahráme si pexeso alebo človeče, nehnevaj sa,“ utešoval ju dedko, no dievčatku tými slovami na tvári úsmev nevykúzlil.
Jeho vnučka mala totiž viac než akúkoľvek hru rada trávu, motýle a vetrík vo vlasoch. A ešte cukríky. Skúsil to teda inak:
„Kým uvarím polievočku na obed, spočítaj slimáčikov, čo nám vliezli do záhradky, všetkých, čo vidíš. Za odmenu dostaneš za hrsť cukríkov a pár môžeš spapať aj pred obedom, hm?“
Miškine líčka zružoveli. Zdvihla hlávku a mrkla po dedkovi s malým ale zato nepredstieraným nadšením v očiach.
„Viem ale počítať iba do desať,“ zamračila sa na polceste k oknu.
„To nevadí. Zober si tužku a papier a vždy, keď ich napočítaš desať, urob čiarku alebo nejaký znak. Len sa nepomýľ a spočítaj každého len raz!“
Miška sa schuti zasmiala a vybehla si do izbičky po veci, ktoré jej pomôžu získať tak cennú odmenu, akou pre ňu boli cukríky.
Dedko zatiaľ krájal zeleninu a potichu si hmkal rezkú melódiu.
Polievka už bublala na variči, keď k nemu Miška znovu pribehla aj s pokresleným papierom v ruke.
„Nakreslila som tri slniečka!“
„Krásne sú a čo znamenajú?“ spýtal sa jej dedko.
„No toľkokrát som napočítala do desať. A potom som už ďalších slimáčikov nevidela,“ odpovedala Miška a vystrela k dedkovi dlaň, „kam vlastne idú? A prečo sa plazia tak pomaly?“
Starý pán sa usmial a vzal z poličky farebnú kovovú škatuľku. Otvoril ju a vysypal z nej na stôl niekoľko bonbónov v pozlátku. Po jednom ich potom začal klásť Miške do dlani, až jej ju celú nezaplnil. Posledný bonbón, čo na stole zostal, si strčil do vrecka.
„To mám za odmenu ja!“
„A prečo?“ vyzvedala Miška.
„Lebo ti teraz odpoviem, na tvoje otázky,“ mrkol na ňu dedko a posadil sa k stolu.
Miška ho zvedavo nasledovala, jeden z bonbónov už cmúľala v ústočkách.
„Každý jeden z nich má svoj sen, čo túži vidieť a za tým sa plazí takmer celý život. Slimáčikovia nemajú nožičky, to už vieš. Preto nie sú rýchli, plazia sa po brušku a ešte k tomu si musia všade so sebou nosiť na chrbte svoj domček.“
„Ale prečo niekde neostanú a nebývajú tam?“
„Žiadny tvor niekde len tak nezostane. Každý niečo robí, včielka a motýlik lietajú za kvietkami, vĺčik a líška behajú za potravou, chrobáčiky a podzemní mužíčkovia cupitajú po zemi za bobuľkami... A slimáci sú cestovatelia. Nemajú nožičky, lebo tie by ich pri toľkom cestovaní boleli, preto sa plazia, hoci im to nejde rýchlo a domček musia nosiť so sebou, aby vždy mali pod čím na svojej ceste oddychovať.“
„A každý ide niekam inam?“
„Za svojím snom. Poznám jedného slimáčika, ktorý chcel vidieť oceán.“
„A uvidel ho? Veď oceán tu nikde nie je. To by sa musel plaziť celý život...“
„Ak mi sľúbiš, že zvyšné bonbóny spapáš až po obede a nie teraz, poviem ti o ňom.“
Miška veselo pokývala hlávkou: „Sľubujem, dedko!“

*

Za mrkvovým záhonom, pod kapustným listom ležala hnedá ulita. Na lístkoch záhradnej zeleniny sa ešte trblietala rosa, slnce však už pomaly vystupovalo zo svojej postieľky na oblohu, rozospato si vystieralo lúče.
Aj k ulite pricupital mravček a trikrát na ňu zaklopkal.
„Budíček, pán Emil! Už je ráno!“
„Veď hej, veď hej,“ ozvalo sa spod ulity.
Mravček dlhšie nečakal, bežal zobudiť ďalších obyvateľov záhradky a spod ulity sa veľmi lenivo začali vysúvať dve malé očká na dlhých stopkách.
„Komu sa chce vstávať každé ráno,“ frflal Emil, keď mu do tváričky zasvietilo čerstvo prebudené slnko.
V záhradke začínalo byť rušno. V zelených listoch zemiakov sa hemžila chrobač, ponad kvietky poletovali včielky a motýle, v zemi si cestu hĺbili dážďovky, k malinám a černiciam prilietali drozdy, aby sa stihli nasýtiť tými najzrelšími, než ich prídu obrať obyvatelia domčeka, pri ktorom záhradka bola.
Na hlávke kapusty, pod ktorou sa Emil naťahoval namiesto rannej rozcvičky, pristála lastovička.
„Dobré ránko!“ zašvitorila.
„Dobré, dobré,“ zamrmlal Emil a vyliezol k nej.
„Šťavnaté kapustné raňajky?“
„To je môj celodenný plán,“ odvetil jej slimák.
„Ale Emil! Chcelo by to viac elánu!“ zasmial sa čierny vtáčik schuti a vzlietol, aby sa pridal ku svojim druhom.
Vtáci párkrát zakrúžili nad záhradkou a potom si sadli na múrik pri dome a pustili sa do hašterivej debaty. Ich štebot doliehal aj k Emilovým uškám, kým si plnými hltmi vychutnával raňajky.
„Už chcem znovu vidieť more!“
„Pláže, piesok, teplo!“
„A oceán je vraj ešte väčší!“
„Šíra voda, ako je tam krásne!“
Emil sa s každým ich štebotom tváril viac a viac zachmúrene. Po chvíli sa už neovládol a začal si šomrať popod nos:
„Vystatujú sa tu každý deň, kde boli, čo videli. Slimák, aby im len tíško závidel...“
Lastovičky však neprestávali ospevovať krásu mora, ktorú vídavali každý rok vždy cez tie najchladnejšie mesiace. Ony si užívali tepla, pretože boli rýchle a vytrvalé a vždy, keď sa zozimilo, pobrali sa na juh, do teplých krajín. Avšak ostatné zvieratká, čo nemali krídla a ani rýchle nohy, museli prečkať zimu zalezené vo svojich skrýšach.
Emilovi prestala kapusta chutiť, ako ich tak chtiac-nechtiac počúval.
„A ja vám ukážem! Nebudete jediné, čo sa vystatujú spevom o piesku a plážach! Aj ja dôjdem k moru. Čo k moru, ja dôjdem až k oceánu!“ vykríkol, až sa za ním obzreli všetky chrobáčiky zo záhrady.
Dokonca aj dážďovka, čo si akurát hĺbila chodbičku pod kapustou, zvedavo vykukla spod zeme: „Vari ideš na vandrovku?“
„Idem a idem hneď!“ zvolal slimák, ešte raz si odhryzol z kapustného listu a skĺzol z neho dolu. Preliezol pomedzi mrkvu a vydal sa preč od domčeku, ku koncu záhrady.
Keď dorazil k cesnaku a cibuli, slnko už na svet svietilo kolmo, prehuplo sa cez poludnie ani nevedel ako. Začínalo mu škvŕkať v brušku, no nechcel sa zastaviť, ešte mal pred sebou dlhú cestu. Medzi záhonmi stretol veľa jej obyvateľov, no tváril sa tak zaneprázdnene, že sa ho žiadny z nich neodvážil opýtať, kamže sa tak náhli.
Do večera prekonal prekážkovú dráhu pomedzi reďkovky, na jednej z nich sa na okamih zastavil, aby sa posilnil, hladu nikdy veľmi vzdorovať nevedel. Za reďkovkami ho čakal ešte pás trávnika a za ním bol už plot, ktorý ho delil jeho doterajší záhradný domov od divokej ním neprebádanej krajiny. Keďže sa pomaly začínalo zotmievať, rozhodol sa s cestovaním prestať a pokračovať až na ďalší deň. Zaprial teda mravčekom, ktorí sa okolo neho ponáhľali domov tiež do svojich postieľok, „dobrú noc“, oni mu poďakovali a popriali „sladké sny“. Keď na nebo vyšiel mesiac, už bol dávno zalezený vo svojom domčeku a spokojne oddychoval.
Ráno ho zobudili prvé slnečné lúče. Vyliezol rýchlejšie, než ktorýkoľvek deň predtým, povzbudení novým elánom k cestovaniu, chcel vyraziť čo najskôr a ešte ho čakali výdatné raňajky. Chcel sa najesť dostatočne na to, aby vydržal bez dlhšieho zastavenia celý deň.
Pri plote stretol poľnú myšku.
„Kamže, kam tak zrána?“ spýtala sa ho veselo.
„Som na cestách. Chcem dôjsť až k oceánu,“ pochváli sa hrdo, no myška sa na jeho slovách začala chichúňať.
„To nemyslíš vážne! Veď tam ty nikdy nedôjdeš, ani za celý svoj život, si príliš pomalý!“
Slimák jej nestihol nič odpovedať, zmizla za reďkovkami. Rozhodol sa však si nič z jej slov nerobiť.
„Ja to zvládnem!“ povzbudzoval sa, zatiaľ čo preliezal cez škáru v plote.
Ani si neuvedomil, že je už na druhej strane, v ďalšej záhradke, medzi iným záhonom zeleniny, tak oduševnene sa plazil za svojím snom.
Preliezol cez petržlen a hrach, na obed si odhryzol zo šalátu a snažil sa nič si nerobiť s posmešného štebotu lastovičiek, ktoré mu sem-tam preleteli ponad ulitu.
„K oceánu nikdy nedoletíš, vzdaj to!“ štebotali.
No slimáčik Emil len liezol ďalej, pomedzi kaleráb a fazuľu, mravce sa mu radšej odstupovali z cesty, mali voči nemu úctu a hoci poza jeho chrbát krútili hlávkami, nahlas nepovedali nič.
Noc Emil znovu strávil pri plote druhej záhradky, schúlený vo svojom domčeku. Pred spaním myslel na oceán, na slniečko a krásnu pláž, na vodu a množstvo exotických rastlín tých najsladších chutí, aké si len dokázal predstaviť. Čím dlhšie na to myslel, tým viac si veril, že aj napriek posmeškom lastovičiek a myšiek sa predsa k oceánu dostane.
Každé nové ráno bol plný odhodlania ísť ďalej, každý deň preliezol ďalšiu a ďalšiu záhradku, v noci sníval o oceáne... Po niekoľkých dňoch ho lastovičky prestali prenasledovať, myšky sa mu prestali posmievať.
Napokon prišiel deň, kedy ho za plotom nečakala ďalšia záhradka, ale vyliezol do vysokej trávy na dlhú lúku. Ako sa tak plazil pomedzi steblá, stretol lúčneho koníka.
„Dobrý deň prajem!“ zavolal na neho, „viete mi, prosím, povedať, ktorým smerom je oceán?“
Lúčny koník sa zastavil vedľa neho a vyvalil na neho oči.
„Oceán? O tom som počul len od vtákov. Prečo k nemu chcete ísť, milý slimáčik?“
„Tiež som o ňom počul zo štebotania vtáčikov a láka ma ho vidieť. Chcem tiež patriť medzi tých, čo k nemu došli. Teraz sa vystatujú len lastovičky tým, čo videli a ja im chcem ukázať, že tiež dokážem to, čo ony.“
„Tak to teda veľa šťastia! Ale cestu vám, bohužiaľ, poradiť neviem.“
„Ďakujem vám aj tak, príjemný deň!“ pozdravil sa Emil a liezol ďalej.
O niečo neskôr stretol malé vtáčatko, ktoré oddychovalo na cestičke po svojom prvom lete.
„Milý vtáčik, nevieš, ktorým smerom je oceán?“
„A čo je to oceán, ujo?“ spýtalo sa mláďa.
„Oceán je voda, veľa vody a slnko a pláž, aspoň tak som počul,“ snažil sa mu vysvetliť slimáčik.
„Voda? Mama mi vravela o vode. Vraj je tam, za brezami,“ zašvitoril vtáčik a pokúsil sa znovu vzlietnuť.
„Brezy? A kde sú tie brezy, ja ich odtiaľto nevidím,“ zakričal za ním Emil.
Vtáčik zakrúžil nad jeho ulitou a ukázal mu krídlom smer. Slimáčik by sa bol ešte spýtal, ako ďaleko má liezť, koľko dní by mu malo trvať, než sa k brezám dostane, ale vtáčik bol už preč. Vydal sa teda ukázaným smerom.
Po poludní stretol žabku, skackala pomedzi ďatelinu rovno k nemu.
„Žabka, hľadám vodu. Neporadíš mi, či idem dobre?“
„Práve idem od vody,“ zakvákala, „v takomto teple padne dobre dlhý kúpeľ.“
„Naozaj? Idem teda správne? A ako je to ešte ďaleko?“ sypal na ňu slimáčik otázky radostným hlasom.
„Kúsok, kúsok,“ zakvákala žabka znovu a odskákala preč.
„Zrejme má naponáhlo,“ zašomral si slimáčik len tak pre seba, „a ja sa tiež musím poponáhľať. Možno dôjdem k oceánu už dnes!“
Hneď mu bolo veselšie, keď počul, že jeho vytúžené miesto nie je ďaleko.
Blížil sa však večer a on za tmy cestovať nechcel, zaliezol teda do ulity a zaspal.
Zobudil sa ešte pred svitaním, nemohol dlhšie spať. Bol nedočkavý, tak veľmi chcel už vidieť oceán a cítil, že mu je naozaj blízko. Napapal sa čerstvej ďatelinky a vydal sa ďalej. Po chvíľke stretol ropuchu.
„Milá pani ropucha, je oceán naozaj blízko?“
„Kvak, kvak,“ zadivila sa ropucha, „oceán? Aký oceán?“
„Voda, pláž...“ jachtal slimáčik nedočkavo.
„Hľadáš náš rybník?“
„Hľadám oceán!“
„Kvak, ak hľadáš rybník, ideš dobre a kým slnko vylezie po nebi až nad tvoju ulitu, budeš pri ňom,“ pokývala ropucha hlavou a zmizla medzi ďatelinou.
„Ale ja hľadám oceán!“ zakričal za ňou slimáčik, no už bola preč.
„Oceán, vravíš?“ ozval sa tichý piskľavý hlások odniekiaľ z trávy.
„Áno, áno!“ vykríkol slimáčik, keď zazrel medzi steblami malú zelenú vošku.
„To je veľa vody, však?“
„Áno, presne tak!“ súhlasil slimáčik a znovu cítil obrovskú nádej, že je svojmu cieľu na dosah.
„Tak to prejdeš už len kúsok a si pri tej vode! Slnko tam svieti celý deň, lebo okolo rastie len pár briez a na brehu je jemný piesok. Je tam krásne!“
„Ďakujem ti, milá voška!“ zvolal Emil vďačne a ako len najrýchlejšie vedel, začal sa plaziť cez posledný úsek pred cieľom jeho cesty.
Pred poludním naozaj dorazil až na breh rybníka. Bol veľký, nedovidel na jeho koniec, vyzeral naozaj ako oceán. Slimáčik nikdy toľko vody pokope nevidel. Hladinu rozrážali tielka klzkých rybičiek a popri brehu rástli velikánske lekná.
„Nádhera! A ja som to predsa dokázal!“ potešil sa slimáčik, „páči sa mi tu, zostanem tu, keď som sem doliezol. Nech sa lastovičky ďalej v záhrade chvascú, ja viem, že som to dokázal a to mi stačí. Budem tu teraz spokojne bývať.“
Chvíľku sa kochal tou krásou, potom sa schúlil do domčeka a slastne zaspal. Prekonal dlhú cestu a došiel až za svojím snom, preto si po toľkej námahe musel odpočinúť – a ako krásne sa mu v tieni pod brezou na kraji jeho oceánu spalo!

*

„Pre malú vošku by aj mláka bola oceánom, však dedko,“ smiala sa Miška, keď jej dedko príbeh dorozprával.
„Veru, veru, malé zvieratká vnímajú všetky veci v prírode inak. My sme pre ne obrami,“ pritakal jej dedko.
„A za čím lezú ostatné slimáčiky?“
„Za najväčšou kapustou na svete, za najsladšou reďkovkou...“
„A každý dolezie?“
„Každý tak odvážny a vytrvalý ako náš Emil, áno,“ povedal dedko a vstal, aby nabral vnučke aj sebe polievku.
„Takže ich nemám zbierať a prenášať ich?“
„Môžeš, ak idú cez cestu. Tam sa im ťažko plazí a niekto na nich môže stupiť. Tým im pomôžeš. Ale nenos ich cez záhradku, ani z jedného konca lúky na druhý, nikdy nevieš, za čím sa plazia. Jedine vtedy ti dovolím ich odniesť, ak ich nájdeš obžúvať našu kapustu!“ zasmial sa dedko a Miška s ním.
„A teraz už dobrú chuť, Michalka.“
„Dobre, dedko. Dobrú chuť.“

*
Autor lennerka, 27.08.2010
Přečteno 1171x
Tipy 6
Poslední tipující: Haminka, Bíša
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2023 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí