Janko a Marienka

Anotace: Realizmus už aj v rozprávkach.

Kde bolo tam bolo, za siedmimi obchodnými centrami, za siedmimi železničnými uzlami, bolo predmestie a úplne jeho okraji stála malá chalúpka. Žili v nej chudobný manželia, ktorí mali problém uživiť svoje dve deti. Pavol a Eva sa volali.
Chudoba ich v poslednom čase nevídane prikvačila, lebo podnik, v ktorom obaja pracovali, šiel do straty, čo sa prejavilo na ich aj tak už dosť biednych platoch. Pavol sa snažil robiť všemožné nadčasy, po nočnej šichte pracoval aj na dennej, ibaže to nebol celkom dobrý nápad, lebo na pracovisku zaspal a následne prišiel o bonus za aktivitu a tým pádom o celé prémie. Eva sa zas snažila šliapať chodník, ibaže jej zastavovali len divné indivíduá s potrhlími chúťkami a prázdnymi peňaženkami, takže príliš nezarobila ani tam.
"Žena moja," vraví Pavol raz večer, keď už do postelí zaľahli. "Peniaze sa minuli a ďalšie sú v nedohľadne. Dnes bol u nás exekútor..."
"Skutočne?!" vykríkla hrôzou Eva a začala bedákať. "Čo si len počneme? Strechu nad hlavou nám vezmú... čo si len počneme??"
"Bez detí by sa nám žilo lepšie, čo keby som ich zaviedol do spletitého mesta a zanechal ich svojmu osudu?"
"Deti? Naše deti?! Vari si sa pomiatol?"
"Počúvaj," zavrčal Pavol nahnevane, "keby si šla na ten potrat, všetko by bolo teraz fajn, tak nezvaľuj vinu na mňa! S deťmi dom nezachránime, musíme sa ich zbaviť! Ostatne, nie je problém urobiť si ďalšie hneď ako získam lepšie miesto."
Eva nebola nadšená, ale nakoniec privolila, lebo nemala inú možnosť.
Ráno Pavol nakukol do ich izby.
"Janko, Marienka, vstávajte," zavolal na nich.
"Ee... čo?!" vyštekla Marienka z polospánku. "Je nedeľa, nikde nemusím vstávať."
"Ideme do mesta," vysvetlil.
"Tak predsa mi kúpiš ten mobil?" vystrelila Marienka z postele. "Lebo môj je fakt nemožný, nemá ani bluetooth, kto by chcel taký šrot? Akože dovidenia!"
"Ech.... áno, ideme kúpiť nový mobil," zaklamal pohotovo Pavol.
"To je super, že Marienka dostane mobil, ale prečo do piče potom budíte aj mňa?" hneval sa Janko.
"Pôjdeš s nami a v Datarte si vyberieš notebook..." pokračoval Pavol. Klamanie mu nerobilo veľké problémy.
"To je nespravodlivé!" zvolala Marienka hystericky, "ak on bude mať notebook, chcem finančnú kompenzáciu!"
Keď im Pavol nasľuboval hory doly, keď ich ako-tak upokojil, vydali sa na cestu. Šli po asfaltke, okolo si to do mesta v dlhom rade šinuli stovky áut a ako sa blížili k centru, autá boli čoraz pomalšie, smogu pribúdalo a svetla ubúdalo (to tie veľké budovy). Jedna ulička bola špinavšia než druhá, tretia ukrývala dákeho smradľavého bezdomovca, štvrtá bola natrieskaná autami, v piatej niekto vysypal smetiak a na dôvažok ju celú ovracal, šiestu niekto zapratal tehlami, ale siedma bola vhodná. Teda, tiež bola taká neosobná ako sú takmer všetky mestské uličky, tiež bola napáchnutá niečím mestským, tiež bola v dezolátnom stave, ale v podstate bola najvhodnejšia. Síce na konci ulice, pod sivým múrom, ležal zdochnutý vrabec (asi vletel do okennej tabule), lenže ruku na srdce, koho už dnes trápia mestské vrabce? Ani Greanpece po nich neštekne.
Pavol oboch zanechal v uličke a stratil sa za zákrutou. Janko a Marienka neboli nahlúply dedinský neotesanci (oni boli prosím pekne mešťania) a preto veľmi skoro pochopili, koľká bije.
"Kurva! On nás tu nechal!" zlostil sa Janko a pomaly odchádzal preč, lebo už nemohol vystáť Marienkin usedaví plač. Ono to tak býva, že v ťažkých chvíľach je lepšie ostať spolu, ibaže rodičia deťom zvyknú ukazovať pravý opak a deti sa to nakoniec naučia, takže Janko a Marienka šli každý po svojom.
Janko mieril do centra, ktoré vyzeralo trošku estetickejšie než väčšina mesta, ibaže ako míňal sklenené výklady uvedomil si, že už vyhladol a aj keď nemal žiadne peniaze, vbehol do blízkej večierky.
"Dobrý deň mladý pán," pozdravila ho staručká predavačka.
Janko si zmyslel, že niečo pod zub ukradne. Ostatne, pri tej zošúverenej senilnej babke za putom by to nemal byť priveľký problém.
Bez problémov potiahol pár kuracích hamburgerov, sprite a L&M-ky.
"Ále synak, z toho sa nenaješ," poznamenala babka sprisahanecky, keď sa pokúšal nenápadne pretisnúť von z obchodu. Takže nakoniec tá babka nebola až taká neschopná. Janko len pokrčil ramenami - lenže baba sa nedala len tak ľahko oblafnúť a pozvala ho k sebe na večeru. Janko po dlhom naliehaní súhlasil, ibaže večeru vôbec nemal v pláne - plánoval celý jej byt vybieliť.
Večer babka zamkla obchodík, skočili na mestskú a doterigali sa až k paneláku.
"Prosím junák, pomôž mi s taškou," požiadala babka, keď začali stúpať po schodoch.
Janko otrávene vzal babkinu tašku, no aké bolo jeho prekvapenie, keď ucítil, že taška váži aspoň 30 kíl!
"Čo do piče je v tej taške babička?"
"Nechci vedieť, synak," povedala starena tajomne, až Jankovi naskočili zimomriavky.
Vošli do bytu (páchlo to tu, ako to u starých ľudí zvykne páchnuť) a zatiaľ čo sa babka začala venovať večeri, Janko započal prehliadku bytu.
Ibaže ako som už naznačil, babka nebola až taká natvrdlá, ako sa Jankovi zdalo, naopak, všetko mala premyslené - z kúpeľne sa tíško vykradol Igor. Igor, to ti bol chlap ako hora s ktorým mala babka nekalé dohody. Prekvapil Janka, spútal ho a bolo po všetkom.
Na druhý deň prišiel pokútny chirurg, rozložil si v babkinej obývačke ordináciu a neprofesionálne vyoperoval z Janka všetky speňažiteľné orgány. Igor sa tela nenápadne zbavil už osvedčeným spôsobom (Janko nebol prvý idiot, ktorý sa nechal nachytať) a babka mala opäť dáke prachy. Vari ste si nemysleli, že by vyžila len z dôchodku a práce na polovičný úväzok?
Mysleli? Tak to ste pekné naivky.
Jana už nikto nikdy nevidel, ale vráťme sa do tej opustenej uličky, kde plakala Marienka. Celý deň sa nepohla z miesta, lebo sa veľkého mesta panicky bála a trochu dúfala, že sa po ňu otec vráti.
No čo, hlúpa hus.
Preto nečudo, že skončila tak ako skončila - našli ju o pár dní neskôr v parku pod stromom, znásilnenú a dokopanú na smrť. Už sa na nej hostili červíky a kdejaká chrobač, takže bolo ťažké zistiť jej totožnosť. Lenže polícia našla dáke vodítka. Do márnice si zavolali jej otca Pavla, aby ju pomohol identifikovať, ibaže on sa pri pohľade na znetvorenú dcéru pomiatol a priznal všetku vinu.
Pavol a Eva sa razom dostali do basy, ich dom im skonfiškovala banka. Keď sa to dozvedel Pavol, hodil si mašľu. Eva dostala päť rokov za spoluúčasť na zločine. Po odpykaní trestu sa chcela vrátiť k svojej matke, ibaže tá sa nechala počuť, že štetku v dome mať nechce.
Eve neostalo nič iné ako znovu začať šliapať chodník, ujal sa jej slizký predák, nechával jej len tú trošku peňazí, aby prežila, lenže Eva bola vďačná aj za to málo a žila (relatívne) šťastne.
A pokiaľ Eva nezomrela, robí štetku dodnes.