Besní psi

Anotace: Gangsterka zo slovenského (presnejšie bratislavského) podsvetia. Je to prvý diel viacdielnej série. Potešia ma hodnotenia a komentáre.

Kapitola 1.
V ktorej Vám predstavím niektoré z hlavných a niektoré z vedľajších postáv

Ulice, ako aj obyvatelia Bratislavy sa pomaly prebúdzali do prekrásneho jesenného rána roku Pána 2007. Slnko bolo ešte len na úsvite no aj tak naši dvaja hlavný (anti)hrdinovia už boli v aktívnej službe a usilovne čakali na Hlavnej železničnej stanici Bratislavy. Myslím, že by som Vám ich mal podľa slušnosti predstaviť. Kvôli uchovaní ich anonymity ich budem volať falošnými menami.
Prvým je Anton, ktorého všetci z neznámeho dôvodu volajú po francúzsky Antoine. Antoine je cholerický bastard, s ktorým keď chcete vychádzať, musíte vedieť ako. Inak sa mu radšej vyhýbajte.
To ale zase jeho kolega Leonard (volajte ho Leo) je jeho pravým opakom. Kľudný, trochu cynický a veľmi často veľmi ironický. Navyše, čo je mne osobne veľmi sympatické, má záľubu vo vážnej hudbe (Mahler, Vivaldi, Bach, Čajkovský, Mozart, Beethoven, Offenbach, Bizet, Schubert atď.).

Dôvod prečo Leo a Antoine čakajú na Hlavnej stanici je ten, že majú za úlohu od svojho nadriadeného (o ňom ešte bude reč) vyzdvihnúť jednoho vzácneho hosťa, prezývaného doktor Vražda (aj o ňom ešte bude reč).

ANTOINE: Kedyže má príduť ten vlak?
LEO: Za chvíľu.
ANTOINE: To znamená?
LEO: Za chvíľu.
ANTOINE: Kurva, radšej by som spal. Kebyže aspoň čakáme na niekoho iného a nie na hentakého kokota.
LEO: Tiež mi z neho občas behá mráz po chrbte ale páči sa mi jeho zmysel pre humor.
ANTOINE: Fakt úžasný humor. Normálne sa idem z neho posrať od smiechu.
LEO: Inak už si pozeral ten film čo som ti dal?
ANTOINE: Myslíš KILL BILLa?
LEO: Iný som ti nedal.
ANTOINE: Hej. A ja som si myslel, že máš vkus keď počúvaš samé tie vážne sračky. Šak to bola taká pičovina, že som to musel vypnúť.
LEO: Čo sa ti na tom nepáčilo?
ANTOINE: Do piči, čo sa mi na tom nepáčilo? Čo sa mi malo páčiť na tom, ako nejaká blonďatá štetka rozjebáva 88 šikmookých parchantov na sračky?
LEO: Ten film nebol o tom. Nie si otvorený tomu príbehu. A nemáš vkus. Nevieš čo je to dobrý film.
ANTOINE: Ja že nemám vkus? Môžeš si ten vkus strčiť do prdele aj s Kill Billom.
LEO: Ach, ťažké je to s tebou keď si taký necitlivý.
ANTOINE: Prestaň ma srať hneď od rána.

Leo vždy veľmi rád zabŕdaval do Antoina. Bolo to niečo ako srať tigra keď má mláďata a vy pritom viete, že sa vám nič nestane.
Ale aby sme sa vrátili spať k nejakému deju, za tú chvíľu o ktorej hovoril Leo, skutočne prišiel vlak a za ešte kratšiu chvíľu si to vykračoval k Leovi a Antoineovi starší pán (šesťdesiatnik), veľmi elegantne oblečený a upravený, s dvomi cestovnými taškami. Toho starého pána zväčša oslovujú (opäť z nejasného dôvodu) dr. Vražda.
DR. VRAŽDA: Dobré ráno chlapci. Ako sa darí tu na Slovensku?

Obidvaja mu na to povedali niečo o hovne a pomohli mu s taškami. Keď ich nakladali do auta Antoine sa spýtal, či je tam niečo krehké. Dr. Vražda mu na to povedal: „Krehké ani nie, ale zase netreba jazdiť ako úplný kokot.“
Keď vyrazili z Hlavnej stanice, zabočili na Štefánikovu, zišli dolu na križovatku na Hodžovo námestie a zabočili doprava na Nový most. Cestou sa rozprávali o novinkách a o iných blbostiach. Najzaujímavejšie bolo snáď len, keď sa dotkli témy Leovej minulosti.

DR. VRAŽDA: Leonard?
LEO: Áno pán doktor?
DR. VRAŽDA: Možem mať na Vás osobnú otázku?
LEO: Vy môžete čokoľvek.
DR. VRAŽDA: Vieš počul som o Vás také čudesné chýry a neviem či sú pravdivé. To je ostatne aj dôvod prečo sa Vás na ne chcem spýtať.
LEO: Ježiši, aké chýry?
DR. VRAŽDA: No, čo je pravdy na tom, že Ste kedysi robili funebráka?

Leo sa na tom zasmial.

LEO: To Vám kto povedal?
DR. VRAŽDA: Už neviem. Takže je to obyčajná sprostá lož?
LEO: No práveže nie.

Antoine vybuchol do smiechu.

ANTOINE: Čože??? Ty kokot! Ty si fakt robil funebráka?
LEO: Už dosť dávno.
ANTOINE: Hahaha, tak nám povedz nejaká funebrácku historku.
LEO: Jasne. Len si musím na nejakú spomenúť. Aha, už mám. Tá sa Vám bude páčiť. Raz sme išli s tým kámošom čo sme to robili do domova dôchodcov, lebo tam umrela nejaká babka. Tá babka bývala ešte s jednou babkou na izbe už nejakých sedem rokov, takže si boli kamarátky. No tá naša umrela tušímže v spánku ale to si už nie som istý. No to je vedľajšie. Tak sme teda natiahli cez polku tej izby takú bielu plachtu, aby sa tá druhá babka nepozerala. My sme tú našu zatiaľ upravovali, obliekali a tak veď viete. No a tá druhá babka stále nakúkala cez tú plachtu. Furt sa tam pozerala, tak jej ten môj kámoš povedal: „Počúvajte babka, keď sa neprestanete pozerať, zajtra tu prídem pre vás.“ No a teda prestala. Potom na druhý deň za mnou prišiel ten kolega a hovorí mi: „Počúvaj Leo. Vieš čo sme boli včera pre tú babku.“ Ja že: „No hej viem.“ A on: „A vieš čo tam tá druhá furt nakúkala a čo som jej povedal.“ Ja že: „No hej a čo?“ A on na to: „Ja som ti bol teraz pre ňu. Ona ti do rána umrela.“

Na to sa všetci traja v aute dali do riadneho smiechu.
ANTOINE: Panebože.
LEO: Vieš jaká to bola vtedy prdel?
DR. VRAŽDA: Tak to sa Vám podarilo Leonard. Dlho som si neužil takú peknú dávku čierneho humoru.
LEO: Nabudúce Vám poviem ďalšiu.

Medzitým čo Leo hovoril svoju historku prešli autom cez Nový most, zišli dole na Einsteinovu a z nej potom odbočili na Rusovskú cestu. To už boli v Petržalke. Už sa ocitli v betónovej diere kde každý nový roh vyzerá ako ten predošlý.

Odbočili potom na ulicu Záporožská. Na jednej strane ulice sa nachádzala Bulharská škola a na druhej strane bolo liečebné stredisko. Autom zaparkovali až na koniec strediska, tam kde sú stomatologické ambulancie. Vystúpili z auta a dr. Vražda poprosil Antoina aby mu vytiahol z auta tú zelenú tašku. Modrú tam môže nechať. Leo otvoril doktorovi dvere a všetci traja vystúpili po úzkych točitých schodoch na prvé poschodie. Tam vošli do bielych dverí a ocitli sa v čakárni. Boli tu zriadené tri stomatologické ambulancie. Dve štátne a jedna súkromná. Naši traja (anti)hrdinovia mali namierené do tej súkromnej, ktorú mali momentálne prenajatú nielen na liečenie pokazených zubov. Antoine zaklopal. Dvere sa po krátkej chvíli trochu pootvorili a keď ten dotyčný, ktorý ich otvoril spoznal svojich nadriadených ihneď otvoril dvere dokorán.

ANTOINE: Zdravím ťa Paťo.
PAŤO: Dobré ráno páni. Nech sa páči, poďte ďalej. Už na Vás čakáme. Všetko je pripravené.

Antoine, Leo a dr. Vražda vošli dnu do ambulancie. V malej predsieni si zložili kabáty a potom prešli priamo do ordinácie. Tam bol ešte jeden Paťov kolega, vysoký hromotĺk, ktorého meno ani netreba spomínať. Ale čo bolo najdôležitejšie, na zubárskom kresle bol pripútaný nejaký muž. Trochu dobitý, ústa pevne zalepené a trochu mal krvavé oči.

DR. VRAŽDA: To je on?
PAŤO: Áno, pán doktor.
DR. VRAŽDA: Kedy ste ho chytili?
PAŤO: Včera ho chytili naši ľudia keď vychádzal zo štúdia.
DR. VRAŽDA: To je jeden z Troch?
PAŤO: Áno, pán doktor.
DR. VRAŽDA: Čo povedal šéf aby som od neho zistil?
PAŤO: Povedal, že všetko. Všetko čo vie.
DR. VRAŽDA: A povedal šéf či príde?
PAŤO: To neviem, pane.
DR. VRAŽDA: Dobre, v poriadku. Tak teda začneme. Antoine, prosím Vás podáte mi tašku?

Antoine zodvihol tašku a dal ju do ruky doktorovi. Doktor si ju položil vedľa „pacienta“.

DR. VRAŽDA: Ako sa volá?
PAŤO: Volajú ho Paulie.
DR. VRAŽDA: Aha tak. Ďakujem.

Doktor obišiel kreslo s pacientom a obhliadal si ho. Potom sa zastavil a pozrel sa mu do očí.

DR. VRAŽDA: Dobré ráno Paulie. Ja som váš nový doktor. Máte trochu krvavé oči. Mali by ste si do nich dať kvapky. Alebo počkajte dám Vám ich.

Doktor siahne do svojej tašky a vytiahne z nej kvapky (nebojte sa, sú to skutočné kvapky do očí). Doktorov pacient si zatvára očí pretože sa prirodzene bojí. Doktor mu ich aj tak nakoniec nakvape.

DR. VRAŽDA: Tak. A hneď je to lepšie. Však? Volajú ma dr. Vražda. A viete prečo? Pretože som totálny sadistický psychopat a z posledných chvíľ vášho života spravím hotové peklo.

Pacient Paulie sa začal trepať v kresle a zároveň vydáva tlmené výkriky. Paulie je veľmi mladý chalan. Sotva môže mať dvadsať. No aj keď vyzerá, že by ste zaňho päť korún nedali, Paulie a jeho dvaja kamaráti (oni tvoria dokopy Troch) sú najväčšími pornoproducentmi v Strednej Európe.

A to spústu ľudí sere.

A zase sme odbehli od deja. Prepáčte. Dr. Vražda samozrejme pokračuje.

DR. VRAŽDA: Neviem ako vy ale ja nemám rád zubárov a preto zubárčinu prenechajme zubárom. Dobre?

A pozrie sa Pacientovi Pauliemu do tváre. Doktor sa usmeje a odstrčí zubárske vŕtačky stranou.

DR. VRAŽDA: Priniesol som si vlastné hračky. S niektorými vás zoznámim. Tak napríklad s týmto malým kamarátom.

Doktor vytiahne z tašky malý nôž a ukáže ho Pauliemu. Antoinovi, Leovi, Paťovi a dokonca aj hromotĺkovi prebehne mráz po chrbte. A keď doktor odsekne pacientovi komfortným spôsobom odsekne prst a na zem dopadne malý prúd krvi, Paťo dokonca ozelenie ako hruškové hovno a radšej vybehne z ordinácie.

DR. VRAŽDA: Snáď to nebolelo? Lebo podľa toho ako sa tvárite asi áno. Ak nechcete prísť o ostatné zbytočné končatiny mali by ste nám prezradiť všetko čo viete.
Doktor uvoľnil Pacientovi Pauliemu ústa aby mohol hovoriť.

PAULIE: VYJEB SI OKO TY STARÝ KOKOT!
DR. VRAŽDA: No toto sme zrovna vedieť nechceli.

A usekol mu ďalšiu zbytočnú končatinu. Paulie zareval.

DR. VRAŽDA: Na Vás bude treba trochu väčší kaliber.

Doktor teraz pre zmenu vytiahol chirurgickú pílku a niečo čo vyzeralo ako veľká pájkovačka. Pájkovačku napojil do elektriny.

DR. VRAŽDA: Trochu to bude bolieť.

Doktor zdvihol hlavu od pacienta a pozrel na svojich troch kolegov.

DR. VRAŽDA: Nasledujúce scénky nie sú vhodné pre citlivejšie povahy. Jediný sa na tom zasmial Leo.

ANTOINE: Dobre doktor mi Vás počkáme vonku v čakárni.
Otočí sa k hromotĺkovi.
ANTOINE: Počúvaj, vieš písať?
HROMOTĹK: Áno, pane.
ANTOINE: Tak si zober pero a papier a zapisuj všetko dôležité čo povie. Jasne?
HROMOTĹK: Jasne.
DR. VRAŽDA: Naozaj sa nechcete pozerať?
ANTOINE: Ešte je moc skoro ráno.
DR. VRAŽDA: Tak dobre.

Antoine a Leo si sadli do čakárne. Akonáhle sa posadili, ozval sa spoza dverí taký silný výkrik, že pani ktorá čakala na vyšetrenie do vedľajšej ambulancie skoro dostala infarkt.
Leo sa k nej otočil.

LEO: Tak to dopadne keď si neumývate poriadne zuby.

Pani ho obdarila vystrašeno-začudovaným výrazom.
Leo sa otočil spať k Antoinovi.

LEO: Snáď to nebude trvať dlho.
ANTOINE: Ja dúfam, že hej pretože ja si tu idem trochu pospať.

A ľahol si na voľnú sedačku.

LEO: Dobrú noc.

Antoine zaspal v okamihu keď dr. Vražda elegantne a veľmi profesionálne odrezával pravú nohu, potom k nej priložil pájkovačku, noha zasyčala a z pahýľu vystúpila para a tým vlastne zastavil krvácanie. Nohu potom doktor odhodil do igelitového vreca k už odrezanej ľavej ruke. Taká bolesť by sa ale nedala vydržať a preto doktor podal Pacientovi Pauliemu nejaké drogy, ktoré mu mali pomôcť aby neumrel na šok a zároveň aby sa udržal pri zmysloch. Hromotĺk všetko usilovne zapisoval.

A ja myslím, že je zrovna načase prejsť na ďalšiu dejovú líniu, pretože treba ešte predstaviť nejaké postavy, ktoré sa neskôr ukážu ako veľmi dôležité.

Koniec prvej časti.
Pokračovanie teda nabudúce.