Pahltnik*

Anotace: Ďalšia poviedka z mesta času Chronos

Sbírka: Chronos

Temne cesty času prelínajú sa v v križovatkách mesta Chronos. Uličkami sa potulujú čierne mačky s planúcimi očami hľadajúce duše v prúde časov, Cestovatelia z rôznych dôb a časov sa stretávajú v nočných baroch, a popíjajú pri hádkach o to či je mocnejšia vznešená pradávna mágia a či nove vynálezy osvietených. V uličkách tohto mesta odohrávajú sa príbehy stoviek duši ktoré len čakajú na to až ich niekto vysloví a ony zostali nezabudnuteľné a tým pádom obyvateľmi mesta času na vždy.

Diera, a ďalšia diera, a pozrime sa tam o kúsok ďalej, ďalšia. Mesta sú plne dier a nie len mesta ale aj planéta, a čo ba planéta, ale cely svet. Všetky svety, sú plne dier, na dierach ale predsa nie je nič zaujímavé poviete si, je to len miesto kde malo niečo byť a nie je. ale to vôbec nie je tak. V tých dierach totiž žijú rôzne veci, bojazlivé myši, hnusne potkaní, usilovne mrave, chlpatý hobiti. Taký hobit, čo to je vlastne zač, taký 150 centimetrov vysoký človiečik ale guľatý aj za poriadneho človeka ba čo viac priam hobitsky napchaný. To bude tým že naozaj každý deň jedia ako by im nebolo nikdy konca, , jedia a jedia, a naozaj Nemajú nikdy koniec raz my jeden trpaslík rozprával ako videl hobitov na ožieračke, každý by si pri tom slove pomyslel že veľa pili ale kdeže, oni naozaj ožierali a požierali všetko čo sa dalo. Tu tam sa zhltol, aj nejaký ten kus nábytku. A i tak si nikto nevie vysvetli ako je to možne že sú hobiti taký vychýrení zlodeji, nuž neviem, je to nepodstatne, ale aj tak sú. Veď pozri me ho tamto, jeden sa pravé zakráda ako veľká tučná mačka ale jeho pohyby sú také ako keby vážil len par kíl(čo rozhodne neváži) pravdu povediac, asi by ste ho skorej preskočili ako obišli, ale aj tak majstrovsky pohyb. Je na ňom, dokonale vidieť, že je zlodejom. Uhm a keby vás už jeho pohyby nepresvedčili, tak určite to že sa pravé prevlieka cez mreže(on sa naozaj prevlieka, ako to len dokázal) a dostáva do kráľovskej pokladnice, uhm teraz sa tesne uhol pasci, bola zdrvujúca, ja by som sa jej určíte nevyhol. Postupuje ďalej dostal sa až k dverám. Ohoho tak to som teraz zvedavý sedmoro zámkou!! Och moment, vyzerali. Títo hobiti, sú naozaj nenásytní. je tam je v kráľovskej pokladni, je cely užasnutý nad tým všetkým zlatom. Dukátmi a cenostamy, tu podbehol k zlatej časia tu ku korune, či diadému, ale nič ho viditeľné neľaká. Posledný podstavec, úplné na konci, pokladnice. Jeden osamelý podstavec a na ňom poklička. Čo len pod ňou môže byť? Žeby niečo čarovne, truhlička s kúzlom nesmrteľnosti, či kúzlom zničujúcim svet alebo žeby diamant veľkosti trolej pästi. Už viem určite sú tam magické pakľúče, s ktorými otvorí akýkoľvek zámok! Náš hobit sa pomaly približuje! Nadvihol pokličku, a pod ňou, jablko!!! Jablko? Ani si ho nestihnete poriadne obzrieť a je fuč, náš hobit je teda naozaj veľký žrút, reči neklamú. Tvárí sa na výsosť spokojne, ta blaženosť, ta neskonala radosť na jeho tvárí, Moment toto už nevyzerá ako radosť, tvári sa akosi divne, a to že sebou teraz tresol o zem( a že to bol pád) to tiež nevyzerá bohvieako, uhm už sa nehýbe možno je to akýsi pravý zlodejsky ťah, určite finta vďaka ktorej je taký dobrý. Určite len hra udusené ho, určite to len hra. Určite to hra.Určite.