Carpe jugulum

Anotace: 2. kapitola

Ani si nepamätám, ako som sa dostala do pizzerky a už vôbec netuším, čo mi Naty v ten večer hovorila. Vnímala som len malý pokrčený papierik, ktorý som po celý čas žmolila v rukách v mojich rukách. Dnes bola moja kamoška ukecanejšia ako zvyčajne, a tak si moje ani nevšimla, že ju zase vôbec nepočúvam. Rozmýšľala som komu to povedať. Natália by to nepochopila, na upírov neverí a akurát by som pokazila jej dobrú mienku o svete bez nadprirodzených bytostí. Možno ocinovi, on mal vždy pochopenie pre moje ... ehm, ehm ... trošku výstredné názory na existenciu niektorých osôb. Hneď ako prídem domov sa s ním musím porozprávať. Nahodila som útrpný výraz a potichu som spustila účinnú a už dobre nacvičenú frázu:
"Naty, bolí ma hlava. Nemohli by sme už ísť?"

Cesta domov sa mi zdala nekonečne dlhá. Sotva som len otvorila dvere a už som hulákala na ocina, že zvolávam poradu. Dlho do noci som ho presviedčala, aby išiel so mnou overiť adresu na lístku. Šťastie, že mal vždy pochopenie pre moje, ehm, trošku výstredné názory na existenciu niektorých nadprirodzených bytostí. Hoci som vedela, že si o tom myslí svoje, vypočul ma a napokon sa predsa len nechal ukecať.
Po dlhých mesiacoch som konečne zaspávala pokojná, s vedomím, že konečne prestanú tie sny.Po niekoľkých mesiacoch nočných môr som si konečne užila bezsennú noc.
Za nič na svete sa mi nechcelo vyliezť s postele, hlavne nie, keď za oknom zbadal búrkové mračná.
Osprchovala som sa, obliekla, ovešala som sa všetkým striebrom, ktoré som našla, aby som si zabezpečila ochranu pred upírmi. Pokúšala som sa zobrať aj cesnak a napchať ho aj ocinovi, no to mi rázne zatrhol s výčitkou, že to už začínam preháňať.
Nervózne som vyklopkávala prstami po stole. Zdalo sa. že ocino si nemieni veľmi pohnúť. Kľudne popíjal kávu a zanietene študoval nejaké dokumenty. Trvalo celú večnosť, kým sme konečne vyrazili z domu. No našťastie sme aj tak vyrazili dosť skoro a vyhli sme sa ranným zápcham na ceste. Za necelú hodinu sme boli na mieste.
Ešte sme poriadne ani nezaparkovali, keď som už vyskakovala z auta a náhlila sa k staršiemu domu. Hoci pôsobil pochmúrne, bol to nádherný, presne takto som si predstavovala svoj dom snov: veľký murovaný dom obrastený brečtanom. Podišla som ku obrovským vchodovým dverám. Mala som sto chutí na mieste sa otočiť a na všetko sa vykašlať.
"Určite je opustený," prelomil ťaživé ticho ocino. Napriek tomu však pristúpil bližšie a zaklopal. Dvere sa otvorili a my sme vstúpili do krásnej haly pripomínajúcej hotelovú recepciu.
"Vitajte, už sme Vás očakávali," usmievalo sa na mňa dievča len pár rokov staršie ako ja.
"Pani Hoperová Vás očakáva vo svojej pracovni, prosím nasledujte ma."
Zdesene som sa pozrela na ocina, ktorý bol rovnako šokovaný ako ja, no nasledoval mňa a našu sprievodkyňu po točitom schodisku. Schodisko vyústilo do dlhej tmavej chodby, došli sme až na jej koniec a zastali sme pred masívnymi dubovými dverami. Naša sprievodkyňa zaklopala, z miestnosti sa ozvalo rázne: "Ďalej," a my sme vošli.