Carpe jugulum

Anotace: 9. kapitola

O čo tomu chalanovi ide? Tak ja už rok po ňom idem a on si len teraz všimne moju maličkosť? Tak to je teda od neho ´milé.´ Vo mne to vrelo zlosťou, no napriek tomu som slušne odzdravila tichým:
"Čau," dúfajúc, že už mi dá pokoj. Ako sa poznám, s najväčšou pravdepodobnosťou sa určite zakoktám.
No dnes mi šťastie asi nepraje. Stále na mňa civel a zdalo sa, že Marek má práve chuť konverzovať. Ako naschvál práve so mnou.
"Ty ideš na Hoperovú," nepýtal sa, konštatoval. Spozornela som. Vie niečo?
"Hmmm," zamrmlala som.
Hodil pohľad do zadnej časti autobusu, stíšil hlas a pokračoval ďalej.
"Ako si to prijala?" nechápavo so na neho chvíľu pozerala, kým mi došlo, čo tým myslel.
"Aha. Myslíš ten prísun nových informácií?" Takmer neznateľne prikývol.
"No myslím, že pomerne rýchlo som sa s tým stotožnila."
"Ja som jej rozbil polovicu kancelárie, kým ma stihli chytiť a upokojiť," uškrnul sa na mňa.
Autobus zrazu zastal a ja som si až teraz všimla, že my dva sme poslední cestujúci a šofér na nás škaredo zazerá do spätného zrkadla. Aj Marekovi to doplo. Vyskočil zo sedadla a ponáhľal sa k dverám. Ja som nasledovala jeho príklad.
Počas tohto krátkeho rozhovoru som si ho vlastne prvý krát mohla obzrieť celkom zblízka bez toho, aby som sa cítila hlúpo keď mi pohľad opätuje. Musela som sa nad sebou zamyslieť. Čo sa mi na ňom vôbec páčilo? Veď je celkom obyčajný, rovnaký ako deväťdesiat deväť percent dnešných teenegerov - krátke nagélované vlasy, jeansy stiahnuté pomaly po kolená a tričko neprimerane svetlých farieb na chalana.
Počkať! Veď podľa toho, čo mi posledných pätnásť minút hovoril, som usúdil, že naše cesty idú rovnakým smerom. Tak prečo, do frasa, nemá predpísanú rovnošatu?
"Nemal by si byť oblečený podľa predpisov?" osopila som sa na neho v okamžiku.
"Prvý školský deň to nie je nutné."
No výborne tak ja sa tu producírujem v topánkach na podpätkoch, aby ma všetci mali za debila hneď v prvý deň.
"Fasa, tak prečo sa sem potom trepem v štekloch?!" Zvláštne sa na mňa zahľadel hnedými očami. Hnedými očami! Hnedými! Kde som mala oči? Ja neznášam na chalanoch hnedé oči! To som teda krava, ja tu za ním behám rok, vôbec nepoznám jeho povahu a ani si neskontrolujem či je vlastne môj typ. Zabila som rok života a vlastne ho ani nechcem.
Kde sa to vo mne berie? Ešte pred mesiacom som ním bola posadnutá a teraz? Naty mala pravdu, že jedného dňa sa mi zlepší zrak. Mala by som viac dať na jej rady, predsa len majú niečo do seba. No čo vo mne vyvolalo ten náhly záblesk zdravého myslenia?
Marek do mňa drgol, čím ma prebral s mojich myšlienok a hlavou kývol smerom k chalanovi, ktorý postával pri zástavke autobusu. Hlavou mi vírilo jediné meno. Alan.
"To je jeden z NICH," zašepkal Marek zvláštne priduseným hlasom.
"Jeden z koho?" nechápala som.
"Vlkodlak."
Srdce mi vynechalo úder a vzápätí začalo byť ako splašené. Môj démon si nás všimol. Usmial sa a vybral sa nám naproti.