Carpe jugulum

Anotace: 12. kapitola

Veď ani neviem či ním naozaj je. Čo ak to Marek povedal len tak? V okamžiku som svoje slová ľutovala.
"Prepáč," zahundrala som potichu.
"Ja som si len nemyslel, že na to prídeš tak rýchlo. Vadí ti to?" spýtal sa opatrne.
"Ani trochu. Je to úžasné. Ukážeš mi niekedy transformáciu?"
"No niekedy večer by sme mohli ísť von. Nechcem to robiť za dňa uprostred mesta."
"Tak kedy pôjdeme von?" už som sa nemohla dočkať, kedy ho uvidím. Snívala som o tom snáď od narodenia.
"Si nejaká nedočkavá," zasmial sa a provokujúco na mňa žmurkol. Krv sa mi nahnala do tváre a mala som chuť niečo hnusné mu odseknúť, no v tom mi zavolala Naty.
"Áno mojko?" spýtala som sa jej do telefónu. Alan na mňa hodil zvláštny pohľad. Žeby žiarlivosť? Veď nech sa chlapec trocha podusí.
"Ahoj. Tak už si skončila?" spýtala sa ma.
"Jasne, už som pred školou. Tak kde sa stretneme?" odvetila som a sledovala Alanov výraz. Som mrcha, ja viem.
"Ja som v kaviarni na stanici. Vlak nám ide až o hodinu."
"Ok. Pozriem ako mi idú autobusy. Tak za chvíľu sa uvidíme. Pá." Zložila som telefón a otočila sa na Alana.
"Tak ja už budem musieť ísť," povedala som.
"Chápem, tvoj chalan ťa už čaká," zamrmlal a smutne na mňa pozeral.
"Kamoška čaká," opravila som ho. Nemohla som vidieť ten jeho nešťastný kukuč, ktorý na mňa používal. V momente sa rozžiaril.
"Nechceš ma s ňou zoznámiť?" spýtal sa.
"Ty chceš poznať Naty?" bola som v šoku.
"No rád by som spoznal ľudí, ktorých máš rada." Och, kadiaľ som chodila, že som ho nestretla už skôr?
"No dobre. Tak, ale mali by sme ísť, lebo za hodinu mi ide vlak."
"V pohode. Za päť minút sme na stanici."
"To pochybujem, ráno to trvalo viac ako polhodinu. A ani neviem, kedy presne mi ide ďalší autobus."
"Veď pôjdeme autom."
"Ty máš auto?"
Pobavene sa zasmial.

"Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, zlatko. A nejako sa premiestňovať musím. Vlka pohybujúceho sa mestom rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu by si asi každý všimol."
"Ja len tak. Počkať. Koľko to máš vlastne rokov, keď už máš vodičák?"
"Devätnásť."
"Aha. A ako dlho už máš devätnásť?"
Znova sa rozosmial nad mojou otázkou.
"Dievča ty ma prekvapuješ. Mám naozaj len devätnásť. Tých ľudských."
Táto odpoveď ma už trochu upokojili. Dobre, že nemá sedemdesiat. To by som radšej skutočný vek nechcela vedieť.
Spoločne sme kráčali na neďaleké parkovisko. Myslela som, že ma na mieste porazí, keď som uvidela jeho auto. Tento chalan rozhodne vie ako ma zaujať. Má čierny Monterey. Na kapote mal orla so slovenským znakom na hrudi. Waw. Takže ešte aj patriot. Už mu len chýba viera v staroslovanských bohov a láska k fantasy knihám Ale aj keby tieto dve kritéria nespĺňal, to nevadí. Už beztak bol u mňa zapísaný ako celoživotný objav. Vlkodlak, metalista, národne uvedomelý a ešte k tomu aj s dobrým vkusom na autá.
Interiér auta bol úžasný. Celý v čiernej. Ako náhle Alan otočil kľúčikom, palubovka sa rozžiarila na zeleno a z rádia zaznela známa huba. Doslova mi padla sánka.