Carpe jugulum

Anotace: 15. kapitola

Potom som sa však na mieste zvrtla a uháňala do vlaku, skôr ako si všimne červeň v mojej tvári.
Našla som volné kupé a sadla som si. Naty vošla pár sekúnd po mne. Premeriala si ma pohľadom a podozrivo sa uškierala.
"Čo je?" vybafla som na ňu, nie práve milo.
"Nič. Ja len, že sa Alan mal tiež taký prihlúply úsmev, keď si ho pobozkala."
"To vážne? Povedz všetko, čo si si stihla všimnúť," naliehala som.
"No ty si ho pobozkala, začervenala si sa a rýchlo si zdrhla," povedala tváriac sa, že netuší, že práve táto časť mi je známa. Dobre však vedela, čo ma zaujímama. Na môj škaredý pohľad okamžite pokračovala.
"A Alan sa usmieval ako pedofil nad kočiarikom. Bolo to milé," dodala.
Teda. Ja dnes snáď ani nezaspím. Musím si založiť denník, aby som našim vnúčatám dala jedného dňa prečítať.
Po zvyšok cesty sme sa bavili o spolužiakoch, škole a prvých dojmoch. Natália sa samozrejmne posťažovala na akútny nedostatok chalanov v jej triede. Musela som ju upozorniť, že jedného už má rezervovaného medzi Alanovými bratmi. Debata nám vydržala až po náš dom, kde sme sa rozlúčili. Ráno ju vyzdvihnem, aby sme sa spoločne mohli ísť na vlak.
Doma to vyzeralo ako histerickom výbuchu herečiek v mexickej telenovele. Bratia sa očividne chvíľu pred mojím príchodom mlátili. Ale ja to po nich upratovať odmietam! Laco ani neodlepil oči od monitoru, ani neodpovedal na môj pozdrav. Samino však v momente vyskočil od počítača a poctil ma svojím záujmom.
"Už si videla vlkodlakov?" vybafol na mňa ešte vo dverách. Ha! Toto je prejav mojej skromnej, no zjavne dosť prospešnej výchovy. Odtiahla som ho ďalej, aby nás Laco nemohol počuť a hneď som sa mu pochválila:
"Chodím s vlkodlakom. No nesmieš to povedať ocovi!" zaprisahávala som ho v okamžiku. S vážnym výrazom na tvári prikývol.
"Premenil sa už?"
"Ešte nie, povedal, že niekedy mi to ukáže."
"A kedy mi ho ukážeš?" dobiedzal vzápätí. Ten je jako ja, teda až na tú počítačovú závislosť.
"Dohodnem sa s ním, že …" dopovedať som však nestihla. Vo dverách zahrkotali kľúče a z chodby sa ozval ocinov hlas.
"Decká, som doma."