Carpe jugulum

Anotace: 18. kapitola

Videl môj zhrozený výraz a rýchlo sa ponáhľal s odpoveďou.
"Ľudí už nelovíme, ale pred stovkami to bolo bežné. Človek bol lovenou zverou." Zdalo sa, že jemu samému je to proti srsti. S kamennou tvárou zvieral volant až mu obeleli hánky.
Ja sama som nikdy neverila, že vlkodlaci sú tí zlí. Pre mňa predstavovali milučkých domácich maznáčikov, ktorým sa krivdí. Verila som, že práve upíri sú tie pijavice. A Alan mi takto pokazil moju celoživotnú predstavu o nich. Čo mi povie teraz? Že upíri sú snáď tí ľudomilovia? Že práve oni nás ochraňovali pred vlkodlačími pazúrmi? Musím to vedieť.
"A čo upíri?" spýtala som sa s obavou, ktorá sa aj odzrkadlila na mojom hlase.
"Boli našimi pánmi. Oni usporiadávali veľkolepé hony. Dali nám chlieb a hry a my sme boli spokojní. Keď však vypukla vzbura, Nakon povedal svojim nasledovníkom, že ľudí jesť odmieta. Vraj sa tým stáva rovnakým netvorom, akým sú upíri. Všetci, ktorí sa k nemu pridávali museli odprisahať, že budú ľudí chrániť. A urobil veľmi dobre, keď sa vzdal krvi, hoci vtedy to ešte nik netušil. Obyčajné jedlo, to pre smrteľníkov, ich robilo silnejšími ako neskôr zistili." Takže predsa len som mala pravdu.
"A upíri, keď to zistili, prečo tiež nevyskúšali ľudskú stravu?"
"Vyskúšali, ale až o niekoľko storočí neskôr. My sme ich dávno predbehli vo vývoji. Vďaka tomu, že sme sa vzdali krvi, sme sa stali aj kultivovanejšími. Naučili sme sa ovládať svoje premeny a objavili sme schopnosť aj vnucovať myšlienky. Upíri začali dosť neskoro, v čase keď už sme mali víťazstvo na dosah."
"Ako dokážu prežiť bez krvi?"
"Nijako. Keď nepijú krv, starnú."
"Stávajú sa smrteľnými?"
"Nie tak celkom. Starnú ako obyčajní ľudia, ale nemôžeš zase tak ľahko zabiť. Keď pijú krv spomaľuje to starnutie."
"A vlkodlaci?"
"Nepotrebujeme krv na večnú mladosť. Kým sme premenení, nestarneme."
"Sľúbil si mi, že mi to niekedy ukážeš," povedala som mu s náznakom výčitky v hlase. On sa len zasmial. Bohovia, ako ja milujem jeho smiech.
"Máš v piatok večer čas?"
"Jasne," horlivo som prikývla.
"Prídem ťa pozrieť, vybehneme niekam do lesa a ukážem ti to."
"Napíšem ti adresu a nakreslím mapku, aby si nemal dôvod sa vyhovárať, že si ten zapadákov nenašiel."
"Viem, kde bývaš. Včera som ťa bol predsa odprevadiť na vlak a večer som si zašiel pozrieť dedinu, aby som v prípade núdze nezablúdil." Prekvapene som sa na neho zahľadela. Chlapče ty sa musíš doma riadne nudiť, keď nemáš nič lepšie na práci, len sa vyvážať v aute.
"To nemáš doma nič lepšie na robote?"
"Azda vieš o nejakej lepšej práci ako liezť na tvoj balkón a sledovať ťa?" vyškieral sa na mňa pobavene.