Carpe jugulum

Anotace: 19. kapitola

"Nemám balkón."
"Ah, tak toto mi teda nevyšlo."
"Ale mám strašné okno, ak sa budeš aj nabudúce nudiť," usmiala som sa a provokujúcu žmurkla. Asi som to prehnala, lebo Alan sa začal červenať. Nikdy som nevidela chalana, ktorý by sa začervenal. Je to také milé. Prečo sa nečervená častejšie?
"Nie je to tá tvoja kamarátka?" spýtal sa ukazujúc na nejaké dievča, ktoré sa práve chystalo prejsť cez prechod. Áno, bola to Samanta.
"Nehodíme ju do školy? Môžeme ju aspoň hneď zoznámiť s Viktorom," navrhol.
Stiahla som okienko a zakývala na ňu. Asi ma nevidela.
"Samanta," zvolala som a ona sa konečne pozrela našim smerom.
"Nechceš odvoz?" zakričal Alan a vyhodil smerovky, aby mohol zastať bližšie pri chodníku a Samanta mohla nastúpiť.
"Ahojte," pozdravila. Hneď som sa otočila dozadu, nech sa jej môžem venovať.
"Má štyroch bratov," oznámila som jej s nadšením.
"Zoznámim ťa s Viktorom," zapojil sa hneď Alan.
"Alan navrhol, že by sme mohli ísť na dvojité rande," vyškierala som sa spokojne raz na Samantu a raz na Alana.
"Vlastne trojité," opravil ma Alan.
"To by bolo super," usmiala sa Sam
"A kedy mi ho predstavíš?"
"Brácho by mal ísť autom za nami. Hneď ako vystúpime ho spoznáš."
Zastavili sme na parkovisku, ktoré sa nachádzalo neďaleko od školy. O chvíľu vedľa nás zaparkoval aj tmavomodrý mercedes, s ktorého vystúpil Alanov brat. Samanta si ho znalecky obzerala, kým ich Alan predstavoval. Aspoň na chvíľu sa Viktor zatváril, že je zúčastnený. V zelených očiach mu zablesli iskry a už sa aj trocha usmial. Žeby láska na prvý pohľad? Sam pozerala striedavo raz do zeme a potom zase na Viktora.
"Poobede ťa vyzdvihnem," povedal Alan a strčil mi do ruky lístok s telefónnym číslom.
"Len prezvoň. Ak budeš mať nudnú hodinu, alebo ti budem chýbať, môžeš mi napísať." Nahol sa ku mne, aby ma pobozkal na rozlúčku. Zaboril si tvár do mojich vlasov, vdychoval ich vôňu a zašepkal:
"Voniaš ako vanilka." Okamžite som si zaumnienila, že si ten šampón nakúpim do zásoby aspoň na nasledujúci rok.
Deciek pred budovou školy bolo čoraz menej, nemusela som pozerať na hodinky a bolo mi jasné, že zase sa musíme rozlúčiť. Prečo čas ide tak rýchlo?