Carpe jugulum

Anotace: 21. kapitola

"Rodokmeň."

Vedúca prikývla.

"Máte mesiac aby ste si zistili mená a dátumy narodenia a úmrtia svojich predkov a zostavili rodokmeň. Len s tej strany, po ktorej ste To zdedili. Minimálne deväť generácií." V triede zaznelo nesúhlasné mrmlanie. To je približne dvesto rokov dozadu. No tak to bude zaujímavé, keď zavolám starkej, budeme mať možno štyri, nanajvýš päť a zvyšok si mám odkiaľ vycucať?

"Budete to vážne potrebovať po skončení výcviku," upozornila nás Labrisa. Bolo jasné, že nikomu sa do toho nechce.

Vedúca vytiahla mobil, chvíľu do neho niečo ťukala a napokon sa pozrela na nás.

"Tretí október vychádza na piatok, keďže polovica z Vás si určite urobí predĺžený víkend, odovzdáte mi vaše práce až v pondelok."

Dva dni k dobru. Ale aj tak sa budem musieť hnať cez pol republiky na matriku. Nik z rodiny sa nenarodil v okolí Bratislavy, tu sotva niečo nájdem.

"Zajtra si doneste zošit a perá, začneme už aj niečo robiť," oznámila nám.

"Myslím, že už by ste mohli ísť. Nemá zmysel Vás tu dlhšie držať, keď ste v takomto počte," skonštatovala, keď pozrela na hodinky.

Všetci sme okamžite vyskočili a začali sme sa hrnúť ku dverám. Ja som vytiahla mobil a naťukala Alanove číslo, ktoré mi napísal. Zvoní. Druhýkrát. Na tretie zvonenie ho Alan zdvihol.

"Za päť minút som pri tebe," povedal ešte skôr ako som stihla otvoriť ústa.

"Počkám ťa pred školou teda," odvetila som.

" Radšej na parkovisku, kde sme boli ráno. A ak Samanta môže, nech tiež počká s tebou. Musíme predsa dohodnúť to rande," aj na hlase som jasne, rozoznala, že sa usmieval ako to hovoril.

"Dobre, spýtam sa jej, či môže. Zatiaľ ahoj."

"Pá zlatko," odpovedal a ja som zložila telefón. Bolo síce príjemné počuť aspoň jeho hlas, no môj kredit sa mínaľ neprirodzene rýchlo.

"Samanta? Ponáhľaš sa na bus alebo vlak?" spýtala som sa jej.

"Ani nie, prečo?"

"No Alan príde za chvíľu. Chce sa s nami dohodnúť, kedy máme to trojité rande."

"Počkám na neho s tebou," okamžite sa rozžiarila.

Neubehlo ani tých sľúbených päť minút a na parkovisko prichádzal Alan vo svojom džípe a krátko po ňom nasledoval aj Viktorov mercedes. Obaja vystúpili z aút s úsmevom na tvári a kráčali nám oproti. Rovno som sa rozbehla za Alanom a zastavila som až v jeho objatí. Sam s Viktorom sa len pozdravili. No obaja sa na seba vrhali neskutočné pohľady. To aj ja mám v tvári taký prihlúply výraz, keď vidím Alana? Určite áno!

"No už ste niečo vymysleli?" spýtal sa Viktor.

"Vlastne ani som nad tým veľmi neuvažovala," priznala som popravde. Bolo by mi jedno aj keby ma Alan zatiahol do kostola, hlavne, aby tam bol so mnou.

"Čo keby sme išli do kina a potom môžeme skočiť niekam na večeru?" navrhol môj sladký démon. Horlivo som prikyvovala. Ani Sam a Viktor neboli proti.

"Túto sobotu?" spýtala som sa.

Samanta sa však záporne pokrútila hlavou.

"Ja v sobotu nemôžem."

"Aj Sebastián odchádza v sobotu," povedal Viktor. Bude ťažké dohodnúť termín, kedy by sme mohli ísť všetci šiesti.

"Čo teda v piatok?" obrátila som sa na Alana.

"A tú ukážku presunieme na inokedy?"

"To je na tebe. Ty si to chcela vidieť."

Konečne sme sa na niečo zhodli všetci. Aj keď musím priznať, že radšej by som videla Alana ako sa premení než trojité rande. Ja dávam prednosť súkromiu a ukojeniu mojej zvedavosti. No asi si budem musieť počkať.

Vzájomne sme si všetci povymieňali čísla, aby sme si mohli dať vedieť ak sa niečo zmení.

Alan sa naklonil k Viktorovi a niečo mu pošepol. Nezachytila som však ani jediné slovo. Bolo to príliš rýchle a tiché pre môj smrteľnícky sluch. Viktor len prikývol a začal sa venovať Samante.

"Nemám ťa odviesť domov?" spýtal sa takmer prosebne.

Zdalo sa, že Samanta to zvažuje. Viktor sa jej páčil, ale ona nevyzerala ako typ baby, čo nastúpi do auta k takmer neznámemu chalanovi. Spýtavo na mňa pozrela. Pokrčila som plecami, no hneď na to som prikývla.

"Dobre teda," usmiala sa Sam a nastúpila spolu s Viktorom do auta.

"Nepôjdeme sa prejsť do parku?" opýtal sa Alan, sotva tí dvaja odišli. No ja síce radšej sedím ako sa prechádzam, ale teba by som nasledovala aj na kraj sveta.

"Pokiaľ tá prechádzka nebude priveľmi dlhá."

"Takže si nájdeme nejakú lavičku, ktorú ešte nestihli obsadiť bezdomovci a môžeme zakotviť tam," usmial sa Alan.

"To znie dobre," odvetila som.