Carpe jugulum

Anotace: 27. kapitola

Ráno ma zobudilo otravné vyzváňanie mobilu.

"Čo je?" spýtala som do telefónu ešte rozospatá.

"Dobré ránko bambulka. Je krásny deň ako stvorený na zoznamovanie s mojimi rodičmi," veselým hlasom zo seba vychrlil Alan.

"Čože? A koľko je hodín?" nedalo mi a musela som položiť základnú otázku.

"Za chvíľu bude osem. Dohodli sme sa na deviatu, pamätáš?" Veľmi dobre si spomínam.

"Ja toho nasľubujem."

"A niečo treba aj splniť. Zavolám ti, keď budem pred tvojím domom. Nie že si to medzi tým rozmyslíš bambulka."

"Už sa stalo," povedala som nevrlo, no aj napriek tomu som sa súkala s postele.

"Musím končiť, mama ma núti piecť," povedal nešťastne.

"To dopadne."

"Veď aj ja to hovorím, ale ona ma nepočúva. Zatiaľ pá."

"Pá," odvetila som.

Zaliezla som do sprchy a pustila na seba prúd teplej vody. Konečne som sa prebrala k životu a až teraz som si začala uvedomovať, čo sa vlastne deje. Bohovia, ja sa tak bojím.

Zhodnotila som, že by som sa mala obliecť trochu pôvabnejšie ako za normálnych okolností. Vytiahla som zo skrine čierne nohavice a blúzku, čo nosím do školy. No podpätky si nedám. Tenisky musia stačiť.

Nespokojne som sa obzerala vo veľkom zrkadle na chodbe. No nič moc, ale aj tak s tým nestíham už nič urobiť. No čo, vyhovorím sa, že to je spôsobené nedostatkom spánku a zvalím svoj výzor na Alanov skorý budíček.

Napísala som ešte bratom odkaz kam idem a aby si obed kúpili sami. Dala ho spolu s nejakými peniazmi na chladničku. Keď budú hľadať jedlo, všimnú si ho. Sadla som zatiaľ k telke, kde bežali nejaké ranné rozprávky.

Presne o deviatej som počula auto parkujúce pred domov a v zápätí mi začal vyzváňať mobil. Nezdvihla som. Načo aj. Len som vypla telku a rýchlo utekala von.

"Ako si sa vyspala?" spýtal sa ma hneď ako som vyšla z brány.

"Čo myslíš?" odvetila som na oko nahnevane.

"Si taká zlatá, keď sa durdíš," povedal s úsmevom. Na neho sa nedá ani hnevať.

"Ako dopadlo pečenie?" vyzvedala som. Jedného dňa, ak budeme mať spoločnú domácnosť ho do kuchyne nepustím. Varenie je moje. On môže maximálne tak umývať riady.

"Napokon to mama vzdala a poslala ma radšej upratovať."

"A čo tak z rána?"

"Povedal som jej, že prídeš. No trochu sa rozčuľovala, že nemá nič napečené a doma je neporiadok, tak všetkých nahnala."

"Toľko rozruchu kvôli mne?"

"Mama je presne taká hysterka ako ty. Veď si len spomeň, čo si robila, keď som mal k vám prísť," povedal s náznakom výčitky. Možno som to naozaj trochu preháňala.

Pomaly sme spomaľovali a za chvíľu sme zišli z hlavnej cesty mieriac cez poľnú cestu do nejakého lesa.

"Kam ideme?" vyzvedala som.

"Predsa k nám domov," odvetil Alan pobavene.

"To bývate v lese?" Akože ja mám rada prírodu a nič proti, ale to býva v nore ako obyčajný vlk?

"Na kraji, je tam ticho a pokoj. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť."

Prešli sme cez rieku starým kamenným mostom. Očakávala som, že každú chvíľu sa môže zrútiť pod váhou auta, no statočne to vydržal. Pomedzi stromy presvitalo čoraz viac svetla a my sme vyšli na kraji krásnej lúky. Na opačnej strane sa týčila starší chalúpka. Zrub postavený celý z dreva ako som si stihla všimnúť. A pod oknami boli posadené kvety. Množstvo kvetov.

"Mama miluje kvety. Celé dni trávi v záhonoch," povedal Alan, keď si všimol môj uchvátený pohľad. Zastavil auto a pomohol mi vystúpiť. Ja som len nemo obdivovala tú krásu a ani sa nepozerala pod nohy. Alan mi otvoril dvere, aby som vošla do vnútra.

"Vy ste už tu?" ozvalo sa odniekiaľ zľava. Otočila som sa za hlasom, keď na mňa spoza rohu niekto vybehol a silno ma objal.

"Vitaj u nás, zlatko."