Carpe jugulum

Anotace: 30. kapitola

"Neskôr. Ešte som ti sľúbil tú premenu."

Okamžite som zabudla na to, že ešte pred chvíľou som chcela len ďalšie bozky od neho. Posadila som sa, aby som mala lepší výhľad a očakávala som, čo sa bude diať.

Z výrazu Alanovej tváre som rýchlo vycítila, že sa mu veľmi do tej premeny nechce. Nie je to bolestivé? Bohovia, to ma vôbec nenapadlo. A ja som ho stále súrila.

Ďalej som výčitky odložila stranou. Alan sa trhane nadýchol a hoci to trvalo možno sekundu, zapamätala som si každý detail transformácie.

Zapraskali kosti a začali meniť svoj tvar. Celé jeho telo zarástlo srsťou svetlo hnedej farby. Najviac ma však zarazila tá zmena jeho očí. Krásna sivá farba sa postupne zmenila na zelenú a s nej takmer až na žltú.

Už nebol pri mne človek, ale na všetkých štyroch labách predo mnou stál vlk. Divé zviera. A mňa, blbú, to vôbec nesralo. Práve naopak. Hľadela som na neho ako zhypnotizovaná. Aj on vyčkával čo urobím.

Neuvedomovala som si nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo ak by sa to proti nám obrátilo, ak by sa neovládol. Načiahla som ruku, aby som sa mohla dotknúť srsti, ktorá sa krásne ligotala na svetle slnečných lúčov dopadajúcich z okna.

Zaboriť do nej prsty som však nestihla. Dvera na Alanovej izbe sa prudko rozrazili a v nich stála modrooká blondýna, asi mojom veku.

"Nevieš klopať Vivien?" spýtal sa Alan, zrejme trochu vytočený.

Stočila som pohľad na neho. Už bol vo svojej ľudskej podobe.

"Ukľudni sa. Prišla som trocha konverzovať nech sa tubezo mňa nenudíte," odvetila Vivien.

Nečakala na pozvanie, vošla do vnútra a usadila sa na pohovku vedľa mňa.

"Len na teba sme celý čas čakali," poznamenal Alan ironicky. Vivien si však jeho slová nevšímala a začala sa venovať mne.

"Aké to je loviť tie zubaté svine?" spýtala sa ma s nadšením. Myslí tým upírov? To som sa však už nedozvedela.

"Vivien, to nie je tvoja vec! Nepatríš do svorky, nemáš právo!" vykríkol Alan. Jeho oči znova nabrali zelenkavý odtieň. Teraz to už Vivien asi prehnala.

"Ale budem," vyhlásila s istotou, vstala a pri odchode nezabudla tresnúť dvermi.

Alan pozeral do zeme a s ťažka dýchal. Prvý raz som v jeho prítomnosti mala skutočný strach. Stál tu dobre naštvaný, mladý vlkodlak, ktorý sa nemusí ovládnuť.

"Alan?" oslovila som ho opatrne a hlas mi poskočil. Konečne zdvihol hlavu a venoval mi pohľad.

"Prepáč. Ja len ... nechcem, aby ťa spolu so staršími zatiahla do vzbury."

"Vzbury?" opýtala som sa. Viviena má možno nanajvýš šestnásť. Teraz ju trápi len make-up. Alan určite preháňa.

"Mal by som ťa už odviesť domov," vyhol sa odpovedi. Mne nič nemôžeš zatajovať o to väčšiu chuť mám to zistiť!

"No asi áno," odvetila som. Dnes sa už aj tak asi viac nedozviem a jeho nálada bola pod bodom mrazu.

Celú cestu sme obaja mlčali. Ticho v aute bolo na nevydržanie. Zastavil pred naším domom a konečne mi venoval svoju pozornosť.

"Prepáč mi to bambulka," zašepkal do toho dusivého ticha.

Čo mu mám odpúšťať? Predsa som prežila krásny deň. Jeho mamina je skvelá. Alanove bozky ešte lepšie. A tá premena to už bol ten najlepší bonus. Jedine scénka s Vivien, ale vďaka nej aspoň viem, že nič neviem. Mala by som preštudovať knihy v na zadnej polici našej triedy. A rozhodne by som mala vyspovedať Alana, keď bude mať lepšiu náladu.

Neodpovedala som mu. Netuším, čo povedať. Len som si ruky zaborila do jeho vlasov a naklonila sa bližšie k jeho tvári. Spojila som pery s tými jeho. Bohovia, toto je lepšie než rezeň a aj lepšie ako čokoládová zmrzlina!

Zarachotila brána a ja som sa od neho odtrhla. Pred domom stál Laco a celý vyvalený na nás zízal ako na porno. Nechcem ani vedieť aký hlúpy komentár k tomu bude mať. Rýchlo som sa s Alanom rozlúčila a vystúpila z auta.

"Už v živote po tebe nebudem nič dopíjať ani dojedať," vyhlásil môj brat presvedčene hneď ako Alan odišiel.

"A vieš, že mi to vôbec neprekáža? Kam si sa vlastne vybral, takto zavčasu?" no zavčasu pre neho. Zvyčajne nestáva už na poludnie.

"Nič si nevarila, idem uloviť obživu," odvetil naoko urazený.

"Ideš do obchodu uloviť sačkovú kašu a rybie prsty," upresnila som.
"Idem ti robiť spoločnosť, ešte stihnem niečo normálne navariť," ponúkla som sa. Pol hodinová prechádzka do najbližšieho obchodu mi len prospeje.

Po obede som sa uvelebila na gauči a vychutnávala si deň voľna. Takto vylihujúc pre televízorom som strávila celý deň až kým mi večer nezazvonil mobil. Na dispalii bolo Alanove meno. Zdvihla som a už som očakávala jeho hlas a oslovenie bambulka, no nedočkala som sa.

"Emma?" zaznel v telefóne dievčenský hlas.