Prvý spln

Anotace: ...

Dievča v čiernom zoskočilo z nízko položeného okna a kráčalo tmou. Na chvíľu zastalo aby si zapálilo cigaretu, potom pokračovalo v ceste. Hlboko si potiahlo a vyfúklo dym. Ak by ju niekto videl, asi by nemal odvahu prihovoriť sa jej. Niečo z nej vyžarovalo. Niečo, čo priťahovalo a odpudzovalo zároveň...
„No čo jee?"okríkla hlúčik chalanov s cigaretami, ktorí si ju obdivne premeriavali. Tých pohľadov mala už plné zuby, prenasledovali ju vždy, všade... Nech mi dajú pokoj... Navonok bola silná, nebojácna...vo vnútri krehká ako porcelán...Mala pocit, že ak sa stane ešte nejaká nepríjemná udalosť, z tej prázdnoty v duši sa zblázni... Prázdnota... Miluje svoj „život", miluje to všetko ibaže...Čo sa to s ňu deje? Nepokoj...nie som vyrovnaná...Alžbeta...pche...aké zvláštne meno...to ono mi určilo tento osud? Alebo som si ho vybrala sama?
Sedela na prázdnom náhrobku a nasávala pokoj, tajomnú atmosféru. Počúvala Il Vampiro a bolo jej krásne... Krásne... Na takýchto tichých miestach jej bolo najlepšie. Zdvihla pohľad k oblohe a fascinovane sa zahľadela na žiarivý spln mesiaca. Aké pekné... Z rozmýšľania ju vytrhol pohyb. Zakrátko začula dychčanie. Poobzerala sa okolo a zbadala siluetu veľkého zvieraťa. Pes? Na psa to bolo príliš veľké... Prerývane to dychčalo, obzeralo sa okolo...Betka vo svetle mesiaca zbadala sivastohnedú srsť. Vlk? Bol to vlk... Postavil sa na zadné, zavyl, predné laby sa mu začali meniť, pazúry sa mu zmenili na prsty a nechty... Hlava sa zaookrúhlila, srsť zmizla a začali vyrastať vlasy. A to...to je čo... Pod Betkinou nohou sa uvoľnili kamienky a pošmykla sa. Chlap, ktorý bol tým vlkom sa obzrel a zbadal ju...
„Odkedy tu sedíš?" spýtal sa nervózne hlbokým zvučným hlasom.
„Ja...videla som...ale nepoviem, prisaám, nikomu!" povedala vystrašene Betka.
„Prisahať nie je potrebné," usmial sa, „vidím, že ani ty nie si človek."
„Ja, človek?...eh...čo si vlastne ty?"
„Vlkodlak, ale to nie je vôbec podstatné...nezáleží na tom, čím si, ale aká si," znova sa usmial. Pekne sa usmieval. „dúfam, že si to, čo si dnes videla, necháš pre seba."
„Nechám, samozrejme ale...chcem ťa ešte niekedy vidieť..."zahľadela sa na neho veľkými hnedo-zelenými očami s prenikavým pohľadom...
„Zajtra?" spýtal sa.
„Dobre...zajtra o takomto čase tu. Budem sa tešiť..." Naozaj sa tešila. Bol to taký zvláštny...ako ho nazvať? Dnes budem mať nad čím rozmýšľať... Vstala a pobrala sa domov.
V kúpelni si opláchla tvár studenou vodou a pozrela na seba do zrkadla. Tmavé vlasy jej kontrastovali s už aj tak bledou tvárou, čím pôsobila ešte bledšie. Jej veľké, okrúhle, zelenohnedé oči pôsobili až veľmi živo v porovnaní so zvyškom. Pekne vykrojené tmavoružové pery sa jej chveli a stekali po nich kvapky vody... Zrazu sa inštinktívne zvrtla. Čo to bolo? Reagovala na nejaký vnútorný podnet, tušenie... Obzerala sa okolo ale nevidela nič. Hore, po strope, po stenách, nazrela do skrinky pod umývadlom... Ako blázon, asi si niečo nahováram.... Prešla do spálne ponorenej do tmy, vyzliekla sa, ľahla si do postele...
"Dobrú noc." ozval sa zrazu hlboký hlas...Betka bola ako priklincovaná k posteli, ten muž ju lákal...prešiel jej dlhým studeným ukazovákom od líca po sánke ku krku...čím bol bližšie, tým sa Betke zrýchľoval dych a tep, keď sa dotkol tepny, prebehli ňou zimomriavky... Ešte... zdvihla hlavu, pootvorila pery a na krku pocítila horúci dych. pobozkal ju na krk, prešiel po ňom jazykom... Ešte chcem... pocítila dotyk dvoch ostrých zubov. Muž ju uhryzol z nečakanou vášňou a túžbou... Z hrdla sa jej vydral výkrik, nebol to však výkrik úľaku ani bolesti, bol to hlboký, ťahavý výkrik túžby... Krv jej stekala v pramienkoch po krku, pleciach, po hrudi, po prsiach, po stoporených bradavkách... Väčšinu krvi však hltavo sal ten muž. Držal ju v objatí ako bezmocné ranené vtáča a ona, neschopná čokoľvek urobiť, iba zakláňala hlavu a vzdychala...