Temný sľub

Anotace: Ani jeden z posledných Strážcov nemôže tušiť, kam ho dovedie jeden sľub...

I. KAPITOLA

V temnote vesmíru sa ako modročervený diamant zablysol Calabon, obklopený žiarou blízkej hviezdy. Na planétu princiátu vrhal tieň iba mesiac krúžiaci okolo orbity.
Pod mračnami sa na jeho povrchu objavila vojenská stanica. Bola obrovská. Bol to vlastne jediný dôvod, prečo nebola obloha posiata stovkami lodí. Palebná sila základne dokázala ochrániť planétu pred väčšími nájazdmi bez toho, aby flotila musela vzlietnuť.
Za metasklom strážnej veže sa objavil zachmúrený veliteľ.
Bordon Hort prekročil prah riadiaceho centra pred desiatimi minútami. Jeho uniforma ostro kontrastovala s okolitou tmou a v očiach sa zračilo napätie. Za ním sedeli navigátori zaneprázdnení hlavným panelom. Dôvodom zvýšeného napätia bola správa, ktorú zachytili transmiterom dnes ráno.
„Spojte ma okamžite s palácom! Už nemôžeme dlhšie čakať,“ rozkázal veliteľ.
Ak bola správa pravdivá, blížil sa čas, kedy sa haiganove jediné oko obrátilo opäť na Calabon. Tam dolu bola aj jeho rodina. Hrozilo im nebezpečenstvo. Tak ako ďalším miliónom a hlavne mladej následníčke trónu.
Musíme varovať Avril!

II. KAPITOLA

Cez mraky prerazili lúče fotónu.
Na útese sa objavili gardisti naháňajúci osamotenú korisť. Bol sám, ale to ešte neznamenalo, že bol bezbranný. Jeho pištoľa odpočívala v obnosenom puzdre. Nemal čas opätovať streľbu – ruky potreboval viac pri šplhaní ako na rukoväti zbrane. Záchranu predstavovala loď, ktorá ho čakala ukrytá na vrchole.
A on sa tam musel dostať. Prenikol obranou Bastionskej základne a preto ho čakala smrť. On však pred Temnotou, ktorá ho mohla pohltiť, nemal strach.

* * * * *

Kobburon Kiff sa krčil za koreňmi liananovníka a pokúšal sa zastreliť votrelca pred sebou. Za každým, ako minul, zlostne zaštekal na najbližšieho z vojakov, ale nepomáhalo to. Musia ho zastaviť skôr ako dorazí k vrcholu. Gardistický kapitán tušil, že tam ho čaká loď, ktorá prenikla štítom. Nesmie odletieť!
„Tak ho už niekto zastreľte!“
Z úkrytu napravo vybehli dvaja vojaci v gardistických uniformách a zastavili pár krokov pred ním. Ten mohutnejší z nich zložil z chrbta zložitý držiak a rýchlo ho poskladal. Druhý nasadil na podstavec rozžeravenú hlaveň tristoosmičky, zamieril na rýchlo sa pohybujúcu postavu a vystrelil.
Vzduch rozpáral syčiaci ozón.

* * * * *

V poslednej chvíli odskočil a na mieste, kde pred sekundami šplhal, zívala mohutná diera. Po mužovi nebolo ani stopy. Stratil sa z dohľadu pod mračnom prachu, kamenia a zmesi lián, koreňov a kyrchyrských listov.
Bol to Arcey Abana. Strážca, ktorého nebolo ľahké zastaviť. A teraz sa tu kŕčovito držal koreňa a snažil sa vyhupnúť naspäť na strmý chodník – tam, kde ho zastihla strela z ručného dela. Nebolo to jednoduché, on to však zvládol. Na okamih si doprial oddych a kým v rýchlosti masíroval vyčerpané prsty, pohľad mu padol na prenasledovateľov.
Už od detstve sa učil bojovať. Keď na rodnú planétu vtrhli Dar Darwallský nájazdníci, znásilnili a neskôr zabili jeho matku, nemal na výber. Odvtedy prešiel ohňom nespočetných bojov, víťazstiev i porážok a štýl gardy študoval podrobne niekoľko rokov. Z blízkosti dvoch metrov. Na perách mu zaihral úsmev.
Pár ich určite zvládne.
Dlhé roky žil v ústraní, ale ten Vek pominul. Bol tu totiž niekto, kto potreboval pomoc. Dal sľub, že ju ochráni.

* * * * *

„To nie je možné, on to prežil!!!“
Kobburon Kiff neveriacky pozeral na postavu v ďalekohľade. Potom sa obrátil k svojim mužom.
„Načo čakáte? Všetkých vás pošlem do Integrátora bolesti... Za ním!“
Vojaci nezaváhali ani na okamih a splnili rozkaz. Každý vedel, že veliteľ svoje hrozby plnil príliš často a nejeden z nich už zažil hodinu v Integrátore. Čoskoro už celá jednotka šplhala ďalej. Kobburon však ostal stáť. Zakabonil sa. Prstom sa dotkol komunikátora a spojil sa so základňou.
„Vypustite všetky letky! Chcem ich tu mať do desiatich minút.“

* * * * *

Na hrane medzi vlniacim sa vzduchom džungle a skalou sa objavila gardistická rukavica. Následne nato hlava, telo a potom aj zvyšok Kol-Anta, prvého z jednotky, ktorý zvládol namáhavý výstup. Kombinézu mal na mnohých miestach roztrhanú a helma bola posiata viacerými prasklinami. Bol vyčerpaný, ale napriek tomu držal ťažkú pušku pevne v ruke, s prstom na spúšti.
Hľadel na malú loď s organickým pancierom, ktorý sa vlnil po povrchu ako oceán kyseliny. Mlčky preskúmal priezory pilotnej kabíny, okolité tiene džungle a pohľad mu zaletel aj k rampe vzadu. Strážcu nikde nebolo.
Prižmúril oči.
Cez útes prehupli ďalší dvaja gardisti. „Kde, do pekla, zmizol?“
„Neviem, niečo mi tu nehrá,“ odvetil im Kol-Ant. „V lodi som nezaregistroval žiadny pohyb, musíme ju však prehľadať.“
Bantan Kiff a aj Lokuro pochopili jeho narážku. Strážca sa mohol skrývať v lodi, alebo mal v nej tajný úkryt, ale nechápali, čo by mu to pomohlo.
„Tak mu podkúrime.“
Všetci traja sa opatrne vydali k rampe. Kráčali vedľa seba napnutí ako pružiny a ostražito prečesávali okolie. A tak si nevšimli nepatrný pohyb za nimi. Tieň, ktorý mohol strážcu odhaliť, preletel po skale a dobehol gardistov.
„Hľadáte mňa?“
Kol-Ant bol z nich najrýchlejší, ale ani to ho nezachránilo. Po útese sa mihol ďalší tieň, tento bol ale ukončený poloblúkom. Záblesk, ktorý sa odrazil od čepele bolo to posledné, čo v živote videli. Na gardistov dopadla masívna sekera vedená istou rukou. Jediným úderom oddelila tri hlavy od krku.
Strážca si nevšímal vyplašené oči letiace horúčavou a stratil sa v útrobách lode.

* * * * *

„Zapni motory. Rýchlo! Máme málo času...“ kričal Arcey na svojho druha hneď potom ako vstúpil do pilotnej kabíny.
„Utopiť ťa v pohyblivom piesku je málo! Pozri sa na to – zasral si mi celú kabínu. Kurva, toľko krvi, toľko krvi.“
„Neotravuj a nakopni to!“
„Keby si nemal tú sekeru... nakopem teba! A nepomohli by ti žiadne triky ani čarodejné slová.“
„Daj si pohov a odlep nás od konečne od zeme.“
Typhooove oči, hlboko usadené v pancierovej kapucni, sa podráždene sklonili k riadeniu. Z pretiahnutej lebky nachovej farby trčali po bokoch výčnelky a tri synoptické vlákna. Vyzerali zvláštne, pôvabne i nebezpečné zároveň – zdalo sa, ako keby Arceyho pozorovali.
Keď si strážca sadal na miesto druhého pilota, loďou zatriaslo. Motory naštartovali. Typhoo uvoľnil kotviace lano, vysunul pomocné trysky a loď sa odlepila od útesu. Neurazili ani päť metrov k previsu, keď sa spod neho vynorili vojaci. Na pašerákových ušiach sa od vzrušenia rozšírili tucty prísaviek.
Čelo lode narazilo do čiernych kombinéz a bez odporu ich zhodilo do hmly. Posledný, ktorý sa udržal ešte chvíľu mával rukami a nohami, no keď Typhoo zvýšil odletový uhol, skĺzol sa po streche a stratil sa pod nimi.

* * * * *

Keď konečne opustili atmosféru planetárneho obra, mali v závese už len tri Žihadlá. V týchto končinách ich nikto nevidel vyše dvadsať rokov. Trojkrídlové kužele poháňal neznámy zdroj pohonu, ktorý vyvolával v atmosfére pulzujúce dunenie. Boli vybavené streleckým arzenálom vzbudzujúcim rešpekt. Atramentové kostry strojov boli vybavené antiradarmi, ktoré im zabezpečili výhodu vo vesmíre. V časoch, kedy nevedeli odhaliť ich maskovanie, boli postrachom pre všetkých letcov na tejto strane Galaxie.
Našťastie, zbadali ich včas. Na pozadí mračien nemali žiadnu výhodu. Arceyho presnosť a Typhoovo umenie letu si vyžiadalo krutú daň v radoch gardistov.
„Čo s tými Žihadlami na chvoste?“
„O tie sa postarám. Nastav súradnice a buď pripravený na skok.“
Zadný kanón tri razy vypálil a zvyšné stíhačky pohltili žlté záblesky pripomínajúce výbuch jadra starej hviezdy. Arcey sa zatváril spokojne, no dlho mu to nevydržalo. Keď pod dohľadom myriád hviezd odhalil, že Bastion ich nenechá len tak ľahko ujsť, úškľabok sa zmenil. Palubný radar sa okamžite zaplnil stovkami cieľov a prenikavý zvuk alarmu im zarezával do uší.
„Presuň všetku energiu do predných štítov. Na maximum! Využi aj energiu zo zbraňových systémov, musíme nimi preletieť a skočiť.“
„Tak budeme bezmocní, je ich veľmi veľa, nepozdáva sa mi to. Je to moja loď, zbraní sa len tak ľahko nevzdám...“
Arcey tresol do palubnej dosky. Alarm neprestával pípať v rýchlom tempe odsýpajúceho času.
„Neblbni, je to naša jediná šanca, ako sa dostať do hypersféry. Nemôžeme sa postaviť ich lodiam! Naše štíty to nevydržia.“
„Kurva, viem, že nie!!! Ale musí byť iná možnosť... Moja loď...“
Strážca na okamih stíchol. Díval sa kamsi do vesmíru, akoby v ňom hľadal odpoveď.
„Ak sa dostaneme do blízkosti bojových lodí,“ začal opatrne, „budeme v hluchom pásme ich diel, strely sú tam na náš čln pomalé, nezasiahnu nás. Je to jediná možnosť.“
„Nie, to určite nevyjde.“
„Prevezmem riadenie a keď to dokážem platíš rundu horúceho mokawanu. Platí?
„A keď nie?“
„Ušetrím ťa toho najohnivejšieho pálenia záhy, aké si kedy zažil.“
„Toho sa nebojím, ty alkoholik.“
Prenechal riadenie strážcovi a s obavami sledoval radar pred sebou. Nepriateľské jednotky sa k nim rýchlo blížili. Arcey bol trpezlivý, vedel, že ich životy budú závislé od jeho reakcií, od toho, či preniknú hustou sieťou smrti. Musí byť rýchly...
Náhle loďou zatriaslo a prvá strela zasiahla štíty.

* * * * *

Generál Gorirerus Simas bezmocne hľadel na skupinku stíhačov poletujúcich okolo materskej lodi až kým mu nezmizli z dohľadu. Hlavou sa mu preháňali temné myšlienky, chápal, že čoskoro príde do jeho kajuty On a s ním aj trest. Vedel, že už nič ho nemôže zachrániť pred smrťou.
Pokýval hlavou.
Nedokázal si vysvetliť ako mohol jeden čln odolať dvanástim letkám stíhačov, piatim bojovým lodiam – výkvetu Bastionskej flotily, ani to ako bez najmenšieho poškodenia odrazil stíhačov planetárnej stanice.
Celá armáda Impéria a jej plány boli prezradené. Tak dlho pripravovaná invázia sa bude musieť odložiť a budú padať hlavy. Haigan, nech je jeho duša oslavovaná tisíc rokov a večne na neho svieti najväčšia z hviezd, nenávidel prehry a vedel sa pomstiť. Bol to však múdry panovník, ktorý vedel presadiť svoju nevôľu.
Šepkalo sa, že keď sa raz z prehratej bitky vrátila šiesta armáda, dal popraviť posádky krížnikov do posledného muža.
Odhodlal sa, že keď príde ten záhadný posol, nebude mať strach. Ale len čo začul za sebou zasyčanie automatických dverí, mykol sa. Bojoval proti nim, v Calveckom prstenci a zažil to, čoho sú strážcovia schopní. Je veľmi ťažké odporovať im a takmer nemožné poraziť ich.
Toho, ktorý však práve vošiel do kajuty, nenávidel. Kedysi bol aj on strážcom, ale potom padol a prebehol k nim, na druhú stranu. A strhol zo seba všetky zábrany.
Najväčšiu radosť mu robila strachom páchnuca korisť, ktorá mu bola vydaná napospas. Miloval keď mohol vlastnoručne sekať hlavy iksánskym mečom tých, ktorí sklamali.
„Ten parchant na Bastionskom tróne ma požiadal, aby som ťa potrestal a odťal ti hlavu. Ale ja mám pre teba niečo lepšie...“
Generál pretrpel urážku haigana a čakal na rozsudok. Len nech je to rýchle, pomyslel si. Od neho nečakal žiadne zľutovanie, tak ako ani do svojho panovníka. Nemohol však tušiť, že haigan, nech je jeho ruka vždy pevná ako oceľová paža najvyššieho z bohov, veľkého Mortexa, nie je jeho pánom.
„Potrebujem tvoje velenie, Gorirerus. Musíme nájsť a zabiť toho strážcu. Dávam ti poslednú šancu! Ak ho nájdeš a jeho kosti vypustíme do vesmíru, ušetrím ťa, ale ak ma sklameš...“
Gorirerus ani nedýchal.
„Je to na tebe,“ pokračoval šepky, „odseknem ti hlavu hneď, alebo prijímaš moju ponuku? Rozhodni sa rýchlo, môj meč je smädný po krvi.“
Gorirerus by nikdy nepovedal, že je až takým zbabelcom, no keď je niekto v náruči smrti, jeho priority sa menia a chytí sa aj najtemnejšej záchrany. Nech ma preklína, kto chce, preletelo mu mysľou, smrť si ma tak ľahko nezíska. Potom prikývol, prijímal.
„Veľmi múdro. Nastav pravú ruku.“
Až teraz pochopil, že smrť nebolo to najhoršie, čo ho mohlo postretnúť. Do mozgu prenikli myšlienkové ihly a paralyzovali ho. Teplo, ktoré sa mu pozvoľne začalo rozlievať v žilách sa veľmi rýchlo zmenilo na oheň. Bolesť naberala na intenzite. Generálove oči na kladivovitej hlave boli plné strachu a hrôzy, odrážali zelené plamene, ktoré zaplavil jeho ruku. Videl ako mu spálili chlpy, oškvarili kožu, mäso, ktoré syčiac bublalo, videl ako do toho ohňa bodol prstami.
Rev pohltil celú kajutu.

III. KAPITOLA

Bol slnečný deň. Princ Aramont stál na terase kráľovského paláca na Malabane a sledoval Murion vinúcu sa pod mostmi a akvaduktmi hlavného mesta.
Videl čulý ruch na Nábreží obchodu, rotujúcu kopulu Svätyne Snového ohňa i odlietajúce transporty z prístavu v diaľke, ale jeho pohľad vždy ukončila Veža Kráľov, mohutná stavba týčiaca sa proti nebu. Nenávidel ju.
Daniel Aramont nestrpel otcovu urážku. Nemohol ani len pomyslieť nato, že zdedený titul následníka Kráľovská Rada neuzná. Vždy v momente, keď zatínal zuby a chcel päsťou pohroziť Veži, pohľad mu zaletel k tej, ktorá mu vrátila hrdosť. Dnes večer sa stane jeho ženou a on princom.
Verná Amonna sa obďaleč, pri zábradlí v tvare jastraba, prechádzala po terase. Aramont sa usmial, keď mu oči skĺzli dolu, ku každým dňom väčšiemu brušku. Čarovná princezná nosila pod srdcom jeho dcéru. Avril bude symbolom princiátu a Daniel dúfal, že pre ňu vytvorí svet, ktorý ju nepohltí svojim cynizmom a egoizmom ako jeho.
Otočil sa chrbtom k mestu a vrátil sa k Sedeniu. Na nízkom priečelí špirálovito stočenej lavičky sedel jeho posledný priateľ v celom vesmíre.
„Ako môžeš vidieť sám, Arcey, nemám inú možnosť. Rada neustúpi, musím ísť vlastnou cestou.“
„Jedine svetlo Arisu má jasnú cestu,“ pousmial sa strážca. „Všetko ostatné je zahalené v tieňoch. Budúcnosť je vždy neistá, Dan.“
„Ale ja neviem, či nejakú budúcnosť mám. Aby to...“
„Amonna je tvojim osudom, tak ako princiát, ktorý spoločné založíte. Jediné, čo potrebuješ sú lode a spoľahlivé obchodné trasy. A ty ich más, Calabon ich má. Rozvinieš medzihviezdny obchod, posilníš flotilu a čoskoro ťa Rada prestane zaujímať.“
„Prečo by som ale mal byť vyhnancom?“ vstal Aramont a kráčal hore dolu. „Prečo sa mám zmieriť s tým, že Dom môjho rodu bude považovaný za hniezdo zbabelcov, slabochov...“
„Dosť! Áno, mohli by ťa brať za zbabelca. Ale čím skôr sa postavíš na vlastné nohy, tým rýchlejšie získaš potrebnú vážnosť. A v tomto prípade, to bude rýchlejšie ako by niekto z nich čakal. Ver mi.“
Aramont mu uprene opätoval prísny výraz, dlho však nevydržal. Arcey tušil, že konečne rozmýšľa. Vstal a zmierlivo ho chytil okolo pliec. „Calabon nemohol získať lepšie vládcu, Dan. Zvládneš to.“
„Vieš, Arcey, bolo by to jednoduchšie, keby si bol po mojom boku. Tak ako na našich cestách, keď sme lietali z jedného konca galaxie na druhý.“
„To je už za nami, Dan,“ povedal Arcey a zaklonil hlavu. „Nemôžem ostať. Lovci nás stále hľadajú a ty budeš mať dosť problémov aj bez toho, aby si upútal ich pozornosť. Naše cesty sa musia rozdeliť.“
„A čo tvoj sľub? Zabudol si? Arcey, hádam...“
„Keď sa narodí, objavím sa.“
„Ochrániš ju?“
„Ak zistím, že zato stojí,“ odpovedal mu strážca, „áno.“

* * * * *

Arcey Abana sa zobudil. Dôverne známa krajina na Malabane – známa, ale podivne zdeformovaná – sa stratila v jase iluminačného svetla. Chvíľu trvalo, kým sa čiastočka Arceyho mysle rozpamätala, kde sa nachádza. Bolo tomu zopár hodín, čo sa ocitol v jednej z kajút Galaktickej ruže a zaspal. Až veliteľská loď pašerákov mu poskytla bezpečie.
Posadil sa. Pokýval hlavou zo strany na stranu a rukou sa dotkol spánkov. Náznak úsmevu sa mu dotkol pier a zavreté oči sa sústredili na niečo, čo nik iný nemohol vidieť.
Nepatrne si vzdychol. V ten deň na Malabane to začalo.
Arcey nechápal, prečo sa mu vrátila jedna zo silnejších spomienok práve teraz. Malá Avril, princova dcéra a následníčka trónu si ho získala hneď potom ako vrhla na neho modré okále. Bol jej ochrancom takmer po celý jej mladý život.
Už ju tri dlhé roky nevidel.
Nebolo to však iba hroziace nebezpečenstvo, ktoré ho prinútilo vydať sa na nebezpečnú výpravu. Mohla by to byť ona? Mohla by byť tá, ktorá obnoví slávu Strážcov?
Odkedy zistil, že Bitku o Prstenec prežili aj ďalší z nich, hodnoty a myšlienky, ktoré tak dlho ctil, sa vrátili. A začínal chápať, že Avril je výnimočná. Nakoniec mohlo byť dobré, že sa od nej na čas odlúčil. Mohol myslieť bez akejkoľvek zábrany a to čo nemusel vidieť v jej blízkosti...
Zúfalo potreboval niekoho, kto by mu dal odpovede na jeho otázky. Vyzeralo to tak, že na všetko bude sám. Jeho sestra, Ell de Telepria, posledná telepatka, ktorej mohol veriť, sa stratila nevedno kam a Strážcovia sa báli rozhodnutí, ktoré by ich mohli zničiť nadobro.
Pomaly sklonil ruky a otvoril oči.
Chvíľu hľadel na tlmené svetlo kajuty a zápasil so zmätkom, ktorá plnila jeho bytosť. Najskôr prišiel o milovanú Cobbimu, potom sa stratila Ell a teraz hrozilo, že mu vezmú aj poprinceznú.
Nie!
Odhodlane vykĺzol z pod prikrývok a prešiel do sprchy. V zrkadle objavil ustarostený výraz orámovaný dlhými čiernymi vlasmi. Prevrátil pery a vrátil sa späť, aby sa obliekol. Potom vzal svoju sekeru a vydal sa na chodbu.
Potlačil duševnú bolesť a myslel na tú, ktorú musí zachrániť. Čaká, že dodrží sľub a príde si po ňu. Arcey vedel, že to nebude ľahké. Ani pre Strážcu.

* * * * *

Patrie di Pricetta sedel za kreslom a snažil sa nájsť východisko zo zložitej situácie. Po tvári mu stekali kvapky potu. Gardistická bojová loď triedy Eppullor, ktorá sa vynorila náhle po ich boku vyradila jeden z motorov a silne poškodila ťah hypersférometra. Nachová farba hypersféry v momente zanikla, okamžite spadli späť do normálneho vesmíru. Nemohli skočiť. Čo bolo však horšie, Galaktická ruža sa dostala pod mohutnú paľbu a hrozila im záhuba.
„Kapitán, vypustili Žihadlá, dve letky,“ oznámil navigátor do chaosu a panika na mostíku vzrástla. „Je po nás!“
„Drž hubu, Raballo!“
Nato sa obrátil k zvyšnej posádke a na každého z nich ukázal prstom.
„Ešte nie je nič stratené, počujete? Dostaneme sa z toho. Kolízny kurz. Spustite krížovú paľbu z vonkajších diel! Musíme tie zmije zostreliť z oblohy.“
V tom momente dorazil na mostík Arcey Abana, no skôr ako sa pašerácky kapitán na neho obrátil, navigátor sa ozval druhý raz.
„Narážač... narážač je vonku... sme stratení!“
Patrie di Pricetta zmeravel. Potom pozrel na strážcu a ten pochopil. Okamžite opustil hlavnú palubu. Vedel, čo má robiť, vedel, že útočnú loď paľba z diel nezastaví. Príde aj na jeho sekeru, ktorá mu visela na chrbte.

* * * * *

Na štíty gardistickej lode s čelom v tvare šípu dorazila paľba z pašeráckej lode. Séria modrastých výbuchov ju zaplavila a zdalo sa, že ju rozmetala do vesmíru. Ale nebolo to také jednoduché. Narážač vyletel z energetického ohňa bez najmenšieho poškodenia.
„O minútu sa dostanete z dosahu ochranného štítu, komandér,“ zapraskala statická energia komunikátoru. „Prineste nám ich hlavy! Jeho chcem živého!!!“
„Rozumiem, generál.“
Komandér sa otočil k mužom prepadového oddielu tesniacich sa na úzkej palube. Boli to statoční vojaci a s mnohými z nich už bojoval po svojom boku. Nemohol dať pred nimi najavo svoj strach. Pred desiatimi rokmi mal ešte ďaleko do Bastionskej armády a tak si zarábal ako vedel, nie vždy to však bolo jednoduché. Raz, v čase, keď od jeho rozhodnutia závisel synov život, sa musel vydať na Lov. Zo zabijakov to prežil iba on, mladík, ktorého šedivý strážca ušetril.
A teraz mal jedného z nich dostať živého.
Bolo to nemožné a kým sa v duchu modlil k Bohom Erinnu odkiaľ pochádzal, oboznámil mužov zo situáciou. Musel im to povedať. Musia vedieť, čomu budú čeliť. Keď prikázal nasadiť útočné helmy, nebolo jediného, ktorý by sa nebál.

* * * * *

„Všetci sú na svojich miestach?“ kričal Arcey z hlavnej chodby.
„Sme pripravení,“ odvetil mu najbližší pašerák a skryl sa za prevrátenú debnu.
„Útok povedie tadiaľto, na tomto mieste ich musíme zastaviť, lebo inak je loď stratená. Za nami je Centrum.“
„Sú to hlupáci, nevedia, že máme na palube strážcu?“ vyškeril sa Cytarro, pašerák z piesočného Hirsu, ale napriek tomu pobozkal zlatý prsteň pre šťastie.
„Oni to vedia a v tom je ten problém.“
„Len nech prídu, nakopeme ich ako sa len patrí,“ pokračoval Cytarro.
Arcey nad starým pašerákom iba mávol rukou, bol rád, že má po boku práve jeho. V jatkách, ktoré o chvíľu nastanú bude jeho odvaha veľmi potrebná. Naposledy si pretrel rozospaté oči. Zaujal pozíciu presne oproti automatickým dverám a odistil pištoľu.

* * * * *

O desať minút neskôr sa Arcey vynoril zo sekerou v ruke. So zakrvavenou čepeľou . Prešiel hlavnou chodbou, vyliezol po schodoch na hornú palubu, obišiel Centrum a zastavil sa pri vstupe do hangáru. Stisol spínač. Chvíľu trvalo kým medené tlačidlo zareagovalo, potom sa však dvere, s tichým zabzučaním, otvorili a Arcey vstúpil dnu. V hangáre bolo ticho. A keď objavil dve mŕtve telá, ktorým chýbal trup, pochopil prečo útok odrazili tak ľahko. Vedľa neho zastal krívajúci Cytarro.
„Tí bastardi nás dostali!“ zasyčal.
Arcey ho nevnímal, pretože mu náhle zabrneli prsty. Oči mu zachytili spálené steny a uši spoznali uvoľnenie spúšte. Okamžite sa vrhol na palubu a podrazil starcovi nohy. Z rohu hangáru sa vynoril modrý plameň, ktorý pohltil obrovským teplom všetko nad nimi.
Následne nato siahol po pištoli a pár krát vystrelil. Tri výkriky ho ubezpečili, že neminul. Na kovovú palubu niečo tvrdo dopadlo. Arcey sa pokúsil stiahnuť starého pašeráka, ale s hrôzou zistil, že chytil už iba jeho dymiace nohy.
Za letiacich striel sa stratil za rampou. Odhadoval, že mal za sebou dva, možno tri tucty gardistov, ktorí sa k nemu veľmi rýchlo blížili. Nemal veľa času.

* * * * *

„Kapitán, strojovňa hlási, že hypersférometer je funkčný.“
„Výborne! Nevravel som vám, že z toho vyviazneme? Okamžite nastavte kurz na skok. Kým sú na palube, nebudú na nás strieľať.“
„Áno, pane.“
„Ihly, tu Pricetta. Čakám vás pri Centre.“

* * * * *

Prišli práve v čas. Arceyho sekera ukončila život poslednému z gardistov. Patrie ale ani jeho osobná garda však neprišli skrátka. Cestou mali práce viac ako si želali. Gardisti sa nevzdali ani potom, keď loďou trhlo a s prasknutím zmizla v hypersfére.
„Nebesá, ale vyzeráš!“ povedal pašerák, keď kráčali naspäť na mostík.
„Je mi ľúto toho bordelu, Patrie.“
„Nechápem, ako nás mohli nájsť. Už sú to tri dni, čo ste spolu s Typhoom pristáli na palube. Iba ak...“
„Áno. Použili hyperstopovač.“
„Arcey... Potom vieš, čo to znamená.“
„Ja tam musím ísť. A musím tam ísť sám, Patrie. Musím prejsť cez najbližšiu bránu...“
„Ale tú ma v rukách Bastion!“
„Práve preto musím ísť sám inak bude stratená. Niekto jej chce ublížiť. Musím ju zachrániť, keď som ju pripravil o otca.“
„Nie ty si ho zabil, Arcey. Nemáš, si čo vyčítať. “
„Technicky nie, ale na tom nezáleží. Pozri sa, títo ľudia sa nezastavia pred ničím. Nikdy! Ona však musí prežiť. Je to naša jediná nádej.“
„A ty si myslíš, že zradím naše priateľstvo a nepôjdem s tebou?“
„Nie, Patrie, nemôžeš. Toto je moja cesta.“
„Vieš, že sa jej nebojím.“
„Nie, ale mám za sebou niekoho, kto je silnejší ako ja.“
„Ale...,“ protestoval pašerák.
„Nemôžeš!“
„Dobre teda, nech je po tvojom.“
„Raz to možno pochopíš,“ vzdychol Arcey
„Ale ani tak nepôjdeš sám. Nezniesol by som na svojej lodi Typhooa po tom, ako by si odišiel, je dosť otravný aj keď je s tebou a keď bude sám... Hrôza pomyslieť!“
„So mnou ho čaká iba smrť.“
„Možno. Cesty sú nevyspytateľné.“
„Jedine svetlo Arisu má jasnú cestu.“
Zastavili pred kapitánovou kajutou, s osobnou gardou po boku. Patrie sa otočil k Ihlám a rozpustil ich. Potom vstúpili dnu. Ponúkol strážcovi miesto za stolom, ale nečakal, že si sadne.
Vždy keď bol hosťom v jeho kajute, prešiel k majestátnemu obrazu v rohu a neodpútal od neho zrak. Za metaskleneným krytom bojoval Arin Obirro, Zakladateľ a najväčší zo Strážcov, proti horde Kyponských drvičov. Sedel na päťmetrovom tulpare, vernom Bayarovi a v ruke držal meč so žiarou Kryštálu.
Ten obraz patril Cobbime, telepatke, ktorú ako jedinú miloval.

IV. KAPITOLA

„Piesok nech pohltí jeho kosti a prijme ho na večnosť. Piesok bol, je a bude našim Pánom, Stvoriteľom a Katom. Chváľme ho!!!“ ukončil modlitbu kňaz v bielom rúchu.
„Chváľme ho!“ odzdravil okolostojaci dav.
Hodvábnou plachtou zahalené telo pomaly klesalo z Oltára. Trojposchodová stavba sa týčila vysoko nad stovkami mužov a žien, ktoré sa zišli, aby si uctili pamiatku starého Cytarra. Stáli na hradbách po skupinkách a počas posledných žalmov a kvílenia žien sledovali ako sa starcovo telo ponára do rozpáleného piesku pár stôp pod nimi.
Nad Oltárom zahučal mohutný roh a okolím zadunelo.
Stáli tam aj pašeráci na čele s Patriem di Pricettom a Arceym. Obrad skončil, ale z hradieb zišli až vtedy, keď dunivý hlas rohu stíchol. Cytarro vykonal svoju poslednú púť a zastal na prahu Domu piesku.

* * * * *

Telo padalo priestorom, synoptické vlákna zhasínali. Vypleštené oči už iba bezmocne hľadeli na zabijaka, Typhoo vedel, že nastala jeho posledná hodina. Tvrdo dopadol na piesočnú dlažbu. Z úst sa rinula modročervená krv. Prsty silene zvierali posvätnú dýku.
Neznámy sledoval ako sa kaluž pod ebbuanom zväčšuje. Tvár mu nebolo vidieť, ukrýval ju pod rúškom plášťa z čiernym znakom na hrudi. V pravej ruke držal meč, ktorý si Typhoo pripustil k telu bližšie akoby chcel. Z čepele padali kvapky krvi.
Myseľ pomaly opúšťala smrteľne ranené telo a Typhoo už videl, kde urobil chybu. Nie, nebolo to tým, že ho pustil dnu. Ani tým, že mu ukázal chrbát, najväčšej chyby sa dopustil, keď mu otvoril. Nemohol však tušiť, že neznámy je posol smrti a že by mu nepomohlo ani to, keby mu neotvoril. Bol nezastaviteľný. Prepichol ho hneď potom, ako sa otočil a ubehlo iba pár sekúnd a boj skončil. Celá izba sa ponorila do diabolského odtieňa, krv bola úplne všade.
Vrah sa bezstarostne sklonil k mŕtvemu a rozsekol mu lebečný pancier.

* * * * *

Prístav Yssruman ležiaci v rokline Trblietajúceho piesku zaplavilo svetlo nového dňa. Lúče hviezdy prenikli cez husté mračná a rozbili sa o biedne strechy mesta. Bol to čas Požehnania, pretože tu, na piesočnom Hirse, deň trval veľmi krátko. Dve hodiny pri východe a dve pri západe slnka. Iba vtedy, keď bola tesne nad horizontom, dokázala blízka hviezda prekonať Oblaky. V uliciach mesta zľahka vyhasli piesočné lampy a z najbližšej Veže vzlietli húfy karkanov, malých hlodavcov žijúcich zo svetla.
Ich pišťanie sa nieslo chladným vzduchom.
V prístave boli iba tri Veže vznešených Harkanasov, ktorých predkovia pred stovkami rokov ako prví kolonizovali tento raj smrti. Hirs bol považovaný za jednu z planét s najťažšími podmienkami pre život. Nachádzali sa tu však ložiská štipľavého plynu známeho ako sikalar. Ťažili ho tisícky baníkov - väzňov odsúdených na nútené práce - takmer nepretržite v krutých podmienkach, čo malo za následok niekoľko desaťtisíc obetí mesiac čo mesiac. Oddávna tu popri nich, v kamenných chatrčiach, sídlili pašeráci, zlodeji, vrahovia a najrôznejšie nebezpečné indivídua.
Táto zvláštna symbióza, v ktorej sa baníci nepokúsili o rebéliu a pašeráci sa nestarali do Harkanasovských záležitostí, nikomu nešla do hlavy. Bolo tu bezpečne a aj preto sa stal Hirs druhým domovom skupine, ktorej velil Patrie di Pricetta.
Ten sa práve, zahalený do plášťa s maskou na tvári, vynoril z Veže a prešiel po ľanovom moste k hrane rokliny. Dostal sa tak k základom mesta. Pustil sa po schodoch dolu a cestou minul desiatky unavených baníkov. Vnímal ich iba ako duchov mihajúcich sa v tieňoch okolo neho. Keď minul piatu terasu, zabočil doľava, vystúpil po schodoch so zhrdzaveným zábradlím a ocitol sa na prístavnej rampe.
Na jej konci čakal Arcey.
Strážca sledoval Fontánu v diaľke. Tisíc stopový vír piesku, soli, železa a odumretých buniek neprestajne stúpal z hĺbky až k aerosólovým mračnám. Niektoré mračná mali telá nadýmané a ľahko roztrhnuteľné. Iné boli farbené šeďou mútnej vody, ťažké ako smrť, kalili oblohu nad nimi. Atmosféra bola dýchateľná, no nik sa neodvážil vzduch plný ťažkých kovov dýchať bez ochranného odevu. Ani miestny baníci, s pľúcami pokrytými vrstvou draslíka, ani miestny kowari zvyknutí na ťažké podmienky nechodili inak ako s filtračnou maskou. Arcey si však to riziko dovolil – besniacu krásu Fontány si vedel vychutnať len vtedy, keď nedýchal filtrovaný vzduch.
„Si ako karkan, Arcey.“
„Nie, Patrie, som ako Kyponský drvič, ktorý odhryzne ruku každému, kto sa mu postaví do cesty. A neskončí iba pri tom.“
Pašerák prikývol. Pevne mu chytil ruku a potriasol ňou.
„Nájdi ju.“
„Nájdem. Skôr alebo neskôr ako ma dostihne smrť.“
„Bude lepšie ak skôr, Arcey.“
„Čakaj moju správu.“
„Budem pripravený. Dúfam, že sme sa tými skokmi zbavili gardistov, ale pre istotu odídeme odtiaľto do dvoch dní. Náš cieľ poznáš. Vždy tam budeš vítaný.“
„Najradšej by som ťa už nestretol. S ňou po boku budem mať za sebou každého Lovca v Galaxii...“
„Viem. A preto ťa budem čakať. Dúfam, že Typhoo ti pomôže, keď už ja nemôžem. Dnes však nie je vo svojej koži, niečo mu muselo preletieť cez nos. Tí ebbuanci! Aby sa v nich niekto vyznal.“
„O to sa postarám. Musím ísť, Patrie, dal som sľub a dodržím ho aj keby som mal odťať hlavu haiganovi!“
Boli to posledné slová, ktoré na Hirse povedal. A ani jeden z nich netušil, že boli bližšie k pravde ako sa čakalo. Dlho potom ako mu strážca ukázal chrbát a zmizol v lodi, pozoroval klamlivé svetlo rána. Mal pocit, že začína niečo nové, niečo, čo rozvráti aj také čarovné miesta akým bol jeho druhý domov, Hirs.

* * * * *

Unavene sa zvalil na posteľ. Celý deň ochraňoval loď mocou, ktorá mu bola daná, ale Typhoo mu liezol na nervy. Kto vie, čo sa mu porobilo. Bol na nevydržanie a Arcey mu mal chuť jednu vraziť. Aby sa v tých ebbuancoch niekto vyznal, povedal pašerácky kapitán a Arcey musel s ním súhlasiť. Najprv ti lezú na mozog a potom ťa ustarosteným hlasom pošlú vyspať sa. Netušil, že za tým je niečo celkom úplne iné. Možno, keby mu jednu vrazil, bolo by to jednoduchšie.
Hneď ako zavrel oči, počul jej hlas.
„Arcey, príď si po mňa! Potrebujem ťa!“ volal zúfalý hlas.

* * * * *

„Je celá po matke. Bije sa ako levica.“
„Nemyslíš, že by sme mali zasiahnuť?“
„Nič sa jej nestane.“
„Ale ja som myslel na dcéru kňažnej.“.
„Ešte chvíľu, dobre? Už jej dávno mal niekto dať príručku. A Avril získa o niečo väčšiu vážnosť. Čudoval by si sa, koľko sa toho dá dosiahnuť jednoduchou bitkou v blate.“
„Niekedy by som to rád uplatnil aj v Snemovni. Je tam čoraz viac slabomyseľných tupých starcov. Dohoda s Korimmom? Prečo? A prečo nie rovno s Malabanom? Čoraz častejšie si prajem, aby sa na oblohe objavili vojská Bastionu, aby pochopili, že princiát potrebuje silných spojencov.“
„Na tvojom mieste by som si to neprial. Za hranicou sa niečo chystá, málokto prejde cez sústavy patriace haiganovi a obchodné trasy sú nespoľahlivé.“
„Ja to viem, Arcey. Keby to tak chceli pochopiť aj oni!“
„Mesačná pevnosť je už postavená?“
„Chvíľu to bude ešte trvať, chýba niekoľko mesiacov. Je krásna, však?“
„Je obrovská. Ale dobre, že sa nespoliehaš iba na ňu a buduješ flotilu. Otec by bol na teba pyšný.“
„Vieš, že kým žil nemohol mi prísť ani na meno.“
„Bol by na teba hrdý.“
„Vždy si sa ho zastával, aj vtedy keď ma vyhnal. A pozri sa, založil som Princiát a som silný. Malaban si ma konečne váži.“
„Nikdy nevieš, kam ťa kroky zavedú a čia vôľa ťa naplní šťastím.... Hm, to muselo bolieť.“
„Už toho bolo dosť, musím to zaraziť! Je to dcéra kňažnej Nemiry ak sa to Amonna dozvie od svojej dôverníčky, uvidíš, ako sa správa pravá Calabonská princezná.“
„Máš pravdu, musíme ich oddeliť. Ak to Avril zdedila po nej, začínam sa báť.“
„Neverím, že sa strážcovia niečoho boja.“
„Je toho veľmi veľa, Dan. Tak ktorú chytíš ty?“
„Myslím, že moja dcéra neodolá iba tvojmu náručiu.“
„Dobré dievča.“

* * * * *

Neuroimplantátom preskočil záblesk, potom ďalší a ďalší, až modrastá koža lebky osvetlila tmu Arceyho kajuty. Typhoo Caro držal v ruke iksánsky meč. Už nemienil strácať čas. Jeho pán ju musí získať skôr ako Bastion a každé zdržanie hrá v jeho neprospech. Zdvihol ruku s mečom, bol pripravený zabiť ho. No jeho pán mal pre neho prichystané niečo výnimočné. Bolestivejšie.
Arcey náhle otvoril oči a zarazil sa. Namiesto ebbuanca stál nad ním jeho úhlavný nepriateľ, strážca, ktorý padol.
„Elphera!“ zavrčal Arcey nenávistne, ale nič viac nestihol.
Kajutu pohltilo jasné svetlo a všetko sa stratilo.

V. KAPITOLA

Čepele sa zrazili. Na lávke bojovali už iba on a Arcey Abana. Po niekdajšom priateľstve zostala iba nenávisť, zlo, ktoré pohltilo ich srdcia a ktoré zasialo pochybnosti medzi strážcov. Starší sa báli dňa, kedy jeden strážca zabije druhého a nechceli sa dožiť tých dní. Dnes k tomu mali najbližšie.
Arcey odrazil útok a rýchlo strčil do protivníka. Skosil pohľad doprava, aby sa ubezpečil, že Croy je v poriadku, no videl iba jeho nohy trčiace pomedzi plášte majstrov. Ten úder zaplatíš, zavrčal v duchu a zakrúžil sekerou.
„Zranil som ti priateľa? Aké poľutovaniahodné. A ty by si mi to teraz rád oplatil, že? Oddelím ti hlavu od krku, calibirský bastard!“
Arcey sa rozčertil a zaútočil na protivníka. Elphera bol o nejaký ten rok skúsenejší, no mal čo robiť, aby odrazil taký prudký útok. Svištiaca čepeľ sekery iba o štetinu minula pravé rameno a nerozdrvila ho na kašu. Vzápätí zaútočil znovu. Bojovali dlho, no ani jeden z nich nevedel zasadiť rozhodujúci úder. Elphera sa však nevzdával, bol posadnutý mocou. Každým dňom sa čoraz viac prepadal do osídiel nenávisti, no už proti tomu vôbec nebojoval. Musel sa stať víťazom Arény a urobí preto všetko!
Preleje krv každého, kto sa mu postaví do cesty.
Zastaviť ho mohli iba dvaja mladíci a jeden z nich už doplatil na jeho surovosť. Ten druhý opatrne odskakoval okolo neho a krúžil svojou sekerou. Nik z majstrov nemohol beztrestne prerušiť súboj, Aréna mala svoje pravidlá, ale v momente keď Arcey znovu zaútočil, jeden z nich vystúpil a prerušil jej moc.
Gratogel Gero, veľmajster skočil medzi nich a zastavil bojujúce čepele. Zobrazenie hviezdnej prázdnoty, ktorá obklopovala Arénu zmizlo a všetci traja dopadli do prachu starovekej dlažby. Gratogel vzopäl ruky proti sebe a potom, behom sekundy vypustil svoju moc na obe strany. Do obidvoch strážcov narazila mohutná vlna myšlienkovej pästi a odhodila ich proti kovovej stene. Gratogel sa v kŕčoch zrútil na zem.
Súboj skončil, víťaza nebolo.

* * * * *

Keď sa prebudil, bolesť mu zaplavila skrehnuté údy. Trochu mu trvalo, kým pochopil, kde sa nachádza a potom, keď to s hrôzou zistil, šklbol rukami i nohami súčasne. Nič mu to nepomohlo, bol priviazaný vo zvislej polohe ku kovovému stĺpu a zhora dopadal na neho úzky pruh svetla.
Ocitol sa v jaskyni Tvora.
Veril, že v celej Galaxii už nebolo ani jedného, posledného zahubil Gratogel pred vyše dvadsiatimi rokmi. Mýlil sa. Jama, v ktorej bol priviazaný bola vyhĺbená ním. Požieračom strážcov.
Netušil ako dlho bol v bezvedomí, ale chápal, že mu dochádza čas. Ak sa odtiaľto nedostane, padne tak ako jeho nepriateľ. A potom už nik nezachráni Avril, jeho jedinú radosť, ktorá mu ostala. Prudko napol povrazy, ale nič sa nestalo. Musel sa upokojiť, hnev zabíja myslenie. Je ťažké zabudnúť na hrozbu, ale bola to jeho jediná šanca. Z diaľky, odniekiaľ z povrchu, sa už približoval Tvor.
„Ponáhľaj sa, Arcey,“ kričala Avril.
Naštval sa. Zúril. Zaťal päste a pokúsil sa znovu roztrhnúť povrazy.
„Už ideeeeeeeeeeeeeem!“

* * * * *

Muž, ktorý sa vynoril z tieňa ľadovej rokliny sledujúc stopy pred sebou, dorazil k svojmu cieľu a s bolestivým pohľadom preletel miesto posledného boja.
Hľadel na scénu skazy. Všetci muži princovej gardy ležali s rozpáranými bruchami všade okolo neho. Vzduchom sa niesol kovový pach krvi, zmiešaný so zvratkami. Z brušných dutín vyliezali črevá a posledné kŕče doznievali v mnohých posekaných končatinách. Medzi telami vojakov zdochýnali beštie, ktoré privolali princovi a jeho mužom krutú smrť.
Aramonta našiel pri ústí jaskyne, bol posledný, ktorý padol pod útokom svorky Kyponských drvičov. Navŕšil okolo seba hradbu odporných tiel, ale ani to ho nezachránilo. Keď sa k nemu Arcey, vyčerpaný behom, prebojoval, princ namáhavo otvoril oči. Ešte dýchal.
„Arcey...“
Strážca okamžite k nemu priskočil a hľadal najťažšie zranenia. Možno ho mohol ešte zachrániť, potrebuje iba zastaviť krvácanie z rán a... Možno, keby použil Uzdravenie, mohol ho vyliečiť...
„Nechaj...to... je neskoro...,“ chrapotal princ a jednou ruku sa pokúšal zastaviť strážcove ruky. „Už... ma... neza... nezachrániš.“
„Nie, nie je neskoro!“
Cez komunikátor sa spojil s hliadkou a urýchlene žiadal o pomoc. Vystrašený hlas mu sľúbil, že urobí všetko, čo bude v jeho silách. Arcey medzitým zatlačil na hlbokú ranu na hrudi, princ bolestne sykol a z úst mu vytiekla krv. Mal prepichnuté pľúca. Strážca vedel, že je neskoro. Tu už nepomôže ani Rekonfigurácia. Princ mal príliš veľa ťažkých zranení.
„Nemôžeš zomrieť, Dan!“
„Ochráň...“
Princ bojoval z posledných síl. Prúd krvi mu vytryskol z pier a ukončil posledné slová. V pravej ruke zovrel medailón na krku, medzi prstami sa objavila tvár jeho najmilšej, dcéry Avril. Do strážcovho oka sa prebojovala slza, ktorá mu stiekla po líci a dopadla do snehu.
„Ochránim ju, prisahám.“
Zatlačil mu oči a pomaly vstal. Áno, ochráni ju. Bol to on, ktorý ju pripravil o otca, ktorý ho nahovoril na túto výpravu. Keby nebolo strážcovej túžby po Kryštáli, teraz by ho mala pri sebe v paláci a nezomieral by v bolestiach. Krv sa dá odčiniť iba krvou a on vráti princovi dlh. Aj keby mal prísť o život.
Keď dokončil slová temnej prísahy, našli ich najbližší muži.

* * * * *

Prvá krv bola preliata.
Jama zívala prázdnotou. Tvorovi tu ostala iba ľavá ruka odtrhnutá v zápästí, ktorá naďalej bezvládne visela v povrazoch. Arcey unikol.

VI. KAPITOLA

Elphera Kor sledoval mohutný trajler, ako opúšťa nočné doky a mieri na cestu ku hviezdam. V galaktickom prístave bolo aj v túto hodinu veľmi rušno, Alabont sa nachádzal na jednej z najrušnejších obchodných trás. Nikdy by sa sem nedostal nepozorovane, keby nevyužil Bránu. Jeho pán mal dostatok moci nato, aby ju mohol využiť kedykoľvek to bolo potrebné.
Splnil svoju úlohu a veril, že jeho najväčší nepriateľ bude skonávať stovky rokov v tráviacich žľazách haiganovho miláčika. Tušil, kam bude smerovať jeho nasledujúca cesta. Útok Bastionu sa odsunul, no to neznamenalo, že sa ich plány zmenili. Museli ju dostať skôr, jeho pán mal s následníčkou Calabonu vlastné plány. A tie boli desivejšie ako nadrozmerná haiganova flotila v hypersfére čakajúca na posledný rozkaz.
Do neosvetleného hangáru vstúpil Elpherov pán.
„Mám pre teba ďalšiu úlohu.“

* * * * *

Prvá bitka o Calabon dohasínala. Pýcha princiátu, mohutná mesačná pevnosť bola zničená a trosky flotily plávali vo vesmírnom prílive. Imperátorove jednotky zahájili Inváziu. A práve vtedy sa za druhým mesiacom objavila Arceyho loď. Nevšímal si tisícky nepriateľských lodí, boj ho nezaujímal. Musí sa k nej dostať. Našťastie, kapitán Bordon Hort jeho správu pochopil úplne presne.
Keď sa s ním cez zašifrovaný kanál spojil, kapitán spustil preverovacie protokoly. Nemohli si dovoliť žiadnu chybu, jej útek bola posledná šanca. Súradnice dostal v momente, keď ho haiganska armáda zaregistrovala a vyslala za ním útočnú letku. Mal málo času, ale veril, že ju zachráni. Pozrel na ľavú ruku, pomaly sa zotavovala. Medicínsky roboti mu tkanivá, bunky a kosti vypestovali nanovo, ale ešte bude dlho trvať, kým sa úplne zotaví. Dovtedy bude mať veľa príležitostí uťať paže, či hlavy.
Nastavil kurz k planéte.

August – September 2009