Pán Duší

Anotace: Kto sa pokúša ovládnuť mesto Goryma? Číha na čarodeku a jej ochrancu smrť? A kto vlastne je Pán Duší?

V podzemí vládla takmer úplná tma. Zúfalo sa snažil nájsť oporu na vlhkej starej dlažbe a prstami kŕčovito šmátral v prítmí. Z mnohých rán mu unikala krv, farbila starú tuniku stopami unikajúceho života. Čím viac sa snažil, tým väčšiu bolesť cítil, ale neprestával, bola to jediná nádej, ktorá mu zostala.
Na poskrúcané telo dopadol tieň.
Vydesene zdvihol zablatenú hlavu. Videl už veľa krutosti a nenávisti, no v porovnaní s tým, čo mal pred sebou, znamenali menej ako páchnuca kaluž medzi jeho nohami. Ľadový plameň mu naplnil zrenice sýtym modrobielym ohňom.
Šedým opäť prúdila moc. Jeho tieň sa zväčšil a zmohutnel, pohltil všetko. Úbohé telo vydalo zúfalý ston posledného vzdoru.
„Preklínam ťa... ...nech Perún doláme tvoje prašivé kosti...“
Z temnoty vyrazila sivá ruka posiata magickými obrazcami. Dlhé nechty stmavli a z krivých prstov vyšľahol modrastý plameň. Zasyčal.
Kamenná dlažba zľadovatela, sneh si podrobil vlhké steny. Chladná sieť odrážala posledný lúč v tme, horiacu fakľu, ale aj tá čoskoro podľahla. Magické svetlo pomaly zhaslo a stratilo sa v tme. Posledné, čo uvidel, boli dve žiarivé oči bez viečok. Dopadol mohutný úder.
Prázdnotu vyplnilo divé zavytie.

* * * * *

Keď žiarivý voz slnečného boha preklusal zenitom a začal pomaly klesať k obzoru, prešli hlavnou bránou Goromu dvaja jazdci. Za celý deň boli jedinými pocestnými, ktorých znudené stráže vpustili dnu. Na okamih sa zastavili pri studni. Čiernovlasý muž zoskočil a doplnil mechy čerstvou vodou, potom sa oprel o drevený hriadeľ.
„To zas vyzerám,“ zabručal Žirava na unavenú tvár na hladine, potom otočil pohľad k špinavým uličkám mesta. „Dúfam, že nám tu dajú aspoň najesť.“
„Niečo sa určite nájde,“ odvetila mu podráždene čarodejka. „Nešomri toľko.“
„Vážne mám veriť tomu, že si tu žila dva roky? Ja tu nevydržím, hádam... ani jednu noc.“
„Budeš to musieť pretrpieť, sme unavení a kone vyčerpané. Okrem toho, neviem ako ty, ale ja pomaly zjem aj koňa. Pár hodín v suchu a teple ti prospeje. A keď nebudeš šomrať ako zvyčajne, tak určite aj mne.“
„Len kde, pri Svarogovom ohni, tu nájdeš to teplo a sucho?“
„Prisahám, že ak hneď neprestaneš, niečo ti už spravím. Na dnes mám toho dosť, tak pohni zadkom, lebo tu budeme stáť do rána. Poznám tu jednu krčmu, kde majú teplé jedlo a dobré postele...“
Odmlčala sa.
V tomto meste prišla o panenstvo, tu spoznala prvú bolesť. Lásku. A bolo to práve toto mesto, ktorej jej ako prvé ublížilo a ktoré ukončilo naivné detstvo. Ktoré z nej urobilo to čím je dnes, čarodejkou. Niekedy, keď ju po nociach trápili nočné mory, jej to slovo pripadalo ako nadávka, alebo ako zlý a veľmi krutý žart.
„Ani mne sa tu nepáči, Žiro,“ povedala vľúdnejším tónom „Nikdy som predsa nepovedala, že som tu bola šťastná. Ale nemáme na výber.“
Mala pravdu. Otočil sa a ukázal studni svoj mohutný chrbát s rozložitými ramenami. Cez plece mu v jednoduchom koženom puzdre visel mohutný meč.
Náhle sa spoza neho vynoril nezvyčajný chlad, studenší ako Morenin dych. Zachytila ho aj čarodejka a obidvom sa poplašene rozšírili zrenice. Pozreli na seba, potom sa ako jeden obrátili naspäť.
Na kraji vlhkého kameňa čupela malá ropucha, pripravená skočiť. Viac sa však nepohla. V okamihu zamrzla a jej zelená koža s čiernymi pásmi na bokoch zľadovatela. Mužova kobyla si podráždene odfrkla, akoby zasiahnutá neviditeľným prachom, či pieskom. Uzda v jeho rukách prudko šklbla
„Nó, upokoj sa,“ chlácholil koňa Žirava a nedôverčivo hľadel na mŕtvu žabu. „Tak toto bolo divné.“
„Veľmi.“
Čudovaniu ale nebol zďaleka koniec. Na malom slizkom tele sa objavili tajomné žily, rýchlo sa rozšírili a potom ho bez varovania roztrhli v tichom výbuchu. Zo zamrznutej ropuchy ostala iba malá kopa belasého prachu, zrnká, ktorej sa strácali pod útokom Dažbogových lúčov.
„Nie, moja milá, až toto bolo veľmi divné. Počula si ten šepot?“
„To bol iba vietor.“
„Mne to pripadalo, skôr ako dohasínajúci výkrik z veľkej diaľky. A“, hútal, „tá ropucha z ničoho nič nezamrzla. Ako keby na ňu niekto zoslal kúzlo...“
„Ja som nič necítila...“
„Možno nemáš svoj deň.“
„Hlavne, že ty máš,“ odsekla mu, no nemala chuť sa hádať. „Myslím, že nateraz to necháme tak. Nemám chuť na žiadne podivnosti, dnes už nie. Dúfam, že sa zasa do niečoho nezapletieme.“
„Mám z toho zlý pocit.“
„Tie tvoje pocity ma raz zabijú.“
Goroma ležala na pobreží Jantárového mora, tisíce honov vzdialeného od srdca ríše, od jadra niekdajšej Veľkej Moravy. Za dvesto rokov od Zjednotenia sa zmenila z malej rybárskej osady na jedno z obchodných centier Severného kniežatstva.
Mesto nebolo také úbohé a špinavé, ako si spočiatku Žirava myslel. Zašomral síce na vlhký vzduch od pobrežia, ktorý niesol typický morský smrad, puch rybaciny a vzdialený krik z prístavu, no čoskoro ho to omrzelo. Goroma nevyzerala inak ako iné pobrežné mestá na severe. Ani ten smrad nebol iný, za posledné mesiace si už zvykol.
Ulice boli budované chaoticky a človek, ktorý sa tu nevyznal, sa v nich ľahko mohol stratiť. Čarodejka ich ale viedla najkratšou cestou, priamo k pahorku na severozápadnej strane, na ktorom stál hrad. Mestu dominovali jednopodlažné drevenice so slamenými strechami, ale ako sa blížili k pahorku, slamu vystriedali masívne drevené dosky.
Putovali mlčky a nik ich nezastavoval. Raz za čas sa v okne na poschodí zjavila zvedavá tvár a nedôverčivo hľadela za nimi. Vzápätí sa však stratila v tme, z ktorej vykukla. Všade až na prístav bolo pusto, a tak nezvyčajná dvojica, čarodejka na hnedákovi a mlčanlivý bojovník kráčajúci popri svojej čiernej kobyle, nezaujímala takmer nikoho.
„Veľa sa tu toho zmenilo, nikdy tu nebolo tak mŕtvo. Nespoznávam to.“
„Možno mesto obchádzajú choroby.“
Nemohli si to vysvetliť, ale vládlo tu napätie a neprirodzené ticho. Bojovník sa opäť nepokojne obzrel do jednej z ulíc.
„Nemáš pocit, akoby nás niekto sledoval?,“ zašepkal.
Aj napriek tichu si nevedel vysvetliť zvláštne šteklenie na zátylku, ktoré ho sprevádzalo už od studne. Nech však pozrel kamkoľvek, nezbadal nijaký podozrivý pohyb.
„Mám,“ odvetila, no potom zastala a ukázala na niečo pod hradným kopcom, „ale pozri, tam vidím niečo, čo ťa poteší. Hostinec!“
„Dúfam, že je to náš cieľ.“
Chcela mu odpovedať, kiežby tu bol tak niekto, kto by ma privítal s otvorenou náručou vo vlastnom dome a zabudol na staré jazvy, ale nemohla. Keby to bolo možné, nemuseli by nocovať v hostinci ako cudzinci, ktorým nikto nedôveruje. Nemala chuť otvárať rany minulosti. Preto sa jej myšlienky na ceste k perám zmenili a odpovedala mu tak, ako myseľ nechcela.
„To si píš. Čoskoro zabudneš na všetko, majú tu veľmi dobré pivo. A myslím, že sa nájde aj niečo pod zub. Jedlo a posteľ, to mi úplne stačí a je mi jedno, či nás niekto sleduje, alebo nie. Konečne sme tu.“
„Známe miesto?“
„Áno.“
„Tak načo čakáme? Najradšej by som zaliezol dnu a zišiel z ulice. Stratil sa z dohľadu zvedavých očí...“
„Neboj sa, som s tebou.“
Nevšímal si jej úškľabok. Naposledy pátravo preskúmal okolie, ale neobjavil nič. Kým sa zvrtol naspäť, čarodejka sa už stratila v pristavenej stajni.

* * * * *

„Vitajte U trojhlavého kocúra!“
Zavalitý mužíček im ponúkol svoje najlepšie pivo a Žiro čoskoro zabudol na zamrznutú ropuchu i bodavý pocit z uličiek. Jedlo nasledovalo vzápätí, krčmár nemal okrem troch ďalších mlčanlivých hostí nikoho na starosti. Pečené bravčove aj šťavnaté ryby im padli na úžitok a dokonca zastavili príval večného šomrania.
„Musím uznať, čakal som niečo horšie.“
„Vidno, že ti večera prišla vhod. To je čo povedať, keď zvážim, ako vždy vymýšľaš, keď varím ja. A to som, na čarodejku, zdatná kuchárka.“
„Keď sme pritom vymýšľaní...“
„No, to som zvedavá.“
„Stále mi tá ropucha nejde z hlavy.“
„Ani mne,“ odvetila Kaška. „A trápi ma aj ďalšia vec.“
„Viem. Ticho. Akoby tu zdochol pes.“
„Nedivte sa, pane,“ pristavil sa znenazdajky hostinský. „Už je tomu mesiac, čo to začalo. Každý sa bojí a ešte jeden takýto mizerný deň a, veru, aj ja zbalím krám, zamknem sa na štyri zámky a nevytiahnem päty z domu.“
„Čo začalo?!“
„Museli ste prísť zďaleka, keď ste nepočuli o tých vraždách.“
„Z Východu, po pobrežnej ceste,“ odvetil Žirava, hoci nemusel. „Nemali sme veľa príležitostí sedieť po krčmách a slopať pivo, či počúvať babské povedačky.“
„Ó, nie, pane,“ ohradil sa krčmár, „žiadne pochybné reči starých báb, to mi môžete veriť. Vraždy. Nezvyčajné. Mŕtve telá sa našli vždy zamrznuté na kosť, ako by ich sama Morena stiahla pod ľad. Sám som jedno videl!“
„Vravíš zamrznuté?“ skrčila čelo Kaška.
„Tak. Niektoré sa však nenašli vôbec.“
„Ako sa potom vôbec zistilo, že niekoho zabili?“
„Našli sa ich veci. A...,“ zaváhal hostinský a rýchlo sa obzrel na obidve strany. „Nik si nevie vysvetliť ako je to možné, ale pod ich vecami sa našiel belasý prach. Čarodej povedal, že sa telá rozpadli a toto z nich ostalo. Nik mu neveril. A neskôr zmizol aj on. Povráva sa, že sa stal jednou z obetí.“
Kaška významne pozrela na čiernovlasého bojovníka.
„Preto je tu tak mŕtvo? Keby nebolo stráží, mysleli by sme, že sme sa ocitli na prahu záhrobia.“
„Nestraš, pani! Neprivolávaj, čo môže byť na blízku.“
„Vzchop sa, človeče,“ buchol Žirava päsťou po stole. „O chvíľu sa nám tu od strachu poserieš. Pri Perúnovi!“
„Nie som zbabelec,“ bránil sa tučniak. „S prašivým zlodejom či povaľačom si viem poradiť, ale zlo, ktoré sa šíri mestom, mi berie poslednú odvahu.“
„A čo stráže?“
„Aby ich hus kopla! Ja im neverím. Namiesto toho, aby sa snažili nájsť vraha, nás zastrašujú.“
„Čo sa to tu deje, Viklan?“
Vo dverách zastal holohlavý muž v krúžkovom pancieri. Pravačkou sa opieral o masívnu podperu a zlovestne si premeriaval cudzincov. Na ruke chýbali dva prsty, napriek tomu mu v striebrom kovanej pošve pod ľavým bokom visel meč. Nevyzeral na niekoho, kto by zbraň nosil iba na okrasu. Blysol pohľadom na čarodejku a vošiel. Nasledoval ho tucet po zuby ozbrojených stráží.
„Už som ťa raz varoval, aby si držal svoj jedovatý jazyk na uzde. Tak ako si mám, kurva, vysvetliť tieto tvoje reči? “
„Budú problémy,“ zašomrala Kaška a sledovala muža prichádzajúceho k nim. „To je Boslak, alebo, ak chceš, Netopier, veliteľ stráže.“
„Starý priateľ?“
„Tak by som ho nenazvala.“
„Zmizni mi z očí a nechaj nás osamote. Padaj!“ odohnal Boslak krčmára.
„Čakala som tvoj odporný ksicht až ráno, Netopier, ale musím uznať, prekvapil si ma.“
„Vitaj doma, dávno sme sa nevideli. Čo tvoja mačka?“
„Korga? Má sa dobre. Je mŕtva.“
„Áno, spomínam si...Vlastne, nebol som to ja, čo tej šelme zakrútil krkom?“
„Starneš, Boslak, vysychá ti mozog.“
„Kušuj,“ zahnal sa, ale do cesty sa mu postavil Žirava. „Nemala sa mi pliesť pod nohy. Každý, kto mi skríži cestu, si musí dávať pozor. Máš chuť okúsiť čepeľ môjho meča, cudzinec?“
„Neviem sa dočkať.“
„Dávaj si pozor na jazyk, lebo sa ti to môže ľahko splniť,“ povedal, ale uhol pred bojovníkovým pohľadom a vrátil sa k nevzrušene sediacej čarodejke. „Nebolo múdre, že si sa vrátila!“
„Povedz, čo chceš, Netopier. Ušetri si zbytočné hrozby. Blcha má väčšie gule ako ty. A aj ťa preští.“
„Jeho preští každý, Kaška.“
„Drž hubu, lebo,“ kývol hlavou za seba, „jeden pokyn a moje stráže...“
„Vždy si bol zbabelec.“
„Ticho!“ okríkol čarodejku. „Keby bolo na mne, zarežem ťa ako ovcu. Posiela ma knieža, mám vás presvedčiť, aby ste odišli. Čím skôr, tým lepšie. Nie ste tu v bezpečí, a to nehovorím o sebe.“
„To je nám jasné,“ povedal čarodejkin spoločník. „Nepoznám knieža osobne, ale zjavne mal na mysli skutočnú hrozbu, nemám pravdu?“
„Ak neprestaneš, rozpáram ťa ako tú jej zavšivenú potvoru.“
„Skús to. Prosím.“
„V uliciach vládne smrť,“ pokračoval Netopier. „Ani čarodeji nie sú výnimkou. Nevieme, čo na nás útočí, ale nie ste tu v bezpečí. Dávam vám čas do rána.“
„Odídeme, keď budeme chcieť. Knieža nech sa o nás netrápi. Vieme sa o seba postarať.“
„Vieš, že nemám chuť ťa odhovárať? Mne je to jedno, choďte aj za Smrťou, bodaj by si vás tá suka čoskoro našla. Varoval som vás. A ty,“ otočil sa k Žiravovi, „keď na mňa nabudúce vytiahneš to tvoje železo, bude to naposledy.“
S tým sa otočil a odišiel. Neostalo za ním nič, ani smrad zbabelosti, ktorý podľa vlastných slov cítil Žirava.
Hostinský sa k nim vrátil a doniesol im dva korbele piva na účet podniku. Taký odchod nenávideného veliteľa stráže ešte nezažil, hrialo ho to na duši silou Dažbogových lúčov. Po zvyšok večera mal na perách úsmev. Príbehy o strachu v uliciach vystriedali iné, veselšie.
Zábavu by uťal azda až Jeho príchod. Ale On ich neprerušil, hoci stál až do noci za oknom, pár lakťov od ich chrbtov a pozoroval svoj cieľ.
V noci bude dostatok času.

* * * * *

Keď sa do noci zaťali skuvíňajúce hlasy Chorsových synov, kotúč mesačného vládcu prenikol pomedzi ťažké mračná a osvetlil mohutné schodisko.
K izbám hostinca smerovala iba jediná cesta, a práve po tej stúpali aj dvaja cudzinci. Museli sa však navzájom podopierať, inak by tu cestu nezvládli. Zdalo sa, že trpia akousi chorobou, ktorá im podlamovala nohy a nútila ich tackať sa zo strany na stranu.
„Na priedomíí pivo stojíí...,“ chrapotal jeden, „...mláádenec ho pevne držíí.“
„Hovorím, ti, nespievaj, Žiro,“ smiala sa čarodejka. „Je to dosť ťažké aj bez toho.“
Nielen pre Kašku to bolo neznesiteľné. Ani samotný Chors to nevydržal a stratil sa v temnej hradbe nočných mračien. Našťastie ešte predtým zdolali posledný schod a ocitli sa na terase. O hodnú chvíľu neskôr našli otvorené dvere a zmizli v nich.
Útla postava služobnej, ktorá za nimi rýchlo zavrela dvere, sa presunula k sviečkam a kresadlom ich poltucet zapálila. Bojovník mlčky stál pri okne. Jeho oči neniesli žiadne stopy po opitosti, nohy stáli pevne, bez podlamovania. Čarodejka si pomaly sadla na posteľ .
„Tak, dosť bolo tajností. Čo to malo všetko znamenať? Prečo sme mali predstierať, že sme opití?“
„Pre vašu bezpečnosť,“ hlesla dievčina. „Nesmie nič tušiť.“
„Kto?“
„Ten, ktorý vás chce zabiť.“
Žirava sa prekvapene strhol. Áno, odkedy si k nim prisadla, dolu v hostinci, nejasné stužky pochybnosti, že sa niečo zlé deje, boli späť. Obaja mali pocit, že slúžka nie je tá, za koho sa vydáva.
A práve im to dokázala, keď prehovorila mužským hlasom.
Pôvodná silueta v jedinom okamihu zmizla. Na jej mieste stála tajomná postava zahalená v hnedozelenom plášti, tvár v tieni kapucne. V pravej ruke držala dubovú palicu so žiariacim smaragdom na konci. Na tom, ktorý smeroval priamo na bojovníkovu hruď. Žiara zosilnela. Zacítili nezameniteľný pach – vôňu mágie.

* * * * *

„Ste v nebezpečenstve!“
„Lučan?“ podivila sa čarodejka.
„Áno, som to ja.“ Neznámy stiahol kapucňu za hlavu a odhalil tvár s naliehavým výrazom v očiach. „Nemáme veľa času.“
„Začni rozprávať, chlapče, lebo ťa to naučím,“ pohrozil mu Žirava.
„Žiro, upokoj sa. To je Lučan, čarodej, o ktorom nám hostinský vravel, že zmizol . Je to priateľ.“
„Dobrý priateľ, keď na mňa mieri tou svojou palicou.“
Aj tak by si ma nezastavil, pomyslel si bojovník na zdedenú zvláštnosť, ktorú jeho rodina má už od čias Svätopluka. Mňa tie vaše magické hračky nezastavia.
„Áno, som priateľ, veľmi starý priateľ. Skúsený bojovník ako ty by už mohol rozoznávať vek čarodejov. Za všetko vďačím mágii. Keby nebolo jej a mojich schopností, dnes tu už s vami nie som.“
„Žiješ, to je hlavné.“
„Mal som šťastie, Kaška.“
„Zaútočil na teba ten vrah?“
„Bohužiaľ, zistil som, že to nie je len taký, obyčajný vrah. Vrátili sa. Naše najväčšie obavy sa potvrdili, ich rasa nevyhynula.“
„Kto sa vrátil, Lučan?“
„Šedí.“
Kaška sa mykla. O ich krutosti počula celé príbehy. Boli to storočia zúfalých bojov, množstva obetí a neľudských ohavností, kedy sa rieky topili v krvi a v lesoch zavýjali najdivokejší besovia hodujúci na ľudských mozgoch. Po ťažkých stratách sa ich podarilo poraziť, ale nie vyhladiť. Vtedy ich boli tisíce, ale dnes sa človek bál hovoriť čo i len o jednom. Bála sa ich návratu.
„Koľkí?“
„Jeden určite. Ale dobre vieš, keď sa vrátil jeden, prídu ďalší. A tento je veľmi silný. Nedokázal som ho poraziť, musím sa pred ním schovávať, inak by zatúžil po mojej moci.“
Duša čarodejov dokázala naplniť Šedých obrovskou mocou a premeniť ich na neporaziteľné príšery. Kaška to dobre vedela, učila sa o tom od prvých dní, keď prekročila prah Čiernej veže.
„Počkajte, dobre? Kto sú tí Šedí?“ spýtal sa bojovník s vedomím, že sa dozvie niečo, čo sa mu nebude páčiť.
Čarodej sa na neho znovu usmial a Žirava zistil, že mu ten jeho úsmev začína liezť na nervy.
„Rasa podobná ľuďom. Naši predkovia im dali meno Šedí, podľa farby pokožky. Nik nevie, odkiaľ sa vzali, zrazu boli medzi nami a kosili jedného za druhým. Kým sme ich odhalili, zahubili stovky, ak nie tisícky mužov, žien a detí. Nebolo ľahké im vzdorovať. Až Metod, najvyšší čarodej, sa im postavil a ako vieme, bol to začiatok ich konca.“
„Sú to Lovci Duší, Žiro,“ dodala čarodejka. „A jeden je tu. Mám chuť na boj.“
Tak ako sa učila poslúchať svojich majstrov, vždy mala aj vlastnú hlavu. A takmer vždy jej tvrdohlavosť prinášala problémy, do ktorých padala neustále. Za ten rok, čo bol jej strážcom, sa o tom presvedčil nespočetne krát.
„Počkaj,“ zachytil čarodejkinu ruku. „On vie, že si tu, je to pre teba nebezpečné. Musíš...“
„Už si dnes druhý, čo mi radí, čo mám robiť. Pozri, Lučan, viem, že to myslíš dobre, ale musíme ho zastaviť. Sme dvaja silní čarodeji a on je sám. A keby sme na neho nestačili my, je tu ešte Žirava. S mečom je neprekonateľný.“
„Mohla by si sa ma niekedy spýtať?“ zašomral bojovník.
„Je to nebezpečné, Kaška.“
„Chceš žiť večne?“
„Pozor!“
Nestihol jej odpovedať. Zarinčalo sklo. Mihotajúci tieň pohltil plamene sviečok a stratil sa v tme. Niečo sa odlepilo od najbližšej steny a skočilo medzi nich. Žirava nevedel, čo to je, ale zdalo sa, akoby sama temnota v úzkej izbe ožila a naplnila ju hrôzou. Bol tu ten, pred ktorým sa ich snažil varovať.
Lovec duší.
Ľadová päsť dopadla Kaške na rameno a čarodejka vyletela z postele. Zastavila sa až na drevených brvnách náprotivnej steny. Bolestivo sykla. Vzápätí vyslala modlitbu k matičke Mokoš, ochrankyni duší, premohla bolesť a vyslovila magické slová. Temnotu osvetlil zelený blesk.
Na svete žilo málo tých, čo ich videli naplnených mocou a prežili. Na rozhraní magického svetla, meniacich sa tieňov a tmy sa pohybovali tisícky pásov okolo záhadnej hmly ako klbká hadov. Šedý pohľadom odrazil čarodejkin útok, keď v tom niečo ostré preťalo temnotu. Žirava dal do toho úderu všetko, zručnosť, silu i švih, preto ho ohromilo, že útočníka netrafil.
Ostrá oceľ sekla naprázdno.
Odveta prišla náhle. Prudký náraz ho odhodil dozadu, oči mu zmatneli a svet sa otočil. Hlavou narazil do bočnice tvrdej postele. Príšerná bolesť ho ochromila. Posledné, čo ešte vnímal, bol Lučanov zlostný výkrik a prudké svetlo, ktoré pohltilo jeho zmysly. Potom všetko stíchlo.
Zdalo sa mu to ako večnosť, čo blúdil zákutiami svojej nepokojnej duše. Mliečnou hmlou prenikol známy hlas, ktorý volal jeho meno. Prichádzal z veľkej diaľky a zasahoval ho priamo do mozgu. Stúpal zo šepotu a trhal sivé chuchvalce. Ako sa intenzita hlasu zvyšovala, hmlu prekonalo jasné svetlo, ktoré sa vzápätí zmenilo na plameň horiacej sviečky v čarodejkiných rukách.
„Žije! Zamrkal.“
„Ja som nič nevidel,“ odporoval druhý hlas. „Nemáme veľa času. Musíme ho prebrať. Hneď.“
„Mal šťastie, že ho to nezabilo.“
„Mal.“
„Neviem sa zbaviť pocitu, že si čakal až kým ho zloží.“
„Potreboval som čas.“
„No veď to.“
„Nebola iná možnosť. Ten sukin syn nás prekvapil skôr ako som očakával. “
„Čo sa stalo?“ zachrapotal s námahou.
„Konečne, preberá sa.“
„Šedý zaútočil.“
Žirava sedel na studenej podlahe a opieral sa o čelo postele. V hlave mu dunelo ako pod údermi kladiva. Nad ním sa skláňala ustarostená tvár čarodejky. Ohromene hľadel na zničenú izbu.
„Bohovia,“ zašepkal, keď videl tú spúšť. „Porazili sme ho?“
„Nie, ale aj keby si sa neváľal po zemi, nepomohlo by to. Je príliš silný. Jedine vďaka Lučanovej predvídavosti sme prežili. Magická ochrana ho ukryla pred zrakom toho prašivca. Jeho útok Šedého prekvapil a na čas ochromil. Ako sa cítiš?“
„Bolo to už horšie. Môžeš použiť mágiu?
„Vieš dobre, že je to zbytočné,“ prerušila ho bezohľadne a mrkla okom. Vedel, čo mu chcela povedať. Mágia ti nepomôže, si voči nej imúnny. Iba odhalíš svoje malé tajomstvo.
„Nie je to až také zlé, krvácanie som zastavila včas. Nebuď padavka a vstávaj. Už aj tak má veľký náskok.“
S námahou sa zaprel o lakte a pokúsil sa vstať. Podoprela ho s obavami v očiach a pomohla mu. Vedela, že to bol tvrdý úder a následky nemuseli byt viditeľné. Bála sa o neho. Bol pre ňu jediný a hoci ju miloval, čo znamenalo ťažkosti, nebolo lepšieho strážcu pod slnkom. Musela sa uistiť, či nemá vnútorné zranenia, ale hneď, ako skúsila pár nacvičených pohybov, obavy ustúpili.
„Prestaneš s tým šimrinkovaním? Vidím ťa.“
„Dobre, dobre, potrebovala som sa uistiť, či si v poriadku.“
Bojovník sa spýtavo zahľadel na Lučanovu tvár.
„Prečo ho musíme zastaviť?“
„Má Knieža. My sme mu odolali a tak už nebude dlhšie čakať. Keď sa mu podarí získať jeho dušu a telo, Goroma je stratená. Využije moc vládcu tohto mesta a urobí z neho hniezdo tých odporných šedých skurvencov.“
„Môže to byť pasca,“ varovala Kaška. „Nevzdal by sa tak rýchlo.“
„Chceš žiť večne?“
Žirava sa zachechtal a zodvihol z podlahy Vlčí zub upustený počas boja. Zabolelo ho to, no keď pocítil koženú rukoväť svojho meča, na nič iné už nemyslel.
„Vieš, kde ho nájdeme? Má u mňa dlh za tú hrču na hlave.“
„Nasledujte ma!“
Po čiernych mrakoch nebolo ani stopy. Mesačné svetlo sa rozlievalo nad krajinou a odhaľovalo nočné ulice, nad ktorými držali stráž desiatky dreveníc. Na dva hony vzdialená Veža sa týčila proti vláčnemu svetlu mesiaca a jej základy sa povážlivo blížili.
Kaška pociťovala čoraz väčšiu úzkosť. Nemohla sa zbaviť pocitu, že lezú do brlohu obludy príliš rýchlo. Ale tí dvaja ju nepočúvali a mlčky, ako dva pomstychtivé stroje, si razili cestu nocou. Vedela, že každé zdržanie môže stáť kniežaťa uväzneného v temných kobkách Veže život. Mala obavy z toho, čo sa môže stať, ak neprídu včas. Napriek tomu nemohla potlačiť pálčivý pocit neistoty.
Mali šťastie, že sa tu čarodej a Kaška vyznali, inak by spletitou sieťou uličiek mohli blúdiť celé hodiny. Dochádzal im čas, Blížila sa polnoc a vtedy bola moc ich nepriateľa najväčšia. Preto ich nemohlo nič zastaviť, ani stráž stojaca pred cieľom.
„Boslak!“
Holohlavec ich očakával. Keď ich zbadal, skrčil nos a zaškrípal zubami.
„Nemali ste sem chodiť,“ postavil sa im do cesty s taseným mečom.
„Ustúp, Netopier. Tvoj pán potrebuje našu pomoc.“
„To si nemyslím.“
„Nechajte ho mne,“ žiadal Žirava.
Neľútostne pohľady sa zrazili, až sa zaiskrilo. Stráže obkolesili veliteľa a obrátili hroty kopijí proti nim. Chvíľu to vyzeralo, že krv bude tiecť potokom.
Na bojovníkove plece dopadla ťažká ruka.
„Na toto nemáme čas. Kaška!“
Nezaváhala. Jej telo náhle naplnila uvoľnená mágia a ona, slastne ako mačka, priadla hudbu pomsty. Mala plné zuby nevychovanca, ktorý jej roky znepríjemňoval život. Jediným úderom odhodila polovicu stráží do blízkej citadely. Skĺzli dolu po kamennom múre a ostali nehybne ležať. Potom obrátila pohľad a zamrkala na zdeseného Boslaka. Medzi prsiami zapulzovala žiara nebeského jantáru. Svižným a rýchlym pohybom pretancovala okolo žalostne pomalého veliteľa stráže. Čarodej sa postaral o zvyšok. Tmu osvetlili tri jasné záblesky. Boslaka a jeho mužov vyradili bez jediného úderu bojovníkovho meča.
Ten vyjadril svoju nespokojnosť s rýchlym vývojom udalostí poctivou kliatbou.
„Velesove gule! Ani ranu. Ani jednu ranu!“
Nemohol inak, bol prvý, kto vrazil do dverí a našiel úzke schodisko vedúce dolu, do podzemia.
Keď zostúpili z posledného schodu, čakal ich tunel, ktorý žiadna ľudská ruka nevyhĺbila. Boli v jaskyni. Ťažkou prácou zbudované kamenné schody vymenili za vlhkú zeminu a úzka šachta prerástla do širokej chodby. Odkiaľsi priletel závan vetra plný mora. Čarodejka zastavila a pozorne načúvala čudným zvukom. Znelo to ako keby v temnote padali kvapky na kov.
Žirava zavrčal.
„Čo to má byť za ďalšiu lotrovinu?“
Pritom, čo zažili pri ceste dolu, mu odpustila aj jeho večné šomranie. Na každom kroku sa dialo dačo nezvyčajné, čo skúšalo ich nervy a trpezlivosť. Fakle, zapaľujúce sa v temnote potom, čo sa ocitli v ich dosahu, krv, objavujúca sa na miestach, kam vstúpili, či zavýjajúci vietor v útrobách Veže.
Náhle k nim doľahol zúfalý výkrik. Len čo sa spamätali, vyrazili proti tme, ktorá ich privítala v záhyboch svojho havranieho plášťa. A potom pasca zaklapla.
„Ale vám to trvalo, bielokožci. Dúfam, že ste mali pohodlnú cestu.“
„Uhnite!“
Lučan sa vrhol dopredu. Rýchlo odsotil čarodejku a jej strážcu k zemi, ale viac už nestihol. Prúd silnej mágie ho zasiahol do spánkov. Jeho telo obalila modrastá žiara vychádzajúca z gule jasného svetla, pás ktorej ho zachytil a zodvihol do výšky. Bezmocne kopal nohami vo vzduchu, ale zovretie nepovolilo.
Žirava zvažoval možnosti. Pri páde, ktorý mu zachránil život, si všimol, že strop vysoko nad ním pokrýva niekoľko tisíc stalaktitov. Ich žiara pripomínala jas hviezd. Za svitu ich ostrých špičiek našiel svoj úkryt. Keby mu jeden z tých nebeských mečov rozsekol lebku, veľa by toho po ňom nezostalo.
Nakopal chmúrne myšlienky do zadnice a venoval sa iným, dôležitejším starostiam. Nikde nevidel čarodejku. Mohla sa, tak ako aj on, skrývať za jednou z modiel, ktoré tú stáli v kruhu. Dúfal, že tomu tak skutočne je. Je silná, vydrží veľa a Žirava sa ešte nestretol s nikým, kto by ju porazil, no napriek tomu sa o ňu bál.
V hlave mu skrsol plán. Vyškrabal sa opäť na nohy, prehodil si meč do ľavej ruky a bez zaváhania preskočil za ďalší otesaný balvan.
„Zbytočne to odďaľujete, vaša smrť je iba otázkou času. Je nevyhnuteľná. Nemôžete ma poraziť.“
„Je vyčerpaný,“ zaznel zastretý hlas, „máme poslednú možnosť, kým sa zmocní duše kniežaťa. Rýchlo!“
No práve vtedy démon, Lovec duší, posledný potomok krvilačného národa, nadobudol svoju podobu a vyšiel zo svetla. Jeho myseľ sa nachádzala v tele kniežaťa...

* * * * *

„Všemocní bohovia! Už je neskoro. Urobil to.“
Na zem dopadla nešťastne. Ostrý, v prvej chvíli nerozoznateľný predmet roztrhol kožu na pravom lýtku a kropaje krvi pofŕkali železnú podlahu. Zaťala zuby. Bolesť to bola obrovská, ale na tom teraz veľmi nezáležalo. Došlo jej to. Nahnevane kopla do kusu ľadovej črepiny trčiacej z dlažby, predmetu, ktorý ju zranil a uvoľnila tak cestu pocitom trýzniacim jej vnútro. Ich protivník bol oveľa silnejší a, musela si s trpkosťou priznať, mal ich v hrsti.
A navyše, nebol sám.
Od začiatku jej niečo nesedelo. Teraz, keď to zistila, bola nahnevaná, že ju zmysly nevarovali skôr. Mala to vycítiť, nemala mu tak slepo dôverovať. Rozhodla sa konať.
Keď ich nabádal k útoku, poslúchla ho a nemilosrdne zaútočila.
Krytá vyslala prúd energie na svoj cieľ. Lučan, ktorého Šedý práve prepustil, to dostal priamo medzi lopatky. Zradného čarodeja odhodila až k náprotivnej stene, kde zostal úplne nehybne ležať. Vedela, že v tom istom momente vyskočil z úkrytu aj jej strážca a švihol mečom. Musí mu dať šancu.
Ľadový plameň ju zasiahol hneď potom, ako zbadala kniežacie oči bez viečka.
„Nieeeeeeeeeeeeeeeee...“
Nestihol to. Bol odhodlaný poslať toho skurvysyna k samotným bohom na Veledub a nasýtiť sa jeho krvou, ale keď zbadal Kašku, niečo sa v ňom zlomilo. Cítil bolesť, ktorá skrivila jej krásnu tvár, akoby ľadový oheň neprebodol čarodejkino srdce, ale to jeho. Zaváhal iba na okamih, ale to stačilo. Nestihol to.
Na skrvavenej tvári kniežaťa visel víťazoslávny úsmev.
Mal pravdu, neporazili ho.
Priateľ! Verila mu a teraz démon získa jej dušu a bude nezastaviteľný, prebehlo Kaške mysľou. Keby nebola spútaná Šedého mocou, vyslala by na bezmocne ležiaceho čarodeja ďalší úder. Prekliaty Lučan! Možno ich chcel vyradiť už v hostinci, alebo žeby aj to bolo súčasťou podlého plánu? Ach, aby to... Prúd čarodejkiných myšlienok uťal Šedý a Kaška zistila, že dokáže čítať myšlienky.
„Mám z teba veľkú radosť. Nie len, že si mocná, ale aj múdra. Tvoja duša bude perlou mojej zbierky.“
„To skôr... pocítiš... moju,... moju čepeľ, netvor,“ chrapotal nezlomený hlas.
Žirava stále držal rukoväť meča úmorne sa snažiac prekonať silové pole, ktoré ich obklopovalo. Šedý ich držal nablízku, z očí mu sršali iskry, ktoré pripomínali blesky a každé oko si všímalo inú korisť. Postrehol pohyb a tvár obete, ktorej sa zmocnil, vyčarovala niečo, čo sa náramne podobalo škodoradostnému úsmevu.
„Šetri silami, budeš to ešte potrebovať.“
Vtedy sa stalo to, čo nikto z nich nečakal. V pulzujúcom svetle sa ozval ďalší hlas.
„Čo sa to tu, kurva, deje?“
Objavil sa ten najneočakávanejší záchranca. Do jaskyne vstúpil Boslak s kopijou v pozdvihnutej ruke. Bol pripravený prešpikovať démona skrz naskrz, ale pri pohľade naňho zaváhal. Šedý, prekvapený takýmto zvratom poľavil v ostražitosti.
„Boslak!,“ zaryčala Kaška. „Hádž!“
Nemohol. Mal pred sebou svojho pána. Knieža bol pre neho ako otec, ktorý jediný zniesol zlé, nepočúvne dieťa. Keď sa však démon v kniežacom tele obrátil k nemu a vyslal modrastý plameň, neotáľal. Pud sebazáchovy bol silnejší. Napriahol sa a švihom vrhnutá kopija vyletela v poloblúku proti plameňu. Hrot zažiaril a zmizol v smrtiacej vlne.
A vtedy, keď mal pás ľadovej sily už-už zasiahnuť veliteľa stráže, zaútočila čarodejka.
„Vzývam vás, Mocnosti Svetla, naplňte silou vašu služobníčku, príďte a vezmite si moje telo, spáľte tohto démona. Vzývam vás! “
Čas spomalil. Mihalnice sa spojili. Do čarodejkiných žíl sa vliala sila tých, ktorých privolala, sila, ktorej chuť cítila na perách a teplo v celom tele. Vykríkla. Otvorila oči, už bez stopy zreničiek a vyslala najsilnejší útok, akého bola schopná.
Keď ho zasiahla, Vlčí zub sa konečne dočkal. Čas porazil starovekú moc kúziel a rozbehol sa do náručia smrti. Žirava sekol a jediným úderom oddelil kniežaciu hlavu od trupu. Kým sa odseknutá hlava točila s vyplašenými očami v studenom vzduchu, gejzír krvi pokropil bojovníkovu tvár. Napriek horkej chuti, ktorá mu vnikla do očí, nosa a rozkašlala ho, keď teplý prúd vyplnil otvorené ústa, rozrehotal sa.

* * * * *

Na križovatke zastavili traja jazdci. Jeden z nich si neodpustil krivý pohľad na ukazovateľ, zaliaty jasom Dažbogových lúčov, ktorý ukazoval všetkými smermi, len nie tým, ktorým sa chystali oni.
„To zas bude zábava,“ zašomral.
„Za pár dni sme na druhej strane,“ prehovorila čarodejka na hnedákovi. „Ani nebudeš vedieť, že sme tadiaľ vôbec niekedy šli. Máme šťastie, že prekročíme Horč práve tu, kde je najužší.“
„Je to jediná cesta, Kaška?“
„Áno, Boslak. Musím byť čo najskôr v Čiernej veži a varovať ich, že sa v kraji objavili Šedí. Ak sme aj jedného z nich premohli, určite prídu ďalší. A bude horšie.“
„Stále pochybuješ, že sme ho zabili? Ten tvoj hrdlorez mu predsa odsekol hlavu, kurva, tak čo ťa vedie k tomu, že je nažive?“
„Nedajú sa len tak ľahko poraziť. Na tvojom mieste by som poradila kniežaťu Radomírovi, aby dôkladne a s početnou strážou prehľadal tú jaskyňu. Aby sa uistil, že sú tam kosti čarodeja. Lovec duší sa mohol prevteliť do jeho vedomia. Niečo mi hovorí, že sme ho nezabili a že budeme mať ešte s ním ťažkosti. Veľmi veľké ťažkosti.“
„Ak by sa aj stalo, ako hovoríš, nik by predsa neprežil pád tisícky stalaktitov. Ani čarodej, ani šedý démon.“
„Nevieš, čoho sú schopní. Buď ostražitý.“
„Nemôžete sa vydať po ceste? O divom Horči sa rozprávajú stovky historiek a ani jedna z nich nie je dobrá. Je to tam veľmi nebezpečné.“
„Ľudia sa niekedy boja aj vlastného prdu, Netopier. Keby sa však niečo zomlelo,“ kývla hlavou na strážcu, „mám jeho. Je to dobrý bojovník.“
„Vidím, že už si sa rozhodla,“ vzdal to holohlavec.
„Nikto ma nemôže zastaviť.“
„Tak pôjdeme?“ zavrčal Žirava. „Ešte chvíľu a budete sa objímať. Čo sme si, to sme si, ale nepreháňajme to. Raz spolu krížime meče a nebude sa mu to páčiť.“
„A to tam chceš ísť s ním?“
„Až také zlé to nebude. Tak, je čas ísť každý vlastnou cestou.“
„Áno,“ prikývol Boslak. „Keď budeš mať cestu okolo... alebo...“
„Zastavím sa.“
Hnedák sa otočil a nasledoval stopu, ktorou sa vydala bojovníkova kobyla. Veliteľov pohľad ich vyprevadil až k hranici lesa, kde zmizli v húštinách. Bolo na čase vrátiť sa do mesta.

* * * * *

Medzi kameňmi sa objavila zahalená tvár a na súmračné jazero uprostred hmly, voľne padajúcej z okolitých kopcov, doľahol tieň. Postava v hnedozelenom plášti sa dívala na svoj obraz. Spoznávala ho. Ale duša mu už viac nepatrila.
Na hladine sa objavil odraz červených očí bez viečok.

Máj – Júl 2009