Cesta na tron - 6.kapitola

Anotace: pokračovanie :D

Sbírka: Cesta na tron

6. kapitola

Ako to urobíme? Spýtala sa Corowa myšlienkou. Corain jej najskôr neodpovedal, tvár mal zamračenú. Neviem. Kone už začínali byť unavené, ich telá sa pod mesačnými lúčmi leskli potom.
„Je čas na odpočinok." povedal Corain, sám zoskočil z koča a nechal koňa voľne napásť a odpočinúť. Mali pred sebou ešte štyri dni cesty. Štyri dni a Loorea zomrie rukou Niada. Skormútene si sadol do machu. Hrdlo ho príšerne pálilo. Ostatní upíry, okrem Corowy sa rozutekali aby si našli niečo pod zub.
„Čo tak to urobiť hneď teraz?" spýtala sa Corowa bez okolkov. Upír na ňu prekvapene pozrel.
„Nevieme, kedy sa nám naskytne podobná príležitosť, tak prečo nevyužiť túto."
„Dobre, ale pôjdeš iba ty. Nebudem riskovať, Niad vy vedel o každom našom kroku."
„Ale, keď ostatní zistia, že si mi pomohol utiecť, zabijú ťa."
„To už bude môj problém." dodal a vstal. Otvoril dvere do kočiaru, dievča ešte stále spalo. Jednu ruku vsunul pod kolená, druhou ju chytil sa chrbát a zdvihol ju. Naposledy sa jej pozrel do tváre. Zaťal zuby a podal ju Corowe. Upírka sa usmiala.
„Ďakujem za všetko" dodala a zmizla v temnote lesa. Jej silueta sa postupne rozplynula ako duch. Ty idiot.... V hlave sa mu ozývala spŕška najrôznejších nadávok. Corain sa len usmial, konečne po šestnástich rokov služby u Niada urobil niečo správne, na ostatnom nezáležalo. Loorea bude v bezpečí, ďaleko odtiaľto a jej matka ju bude chrániť aj za cenu vlastnej smrti. V tom ho zasiahla bolesť. Podlomili sa mu kolená a on tvárou padol do machu. To si nemal urobiť. Niadov hlas mu dunel v hlave a jeho slová sa vracali stále späť, ako nikdy nekončiaca ozvena. Z lesa sa vynorili ostatní upíry, ušpinení od čerstvej krvi. Hneď zbadali, že sa niečo stalo. Dvere do kočiaru boli otvorené a Corowa nikde. Niekoľko z nich zlostne zavrčalo. Aj im sa v hlave ozval Niadov hlas. Dostante Corowu aj s Looreou a privezte mi tohto zradcu. Upíry sa vrhli na Coraina.

Bežala lesom, Looreu silno držala v náručí. Aj jej sa v hlave ozvali Niadove slová. Práve tie akoby jej vliali do tela silu a rozutekala sa oveľa silnejšie. Väčšina upírov jej už bola takmer pri nej. Nevidela ich ešte, no počula praskot vetvičiek pod ich nohami. Lesná zver sa jej oblúkom vyhýbala. Chvíľami sa zdalo, že sa dievča preberá. Na pár sekúnd dokonca otvorila oči no o chvíľu ich znova zavrela. Občas sa stávalo že ifriti po prebudení veľmi dlho spia, no len vo výnimočných prípadoch. Lesom sa niesol hrmot vody, bola to rieka Rewna. Najdlhšia a najnebezpečnejšia zo všetkých riek. Dala sa prekročiť len na jednom mieste lenže, to bolo vzdialené viac ako päťdesiat míľ. Hukot vody bol čoraz bližšie, už konečne zazrela tú nespútanú masu vody, ktorá si kliesnila cestu pomedzi machom zarastené kamene. Corowa skočila na jeden z nich. Mach bol mokrý a tak takmer spadla. Našťastie sa jej však podarilo udržať rovnováhu. Keby spadla, už by jej viac nebolo pomoci, mocný prúd by je strhol pod hladinu. Zrakom pátrala po ďalšom kameni. Prikrčila sa a skočila. Pravou nohou dopadla na kameň, ľavú položila na o niečo vzdialenú skalu. Normálne by pre ňu nebolo až také ťažké udržať rovnováhu no keďže mala v rukách Looreu bolo to oveľa ľahšie. Studená voda jej obliala nohy, niežeby cítila chlad, len bolo pre ňu nepríjemné chodiť s mokrými nohami. Nasledoval dlhý skok. Bola už takmer v polovici rieky. Loorea si niečo zamrmlala. Niekoľko kvapiek vody dopadlo na jej tvár, no po chvíli sa zmenili na paru. Opäť sa prikrčila , keď už bola konečne pripravená skočiť, niečo sa na ňu vrhlo a spoločne s Looreu padla do vody. Dievča sa okamžite prebralo, hlasno vykríkla no prúd ju strhol pod hladinu.

Studená voda sa jej dostala do pľúc a Loorea sa nedokázala nadýchnuť. Cítila silu toho najdivokejšieho živlu ktorý ju neustále tiahol hlbšie a hlbšie. Máchala rukami, snažila sa dostať nad hladinu no jej snaha bola márna. Z pľúc sa jej vydral posledný nádych a znehybnela.

Corowa sa zručne uhýbala výpadom jedného z upírov, ktorý ju dobehol. Zuby mal vycerené a zúrivo vrčal pri každom odrazenom útoku. Opäť zaútočil, ostré nechty sa jej zaborili do predlaktia. Zasyčala od bolesti a útok mu opätovala. Upír prišiel o ruku. Nasledoval sled rýchlych úderov, ktorým sa už upír nedokázal vyhnúť. Jeho bezvládne telo kleslo na zem. Corowa sa poobzerala, začínali prichádzať ďalší a ďalší upíry. Nemohla už však ďalej strácať čas Loorea bola niekde tam. Naposledy sa obzrela na upírov a skočila do vody.

„No tak rýchlo, vytiahni ju." Mocné ruky vytiahli Looreu zo studenej vody. Cítila teplo, ktoré sálalo z ich tiel a ona to teplo chcela. Túžila ho mať. Opatrne ju položili do machu, neďaleko horelo oheň. Vnímala energiu ktorú vyžaroval. Ten tichý pohyb plameňov ktoré oblizovali suché drevo, to rytmické praskanie. Jej vedomie však bola hmlisté, akoby prikryté nejakým jemným závojom ktorý jej nedovolil vidieť či počuť poriadne.
„Veď to je..."
„Áno, ifritka." prerušil ho ďalší hlas.
„Dajte ju bližšie k ohňu." rozkázal. Opäť ju chytili a presunuli čo najbližšie k zdroju energie, ktorú tak veľmi potrebovala. Plamene akoby sa vpíjali do jej tela. Cez slonovinovo bielu pokožku sa dostávali až k žilám ktoré energiu priviedli do srdca. Bilo rýchlejšie a divokejšie ako kedykoľvek predtým. Otvorila oči. Ležala na nejakej malej čistine, ktorú ožarovali len lúče mesiaca. Vedľa je sedeli štyria muži, teda vlastne elfovia.
„Dobré ránko." prehovoril jeden z nich.
„Hm.. dobré.. ráno." odvetila Loorea a posadila sa. Všetci štyria na ňu hľadeli ako na zjavenie.
„Moje meno je Loorea." predstavila sa.
„Veľmi nás teší," prehovoril ďalší hrubým hlasom „ja som Ewan, toto je Yuka a tamtí dvaja sú Arve a Sorien."
„Určite si hladná." povedal Arve. Vyzeral že je najmladší, no správal sa sebavedome. Dlhé čierne vlasy mu padali do belasých očí no jemu to zjavne neprekážalo. Loorea len lačne prikývla. Elfovia si ani len nedokázali predstaviť ako veľmi túžila dať si niečo pod zub. Ako naschvál jej práve v tom momente zaškŕkalo v bruchu.
„Vidím že veľmi." dodal Ewan s úsmevom a podal jej kúsok opečenej ryby, chlieb a syr.
„Kam mierite?" spýtala sa po jedle Loorea.
„Do toho teba nič." dobil ju Yuka.
„Ale no tak Yuka," napomenul ho Ewan „smerujeme do tábora Hnutia odporu. Vraj sa im konečne podarilo prebudiť kráľovu dcéru. Chceme sa pripojiť k bojom proti Niadovy."
„Myslíte ten tábor v Barvodskom lese?"
„Áno presne ten. Ale, odkiaľ vieš kde ten tábor je? Nebodaj k nim patríš aj ty?"
„Patrila som, predtým ako bol tábor bol zničený."
„Ty luhárka," vyštekol Yuka „to predsa nie je možné."
„A prečo by som vám klamala?"
„Určite patríš k Niadovy a chceš nás naverbovať do jeho armády."
„Yuka," nahnevane skríkol Arve „okamžite prestaň a nechaj ju dohovoriť. Loorea pokračuj." povzbudil ju.
„Neviem čo sa presne stalo pretože v čase útoku som bola... mimo vraj náš tábor napadli upíry a zabili všetkých ktorých v tábore našli mužov, ženy a dokonca aj deti."
„Ako je možné že ty si prežila?" vyhŕkol Yuka. Od hnevu sa triasol po celom tele.
„No..." nestihla dopovedať Loorea. Z vody sa odrazu vynorila postava. Pleť biela ako sneh a pery červené ako čerstvá krv. Bola to upírka. Elfovia vytasili zbrane.
„Loorea, poď sem." Ifritka však neodpovedala, stála ako prikovaná a hľadela na upírku.