Cesta na tron - 7.kapitola

Anotace: pokračovanie

Sbírka: Cesta na tron

7. kapitola

„Matka?“ zašepkala Loorea roztraseným hlasom. Neveriacky hľadela na upírku z ktorej ešte stále kvapkala voda. Tú tvár si pamätala veľmi dobre, často ju výdavala vo svojich snoch a teraz, stála priamo pred ňou.
„Loorea.“ usmiala sa Corowa. Vykročila smerom k dievčaťu keď jej však cestu zatarasili štyria elfovia. S bojovnými výrazmi na tvárach zvierali ostré meče.
„Nepribližuj sa k nej.“ prehovoril Ewan a výhražne zdvihol svoj meč vyššie. Corowa zlostne zavrčala, chcela urobiť ďalší krok no jeden z elfov zaútočil. Zľahka sa útoku vyhla.
„Prestaňte," zakričala ifritka „ona je moja hm... matka.“ Elfovia sa prekvapene otočili. Udivene zvraštili obočie a skákali pohľadom z Corowy na Looreu.
„Takže si ma pamätáš.“ ozvala sa upírka silno objala svoju dcéru. Z očí jej vyhŕkli slzy. Elfovia zasunuli meče späť do pošiev a s rozhorčenými výrazmi sa opäť usadili okolo ohňa.
„Je to upírka a ty dobre vieš s kým sú upíry spriahnutí.“ šepkal Yuka svojim spoločníkom.
„Vydrž, určite nám do vysvetlia.“ odvetil mu s pokojným hlasom Ewan. Loorea chytila matku za ruku a i oni dve si sadli k ohňu. Elfovia si držali od upírky slušný odstup.
„Takže,“ začal Ewan „vy ste jej matka?“
„Áno.“ odvetila stroho.
„Aha... a mohli by ste nám prosím vysvetliť ako je to možné?“ Corowa si pohľadom premerala elfa.
„Ja som nebola upírkou vždy, pred pätnástimi rokmi v mojom telo bilo srdce a v mojich žilách tiekla krv.“
„A prečo sa to zmenilo?“
„Lepšie bude porozprávať vám príbeh, ktorá vám ozrejmi úplne všetko. Je to príbeh o tom ako sa najlepšiemu kráľovi Elaqui narodila dcéra s obyčajnou sedliačkou. Po prvý raz som sa stretla s kráľom Dianom keď som mala pätnásť rokov. Obaja sme vtedy boli ešte veľmi mladí a neskúsení no napriek tomu sme sa do seba bláznivo zamilovali. Keď sa o tom dozvedel jeho otec, takmer ho rozdrapilo. Preto prikázal Dianovi oženiť sa s Olwardskou princeznou Iwreou a mladý princ svojho otca poslúchol. Princezná mu porodila dve krásne dcéry ona sama však pri pôrode zomrela. Jej deti odišli z tohto sveta len o niekoľko dní neskôr a vtedy som ho stretla opäť. Moja učiteľka, bylinkárka Reiva mala na starosti liečenie kráľovských detí a niekedy ma do zámku brávala so sebou. Vtedy som mala dvadsať tri rokov a čochvíľa som si mala zobrať za manžela jedného murára. Lenže ako sa zdá, osud mal so mnou celkom iné plány. Kráľ upadol do apatie a len ticho sedel na chodbe ktorá viedla do izby jeho mŕtvej manželky. Len náhodou som zablúdila práve na túto chodbu a vtedy som ho zazrela. Sedel celkom nehybne, tvár si držal v dlaniach a potichu stonal. Nedokázala som si pomôcť a jednoducho som sa mu prihovorila. O deväť mesiacov sa narodila Loorea, Dian sa však o nej dozvedel až keď mala dva a pol roka. Dobre som ju skrývala a chránila ale zjavne to nebolo dostatočné pretože Jazdci tmy prišli a premenili celú moju dedinu na popol. Looreu ukryl Minar v tábore Hnutia odporu a zo mňa sa stalo toto monštrum.“ Corowa sklonila hlavu, po líci sa jej kotúľala jediná, osamená slza.
„Takže ty si... kráľovná.“ uvedomil si Ewan. Vyjavene pokrútil hlavou.
„Tomu nemôžem uveriť, veď my sme ju mali celý čas pod nosom.“ zašepkal Arve a zasmial sa. V tom Ewan vstal s vážnym výrazom na tvári podišiel k Loorei a kľakol si, hlavu mal sklonenú.
„Pred dvadsiatimi rokmi som prisľúbil vernosť vášmu otcovi bohužiaľ som však zlyhal a vášho otca zabili,“ začal Ewan „teraz prišiel čas napraviť chybu ktorú som urobil a splniť tak svoj sľub voči kráľovstvu. Ja Ewan, syn Reodlenov dnes slávnostne prisahám svoju vernosť, oddanosť a lásku kráľovnej Looree, dcére Dianovej. Nech zúri vojna alebo vládne mier, vždy budem na vašej strane. Hieste morjest poet el skiener.“ predniesol červenovlasý elf.
„Navždy po tvojom boku.“ zašepkal Arve a neprestajne hľadel na Looreu. I keď si to sám nechcel priznať to dievča sa mu páčilo.
Loorea nevedela čo povedať, prekvapene hľadela na Ewana ktorý ešte stále kľačal so sklonenou hlavou. Dnešný deň bol na ňu viac než dosť, najskôr sa z nej stala príslušníčka prastarej rasy, potom našla svoju dávno stratenú matku a teraz toto. Neohrabane sa zdvihla zo zeme. Ešte nikdy predtým jej nik nesľúbil vernosť a tak nemala ani najmenšie tušenie aké správne slová vybrať.
„Ďakujem ti Ewan, syn Reodlonov. Prijímam tvoj sľub a som ti zaň vďačná.“ prehovorila trasúcim sa hlasom. Ewan blesku rýchlo vstal a venoval ifritke ešte jeden hlboký úklon. Dievča sa usmialo a spokojne si opäť sadlo k matke.
„Neviem ako vy, ale ja som už dosť unavený takže si idem zdriemnuť“ prerušil ticho Sorien.
„Nie, teraz nesmiete ísť spať. Je noc a vtedy sú upíry najmocnejší musíme pokračovať v ceste, inak nás dobehnú.“ prehovorila Corowa.
„Ja nikam nejdem.“ zamrnčal Sorien a skrížil ruky na prsiach.
„Chlapi, ak chcete zostaňte tu ale ja musím ísť s nimi dvoma.“
„Ewan, v ten deň keď si mi zachránil život som ti niečo sľúbil. Môj sľub bol prostný a spočíval v tom že s tebou pôjdem aj na kraj sveta pokiaľ ti nezachránim život aj ja a nebudeme si kvit. Takže moc toho na výber nemám.“ povedal Arve a usmial sa.
„Ste moji priatelia, takže ja idem s vami“ dodal Yuka. Všetci sa pozreli na Soriena. Sedel na zemi, s rukami skríženými na prsiach a s odhodlaným výrazom na tvári. Pri pohľadoch elfov sa však jeho výraz rýchlo zmenil.
„Idem teda aj ja“ precedil cez zuby a nadávajúc si začal dvíhať veci.
„On stále iba spí,“ zašepkal Arve Loorei „preto ho voláme medveď. Ale nie že mu to prezradíš.“ Čo najrýchlejšie si zbalili veci, uhasili oheň a vyrazili na cestu. Museli sa predierať hustým lesom a krovinami. Tŕne niektorých rastlín sa z ľahkosťou dostali cez ich odev až k tenkej pokožke. O pár minút mali ruky plné škrabancov, modrín a iných škaredých rán. Jediná ktorá nemala rany bola Corowa ktorá s ľahkosťou odolávala akýmkoľvek tŕňom. Nezdalo sa, že by ich ktokoľvek prenasledoval no zo svojich skúseností vedeli Ewan i Corowa že nič nemusí by také ako sa zdá.
Začalo sa rozvidnievať. Obloha sa sfarbila do azúrovo modrej farby akoby sa chcela pripraviť na príchod slnka. Vláda noci skončila a s jej koncom prichádzal začiatok niečoho tak krásneho ako je nový deň. Príroda sa prebúdzala k životu, kvety sa roztvárali, zvieratá vyliezali zo svojich nôr a tešili sa z hrejivých lúčov.
„Kedy si už konečne dáme prestávku?“ zakričal Sorien.
„Kúsok odtiaľto je jedna malá čistinka, tam si môžete oddýchnuť. Je to skutočne len kúsok.“ povzbudila ich Corowa. Kráčali sotva desať minút keď sa ocitli na slnkom zaliatej čistinke. Uprostred nej sa ako modrá stuha tiahol čistý potôčik plný životodarnej vody. Priniesli drevo na oheň a opiekli si kúsky mäsa ktoré mali so sebou. Napili sa krištáľovo čistej vody a ľahli si do trávy. Trvalo len pár minút a všetci okrem Corowy zaspali. Upíry totiž nespávali vôbec. Svoju energiu získavali z krvi a to im stačilo. Upírka nemo hľadela na svoju dcéru, ona jediná jej zostala. Loorea bola to jediné čo jej zostalo po Dianovy a keď ju už konečne našla, nemienila o ňu prísť. Sedela ukrytá u tieni starej lipy ktorá stála neďaleko čistinky. Tak ako ostaný upíry ani ona nemohla vyjsť na slnko bez toho aby jej spôsobilo obrovské bolesti alebo ju to dokonca zabilo. Počas cesty na čistinku sa ukrývala v tieni aby na jej pokožku nedopadol ani len ten najmenší lúč svetla.
„Prečo nič necítim?“ spýtala sa Loorea tichým hlasom. Corowa na ňu prekvapene pozrela, ani si len nevšimla že sa zobudila.
„Po prebudení je to normálne, niekoľko dní budeš imúnna voči všetkým pocitom ale potom sa to zmení.“
„Aha... Ako si sa mala počas tých 15 rokov?“
„Bolo to najhoršie obdobie môjho života. Musela som žiť v neustálom strachu.“
„Čo ho si sa bála?“
„Bála som s o teba, či sa ti niečo nestalo, či už náhodou Niad nevie kde si a samozrejme bála som sa že by si na mňa mohla zabudnúť.“
„Nikdy by som na teba nezabudla.“