Cesta na trón - 9. kapitola

Anotace: pokračovanie:D ospravedlňujem sa za chyby ale táto kapitola ešte neprešla opravou

Sbírka: Cesta na tron

9. kapitola

Corowa sa usmiala. Na túto chvíľu nikdy nezabudnem, pomyslela si. Loorea podišla bližšie k matke, jednoducho potrebovala cítiť že niekomu na nej záleží. Upírka ju pohladila po vlasoch.
„Chýbala si mi.“ zašepkala. O pár minút ifritka opäť zaspala, bola unavená z prebdetej noci a únavného kráčania.
Za chrbtom sa im ozvalo šušťanie listov a lomoz vetvičiek. Corowa okamžite vstala s dýkou v ruke. Z neďalekého kera vyskočil biely zajac. Veľkými čiernymi očami sledoval upírku. Tá sa len usmiala a opäť si sadla, zajac pekne krásne odskackal preč. Jemne hladila svoju dcéru po vlasoch.

Ifritka sa zobudila na príjemnú vôňu ktorá sa tiahla celou čistinkou. Ešte raz sa zhlboka nadýchla a otvorila oči. Slnko bolo vysoko na nebi. Posadila sa a ponaťahovala stuhnuté svaly. Elfovia už boli hore, sedeli okolo ohniska a jedli pripravenú stravu.
„Dobré ránko.“ pozdravil ju Arve a venoval jej úsmev.
„Vonia to dobre.“povedala a prisadla si k ohňu. Ewan jej podal kúsok suchého chleba a opäčeného mäsa. Schuti sa do toho zahryzla.
„Myslela som si že vy elfovia ste vegetariáni.“ Arve sa so zdvihnutým obočím pozrel na Ewana.
„Jedno z mnohých klamstiev o elfoch ktoré sa šíri po svete.“
„Ako to chcete spraviť?“ spýtal sa Ewan Corowy.
„Čo ako chcem spraviť?“
„No predsa ako chcete dostať Looreu na trón?“ v tom momente ako Ewan vyslovil túto otázku všetci ostatní stíchli a pozreli sa na upírku.
„Vlastne som nad tým ešte poriadne nepremýšľala ale myslím si, že by sme mali na svoju stranu v prvom rade získať prostný ľud a až potom zaútočiť.“
„Súhlasím, ale mali by sme mať spojencov aj z inej rasy ako z ľudskej. Napríklad taký vlkodlaci, tí určite nie sú nadšení z toho že tu vládne upír...“
„Vlkolaci požierajú ľudské mäso.“ podotkol Sorien.
„...alebo takých kentaurov, sú to schopní bojovníci a ešte lepší stratégovia...“
„Kentauri už takmer vyhynuli, ak by si náhodou aj nejakých našiel pochybujem že by sa ti ich podarilo dostať na našu stranu, oni si radšej počkajú ako to celé dopadne alebo a to by bola pre nich najlepšia možnosť výsledok tejto hm...vojny si prečítajú vo hviezdach.“
„...Sorien, mohol by sa ma už konečne prestať prerušovať!!!“
„Prepáč, len som si myslel že by ti to mohlo pomôcť.“
„Áno, strašne si mi pomohol. Takže, hm...kde som to skončil? Aha, treba mať nejakých spojencov, ktorý by bojovali na našej strane.“
„Ewan, máš úravdu, ale kde tých spojencov získame?“
„Poznám miesto kde žijú minotauri, nie sú síce bohvieako inteligentní no ako bojovníci by sa nestratili.“
„Ak by som mohol, moja rodina sa už dlhé roky priatelí s klanom nyoklén ak by bolo treba určite by sa z radosťou vrhli do boja.“ doplnil Arve.
„Hneď by nás bolo o niečo viac.“ zasmial sa Ewan
„Ja zas môžem priviesť pár mojich priateľov, upírov ktorý sa neživia ľudskou krvou.“ povedala Corowa.
„A čo tak zavolať ifritov?“ spýtala sa Loorea s úsmevom na perách.
„Loorea, zlatko,“ usmiala sa upírka „ifriti sa už dlhé roky skrývajú a nik nemá potuchy kde ich hľadať.“
„Ale, čo keď viem kde sú?“
„Ty vieš, kde sa skrývajú ifriti?“ vykríkol Yuka a prekvapene vyvalil oči.
„Nie som si tým úplne istá ale asi to viem.“
„Ako...ako... odkiaľ to vieš?“
„Asi pred mesiacom som bola v knižnici keď som narazila na zmienku o úkryte ifritov.“ Ostatný dychtivo hltali každé jej slovo.
„Vlastne tam bola napísaná báseň o tom mieste.“
„Dúfam, že ju poznáš na spamäť.“
„Nie,“ostatní si smutne povzdychli„ ale mám ju zo sebou.“ dodala s úsmevom a z malého koženého vaku ktorý mala pripnutý na opasku vybrala zvytok pergamenu. Aj napriek tomu že Loorea strávila deň predtým niekoľko minút vo vode pergament bol nepoškodený písmo bolo nerozmazané.
„Ten vak som dostala od Minara, je označený kúzlo ktoré bráni tomu, aby sa čokoľvek čo je vo vnútri poškodilo.“ vysvetlila. Opatrne ho rozvinula a nahlas prečítala.

Teraz ti položím otázku, možno náročnú.
Odpoveď nájdeš, máš knihu stáročnú.
Kde žije ifrit, čo ohňu vládne?
Tam, kde jeho život viazne.
Ifrit žije v ohni, tak si pomôž sám,
len túto otázku pre teba mám.
Uhádni hádanku ak odpoveď vieš,
kde žije ifrit sa ľahko dozvieš.
Pamätaj, že ifrit je oheň,
tak na miesto ohnivé rýchlo si spomeň.

„A odpoveď znie ako?“
„Arve, porozmýšľaj trochu.“
„Myslím, že nie som jediný kto stále nevie kde sú.“
„Dám vám teda ešte jednu pomôcku.“ povedala s úsmevom Loorea.

Jednu otázku pre teba mám:
kde žije ifrit? Odpoveď hľadaj sám!
Ifriti sú oheň, nebude to voda
bude to prastará ohnivá hora.
Ohnivá hora, čo stáročia stojí
a každý smrteľník sa jej právom bojí.

„Stále nič?“
„Prastará ohnivá hora... to by mohla byť sopka, nie?“
„Ale sopiek je v Elaque mnoho.“
„Vieš ktorá z nich to je?“ obrátil sa Ewan na Looreu.
„No predsa Wieroi.“
„Ako si na to prosím ťa prišla.“
„Jedna veľmi stará legenda hovorí, že sa ifriti zrodili práve z tejto sopky. Ak dovolíš budem z nej citovať: Tá horúca láva stekala do lesov, dedín a ničila všetko čo jej stálo v ceste. Akoby chcela vydláždiť cestu pre rasu ktorá sa práve zrodila. Rasu vládcov ohňa.“
„Je to len hlúpa stará legenda a okrem toho, to že z nej vzišli ešte neznamená, že sa tam aj ukryli.“
„Áno,“ začala Corowa zamyslene „ale ifriti sú najslilnejší práve tam, kde sa zrodili. Nie sú hlúpi, ukryli sa na miesto, kde je takmer nemožné ich poraziť.“
„Dobre, a čo keď sa tam skutočne skrývajú, pôjdeme ich poprosiť o pomoc?“
„Presne a vyrazíme hneď teraz.“ povedala Corowa a vstala. Ostatní na ňu prekvapene zírali.
„Je to odtiaľto asi osem dní cesty.“ zdôraznil Sorien so zdvihnutým obočím.
„Aj tak už musíme vyraziť na cestu, ak teda nechcete aby nás Jazdci tmy dobehli.“
„Ty Arve, mohol by si zatiaľ navštíviť ten klan nyoklén a presvedčiť ich, nech sa pridajú na našu stranu a Ewan, ty zožeň minoaurov. Ja a moja dcéra zatiaľ pôjdeme k ifritom.“ pri upírkinom výraze sa nik neodvážil namietať. Poslušne si zbalili svoje veci, uhasili oheň a pripravili sa na dlhú a namáhavú cestu.
„Asi prišiel čas rozlúčiť sa.“ prehovoril Arve.
„V tom máš teda pravdu.“ podotkol Yuka a napravil si kožený batoh prehodený cez plecia. Navzájom si popriali veľa šťastia a dohodli sa na mieste kde opäť sa stretnú.
„Budeš mi chýbať.“ prehodila Loorea potichu keď sa ostatný trochu vzdialili.
„Aj ty mne.“ odvetil jej Arve. Niekoľko sekúnd len jeden druhému hľadeli do očí.
„Je čas vyraziť.“ zakričala Corowa.
„Tak sa teda maj.“ povedala ifritka no neotočila sa. Už to ďalej nedokázala vydržať a tak Arveho objala.