Cesta na tron - 11.kapitola

Anotace: pokračovanie :D

Sbírka: Cesta na tron

11. kapitola

Niad si s odporom prezeral svojho sluhu. Nielenže ho zradil a pomohol Looree utiecť, ale on sa dokonca do nej zamiloval. Coorian kľačal na zemi, ruky mal zviazané za chrbtom a hlavu sklonenú. Na tele mal niekoľko rán spôsobených striebornou dýkou. Nič vážne, teda aspoň nie natoľko aby ho to mohlo zabiť ale pre upíra veľmi nepohodlné a bolestivé. Telom mu prešiel ďalší záchvat bolesti. Svalové kŕče prenikli celým jeho telom a Coorain spadol na zem s tvárou dolu. Nevidal však z seba ani hláska.
„Ako si ma mohol takto zradiť,“ prehovoril Niad odporne sípavým hlasom „mňa, tvojho stvoriteľa. Dal som ti večný život a ty si sa mi takto odvďačil.“ Coorain neodpovedal, no cez zuby mu uniklo zavrčanie.
„Ešte že som tak neuveriteľne dobrotivý a som ochotný dať ti druhú šancu. Buď zabiješ Looreu alebo zomrieš ty.“ Upír ležiaci na zemi sa prekvapeným pohľadom pozrel na Niada. V jeho čiernych očiach sa zračila obrovská, priam až neskutočná nenávisť. Chcel sa rozkričať, chcel Niadovy vykričať všetko čo si o ňom myslí no telom mu prebehla záplava novej bolesti.
„Nikdy by som Looreu nezabil.“ predsedil cez zomknuté pery.
„Je to tvoje rozhodnutie.“ dodal akoby nič a mávol rukou na dvoch upírov stojacich pri dverách. Obaja sa pobrali priamo k Coorainovy, zdvihli ho zo zeme. Krutý kráľ chytil do ruky striebornú dýku. Najskôr si ju zo záujmom prezeral až napokon podišiel bližšie ku Coorainovy. Krúžil okolo neho tak, ako krúži hladný sup okolo svojej koristi. S diabolským úsmevom si predstavoval ako ľahko dýka prekoná jeho pokožku.
Zastavil sa priamo pred Coorainom a dýku mu priložil ku srdcu, stačil len rýchly pohyb a upír je mŕtvy.
„Nie, mám lepší nápad. Nechám ťa trpieť, za tú zradu ktorú si spáchal. Budeš sa musieť pozerať na to, ako Loorea zomrie.“ zasmial sa. Jeho smiech v sebe ukrýval niečo tajuplné ba priam až desivé. Oboch upírov držiacich Cooraina striaslo. Aj v nich vzbudzoval Niad strach a hrôzu.
„Odveďte ho do temnice a strážte ho vo dne i v noci. Ak ujde, pocítite môj hnev na vlastne koži.“ povedal a mávol rukou. Upíry odišli.
Chvíľu sa kráľ prechádzal po tmavej komnate. Premýšľal o vzbure ktorú sa jeho neter chystala vyvolať. Chcela ho zvrhnúť z trónu, presne tak ako to on kedysi urobil jej otcovi.
„Zvolajte radu.“ rozkázal Niad jednému zo sluhov.
Sám sa presunul do rokovacej sály, kde ho už čakali lordi. Všetci to boli mocní upíry, mocnejší ako ktokoľvek iní. Keď zazreli prichádzajúceho kráľa, vstali, aby mu preukázali svoju poslušnosť a podradenosť.
„Určite ste počuli o vzbure ktorá prichádza,“ začal Niad, v jeho očiach sa zlovestne lesklo „musíme ju potlačiť. Chcem, aby s touto vzburou zmizla akákoľvek snaha ľudu o slobodu, musíme ich úplne zničiť. Rozdrviť všetky ich nádeje. Ukážem im čo ich čaká ak sa pridajú na stranu tých povstalcov, začni z vypaľovaním dedín o ktorých vieme že sa k nim už pridali. Dajte rozniesť po celej krajine že kráľ kruto potrestá všetkých, ktorý sa k nim pridajú a naopak, všetkých, ktorý proti vzbúrencom zdvihnú zbraň vyplatí v zlate.“
„Pane, obávam sa že tým, že začneme vypaľovať dediny ľud naopak povzbudíme k väčšej a väčšej aktivite.“ odvážil sa podotknúť jeden z lordov.
„Pche... je to len banda otrhaných žobrákov a roľníkov, nič viac. Nebudú chcieť bojovať ak uvidia čo všetko ich čaká.“ Lordi sa viac neodvážili nič podotknúť, aj tak sa kráľ už rozhodol. Sebavedomým pohľadom si premeral svojich lordov. Všetci mladí a večne krásny.
„Ty,“ ukázal prstom na jedného z lordov, ich mená si nepamätal, neboli pre neho dôležité „priprav jazdcov a začnite s útokmi. Niektorých nechajte žiť, nech roznesú zvesti do ostatných krajom a samozrejme z niektorých urobte vojakov.“ Lord vstal a vykročil von zo sály.
„Vy ostatní, sa pripravte na to čo bude nasledovať.“ dodal, zvrtol sa na päte a vypochodoval zo sály. Čierny plášť sa mu plynule otieral o nohy. Služobníctvo ktoré kráľ stretol sa z bojazlivých výrazom na tvári uklonilo. Nechceli ho predsa rozhnevať.
„Prineste mi večeru.“ povedal kráľ predtým ako sa zavreli dvere do jeho komnát. Pohodlne sa usadil na mramorový trón a vychutnával si myšlienky na víťazstvo. Už teraz si vedel predstaviť výrazy v očiach vzbúrencov keď im zomrie posledná nádej - Loorea. Usmial sa.
Ťažké, kované dvere sa otvorili a dnu vošlo mladé páža, za ruku držal dievčinu. Nemohla mať viac ako sedemnásť.
„Jedlo pane.“ predniesol mladík a sotil dievča. Tá spadla na zem, vystrašenými očami hľadela na Niada.
„Pane, ja-ja-“ začala cez vzlyky.
„Pssst.“ umlčal ju Niad a pohladil ju po vlasoch.
„Nemusíš sa báť, nebude to bolieť.“ povedal a zahryzol sa jej do krku.
***
„Je to už len pár krokov.“ povedal Ewan a ukázal prstom na vrchol kopca. Už tri dni spoločne so Sorienom hľadal domov minotaurov a dnes stál takmer pre ním. Z posledných síl urobil ďalší krok a bol tam, stál priamo na vrchole.
„Konečne... sme tu.“ vyslovil udýchaný Sorien a oprel sa o strom.
Ewan sa zahľadel na druhú stranu kopca. Pred ním sa rozprestierala nádherná krajina nezničené rukou človeka ani upíra. Od rosy ktorá osviežila zem sa odrážala hrejivé lúče slnka. Uprostred ležalo jazero. Priezračne čistá voda priam Ewan i Soriena lákala. Chceli sa rozbehnúť priamo k nej a určite by to aj urobili keby v tej chvíli nezbadali minotaura. V rukách držal ťažkú obojručnú sekeru.
„Poď, idem za ním.“ rozkázal Ewan a začal opatrne zliezať strmý svah. Bez zranenia svižne zoskočil na zem. Minotaur, ktorý ich zazrel ešte na vrchole bol zvedavý a sám podišiel ku svojim dvom návštevníkom.
„Kto ste?“ spýtal sa hromovým hlasom. Výškou prevyšoval oboch elfov, mal minimálne dva a pol metra. Jeho býčiu hlavu pokrývala jemná, hnedá srsť.
„Moje meno je Ewan a toto je Sorien. Prišli sme sa pozhovárať s vašim vodcom.“
„Zavediem vás k nemu.“ odpovedal napol človek, napol býk a spoločne s Ewanom i Sorienom vykročil ku skalám na ľavej strane. Boli vysoké a strašidelné. Vbudzovali vo vás dojem že hocikedy na vás môže niekto vyskočiť a uštedriť vám smrteľný úder. Oboch elfov striaslo.
Zdalo sa že sú v bludisku, raz sa cestička rozdvojovala, inokedy sa kľukatila ako had no minotaur ktorý ich viedol vedel presne kade mal ísť. Túto cestu by spoznal aj so zviazanými očami.
Kráčali desať, dvadsať, tridsať minút keď sa konečne dostali von z labyrintu. Minotaur ich vyviedol na prekrásne čistinku plnú ďalších minotaurov. Veľkými čiernymi očami pozorovali prichádzajúcich. Niekoľký si začali vzrušene šepkať.
Viedol ich priamo do prostredku lúky, tam stála drevená chalúpka, nebola nijak zvláštne zdobená. Zastavil pred spráchnivenými dverami a zaklopal.
„Vstúpte.“ ozvalo sa z vnútra. Minotar otvoril dvere a spoločne vošli dnu. Domček nebol zariadený nijak prepychovo, vlastne v jednom rohu stála posteľ a v druhom starý stôl so stoličkami.
Oproti nim stál ďalší minotaur. Od toho ktorých viedol sa odlišoval len výškou, bol oveľa, oveľa vyšší.
„Iadre opofad keori. Chceli vás navštíviť.“ povedal a vypochodoval von.
„Kto ste a čo chcete?“ Ewan ich opäť oboch predstavil a spustil.
„Prišli sme vás požiadať o pomoc. Skutočná kráľovná Loorea chce zvrhúť Niada z trónu a zasadnúť naň sama.“
„Čiže chcete, aby sme bojovali vo vašom mene.“ skonštatoval minotaur.
„My len veríme že si vyberiete našu stranu a pomôžete zasadnúť na trón skutočnej kráľovnej, dcére kráľa Diana.“
„Za vlády Diana sme sa mali dobre, neboli sme utláčaní, nemuseli sme sa báť útoku upírov.“ zašepkal zamyslene a začal sa prechádzať po izbe.
„Osei arep eoirad. Budeme bojovať pre novú kráľovnú.“ povedal. Ewanovu tvár zrazu rozjasnil úsmev.
„Ďakujem, kráľovná vám bude vďačná.“
„Nerobím to pre kráľovninu vďaku ale pre dobro svojho ľudu. Očakávam však, že ak sa vzbura skončí víťazne pre našu stranu poskytne minotaurom viacej slobody a prísľub, že už nikdy nebude po Elaque pobiehať upír.“
„Bude ťažké splniť tvoj sľub, ba priam až nemožné.“
„Riskujem mnoho, tým že ponúkam služby svojho národa a preto očakávam primeranú odmenu.“
„O tom sa však budeš musieť radšej pozhovárať s kráľovnou.“
***
Arve zamyslene pozoroval nočnú oblohu. Hviezdy žiarili oveľa jasnejšie než zvyčajne. Bol opretý o nízke zábradlie, dreveného domčeka.
„Nie je ti zima?“ prehovorila žena ktorá sa z ničoho nič objavila za Arvem. Mala až po pás dlhé plavé vlasy a belasé oči.
„Je mi fajn.“ odpovedal jej.
„Si si istý tým, že chceš bojovať proti Niadovi?“
„Viac než istý, je to moja povinnosť.“
„Kiseaw-dri ti už povedala že sa na stranu vzbúrencov pridá tak prečo by si mal bojovať aj ty? Nestačí tá krv ktorá sa viac než určite preleje? Musíš pridať aj tú svoju?“
„Aj ja sa chcem podieľať ja tom, že sa z Elaqui opäť raz stane dobré miesto.“
„Pche... poznám ťa, vždy si bol proti týmto veciam ľahostajný, tak prečo si sa tak odrazu zmenil?“
„Povedzme, že som stretol dievča.“
„Ach, takže ty si sa zamiloval? Ako sa volá? Koľko má rokov? Je krajšia ako ja?“ Arve sa chtiac-nechtiac rozosmial.