Skáza druhého sveta (2)

Anotace: Druhý diel

Ani neviem ako dlho sme išli kým sme prišli do ríše elfov. (Pre mňa to bolo trochu komplikovanejšie,lebo to čo oni prešli za deň,ja som ako upir musel dobiehať v noci. ) O kráľovstve elfov sa hovorí že je to krajina zelene,večnej radosti,mieru,pokoja,krásy a hojnosti.
Bývala taká...
Ale rozhodne taká nebola keď sme došli: z kedysi zelených plání ostali len vyprahnuté spáleniská,pohrebiská pre stovky elfov. Kedysi zelené lesy: dnes buď mŕtve kmene alebo lesy zo spálenym lístím na konároch ktorých visia ponapichované nahé telá elfských žien, a bojovničok. Pohľad na tú hrôzu bol vážne nechutný. ,,Už to nevidržia" sťažoval sa mi jednu noc Erbin ( ktorý mi ešte stále neodpustil ) ,,sme zúfalí,dochádza jedlo,voda a elfovia boli podľa všetkého tiež porazený." ,,Kam máme teraz ísť?" Chvíľu som rozmýšľal.
,,Choďte k nám" povedal som napokon. ,,Viktor vás určite prijme." ,,Viktor?" Trpaslík si odplul: ,,Nebudem sa prosiť tomu ciciakovy!" To už bolo priveľa: schmatol som ho pod krk a zdvihol do výšky mojich očí tak že trepotal nohami vo vzduchu. ,,Nikto nebude v mojej prítomnosti urážať môjho pána!" Sýkol som ľadovým hlasom:,,buď to spravite,alebo zahyniete. Jemne som ho odhodil aby som ho " chudačika "nedolámal a skôr než si stačil uvedomiť čo sa deje zmizol som v tme. ,,Jak já nenávidím trpaslíkov!" Zaklial.

*****
Keďže naše kráľovstvo bolo ďaleko,Erbinovi muži zobudili trpaslíkov ešte v noci aby sme si udržali náskok. Takže pre tentoraz som mohol ísť s nimi,aj keď to znamenalo že trpaslíci boli unavený.
Prechádzali sme okolo rozvalýn menšej dedinky, trochu som pobehol čím som dohnal erbina: ,,Vyšli bojovníkov na prieskum, možno tam bude jedlo a voda." ,,Tej máme dosť" zavrčal kráľ. Bolo na ňom vidieť že mi ešte stále neodpustil to, že som ho spútal. ,,Nebudem riskovať životy svojich vojakov len kvôli troche jedla a vody, našou hlavnou prioritou je udržať si pred trávičmi čo najväčší náskok, hejá!" Zvolal a popchol koňa.
Zastal som. Erbin mal pravdu,ale v tých ruinách ešte mohol niekto prežiť! Pomyslel som si. Ako, pre upira nebude problém ich dobehnúť takže by som si takú malú povedzme odbočku spraviť mohol. Odtrhol som pohľad od sprievodu a zišiel dole do dediny.
Predieral som sa razvalinamy dediny,všade bolo cítiť dym a zápach spáleniny ako keby to tu niekto nechal vyhorieť. Prehľadal som štyri domy, nič len ruiny a všetko do posledného stebla trávy spálené na uhoľ. Krútiac hlavou som, keď som práve prekročil ďalší spadnutý trám začul som šuchot labiek na štrku. Prikrčil som sa a schoval sa do tieňa poničeného múru.
Naskytol sa mi nevídaný pohľad: človek,presnejšie tmavovlasá žena v čiernych šatách v kruhu desiatich pumodlakov. Elfské pumy sú obávanimy šelmamy aj keď cestou sme videli kopec zdochlín,pumodlaky sa vyskitujú iba na území temných elfov. Sú trikrát väčšie a minimálne päť-krát silnejšie ako obyčajne elfské pumy.
To ma však neodradilo:z opaska som vytiahol kovového netopiera ktorý mal na konci kridiel špicaté hroty. Pokrútil som si ho chvíľu medzi prstami aby som si zvykol na hladkosť povrchu. Napokon som vybehol z úkrytu a hodil ho do nič netušiaceho človeka. Neminul som. ( to nemám vo zvyku ) Lenže jeden pumodlak v poslednej sekunde skočil pred ňu takže to schytal do krku namiesto nej. Nečakal som kým sa na mňa vrhnú ostatný: rozbehol som sa k nej,preskočil som dve pumy ktoré sa po mne driaply a chystal sa seknút.
Očividne si z toho nerobila veľkú hlavu: zdvihla ruku a niečo zašepkala. Do pŕs mi narazila chladná sila a zhodila ma z nôh. Než som si stihol uvedomiť čo sa stalo bol som obkľúčení pumodlakmi. Zahryzli sa mi do rúk a nôh a v bolestiach donútili kľaknúť si. ,,Takže,začala žena, bez toho aby sa na mňa pozrela, čo robí upir v končinách elfskej ríše?" Povedal som prvú vec čo ma nepadla: ,,pozrieť príbuzných" ( čo bola úplná blbosť lebo svetlé,a temné bytosti sa nenávidia už od začiatku vekov ) pousmiala sa a pozrela sa na mňa:,,A kamže išiel ten sprievod trpaslíkov ktorý si vyslobodil s Termnu?" ,,Kto?" Zatvárim sa nechápavo. ,,Zlá odpoveď" Pumy ( tie ostatné okrem tých štyroch čo ma držali ) ma celý čas pozorovali v kruhu ako predátor lovnú korisť, potom sa jedna z nich oddelila predstúpila predo mňa, a škrabla ma. Ako som sa už zmienil pumodlaci majú päť krát silnejšie drápy než obyčajne elfské pumy takže to ukrutne bolelo a štípalo zároveň. ,,Už sa ti vracia pamäť?" Vôbec netuším o čom hovoríš odpovedal som. Ďalší škrabanec. ,,Dám ti teda inú otázku: Sú tu niekde neďaleko nejaké pevnosti?" Tá otázka bola tak priehľadná, uškrnul som sa: ,,veľa" povedal som. Ďalší škrabanec. Otvorila ústa,ale potom sa zháčila a položila si prst na akýsi kovový predmet čo mala na uchu. Chvíľu mala na tváry nečitatelný výraz a potom sa spítala: ,,Ty si Lukas?" Opýtala sa. ,,Áno a čo s tým?" Vzápätí pristúpila ku mne a položila mi ruku na čelo. Z jej dotyku som cítil mágiu. Na človeka bola megasilná, musel som sa celý skoncentrovať aby som si ochránil myseľ. Lenže koncentrácia mágie vyžaduje aj pre skúsených mágov sebakontrolu a kľud.... A ona to vedela. Za chvíľu sa mi ako na povel do končatín zakusli štyria pumodlaci,a to vám už len bola bolesť!
Zatmelo sa mi pred očami...
*****
Prebudim sa pripútaný v koženom kresle,kovovimy reťazami.
Rozhliadnem sa okolo seba a musím zažmuriť oči. Nachádzam sa v miesnosti plnej svetla,čo pre upira není práve najpríjemnejšie. Na okraji môjho zorného poľa som rozoznal siruety postáv. O chvíľu zaznel hlas: ,,už sa prebúdza." Pred silnú žiarovky sa niekto postavil,nezakrýval ju však celkom. Úmyselne sa postavil tak blízko aby počul každé slovo aj keby som šepkal čo znamenalo že musel vedieť že mu nevidím do tváre. ,,Zdravím Nikolas začal: úprimne obdivujem ako si zvládol zachrániť tých trpaslíkov,si hrdina." Zostal som bez výrazu. ,,Predpokladám že teraz smerujú k upírom." To mi vyrazilo dych: ,,A na základe čoho to predpokladáte?" ,,Lebo je to posledné nedobité územie" povedal s kludom neznámy ,,to najľahšie sme si nechali na koniec,máme na svojej strane boha a silnejších mágov než si dokážete predstaviť,poraziť upírov a posledné zvyšky rás bude hráčka." Povedal samolúbo. V duchu som sa pousmial:máme na svojej strane boha,čimto že túto vetu počujem od všetkých dobyvateľov? Dobre som vedel že keď zo mňa dostanú potrebné informácie zabijú ma,ale chcel som to vedieť: ,,Prečo ste prišli?"Spital som sa skoro šeptom. Neviem či z toho uspávacieho kúzla či z čo do mňa nastrkali že som bol tak unavený. ,,Povedzme to tak že na zemi sa už minuli všetky nerasné suroviny, od ropy až po uhlie,potrebujeme nové." ,,Tak prečo jednoducho nepoprosíte?" Zasmial sa: ,,Ty nás nepoznáš,časom by sa minuli aj tie a my potrebujeme stáli prísun aby výroba stále vyrábala produkty... Ale dosť bolo zbytočných rečí."
Nasledovali obviklé otázky ako lokácie pevnosťí,počty vojakov,opevnenie,terén atď. Počas ktorých som sa len priblblo smial za čo som dostával do tela štedrú dávku elektrického prúdu. Nakoniec som to nevidržal a použil som neverbálne kúzlo ktoré ma dostalo do stamického bezvedomia. ( čo je stav kedy stratíte kontrolu nad svojim telom a ponoríte sa do vnútra svojej osobnosti a môžte na plno kontrolovať svoju mágiu ) okolo seba som cítil záplavu vedomí disponujúcich magickou silou,bola to sila ktorú som nikdy nepochopil a asi aj preto som ju nenávidel: sila lásky.
Ju nebolo ťažké nájsť. Mala inú podstatu sily ako ostatný a skoro by bola aj mne rovná, keby ju nešpinila duša ktorú v sebe mala. Až som cítil jak sa mykla keď som sa jej dostal do mysli a hneď sa začala brániť. ,,Počkaj!" Skríkol som: ,,Čím ta fascinovali tie zvieratá?" ,,Do toho ťa nič!" Odvrkla a ďalej pokračovala v budovaní obranného kúzla. ,,Vieš že keď vyhrajú zabijú ich!" ,,Ja ich ochránim." ,,Sama proti všetkým?" Prestala.
,,Pridaj sa k nám, a pomôž mi utiect." ,,Aby som potom s vami zomrela?"
,,A odkiaľ béreš tú istotu že ich neporazíme?"
,,Proste to viem" odvrkla a začala si ma surovo vytláčať z hlavy.
Nechceš byť predsa zodpovedná za ich smrť!" Bola posledná veta čo som stihol zakričať než ma vyhodila.
Zobudil som sa,nikto nikde. Fajn tak toto sa nepodarilo. Čas vymyslieť plán B. Pomyslel som si.
*****
Keďže tam nemali hodinky nevedel som koľko som rozmýšľal,ako odtiaľto uniknúť. Môj problém sa však vyriešil až vtedy keď sa z tmy vynoril čierny,zelenooký kocúr ktorý v ústach niesol kľúč. Vyskočil mi na nohy a položil ho.
,,Vďaka" povedal som,počkal kým kocúr znovu zoskočí potom som skrčil nohy,zobral kľúč do úst a odomkol si ľavú ruku. Ked som sa vyslobodil vstal som a hneď prešiel k stolíku obďaleč na ktorom spali moje prekrížene meče uložené v pošvách. Upevnil som si ich na chrbát a vytasil: ,,čas vstávať priatelia" šepol som.
,,Mau" ozvalo sa od dverí. Pozrel som na čierneho kocúra: ,,povedieš ma?" ,,Vďaka" povedal som a išiel za ním.
*****
Išli sme prázdnimy chodbami, čo podľa môjho názoru nebola náhoda.
,,Škoda mohlo byť viac zábavy." Kocúr ma nevnímal a stále hrdo kráčal predo mnou. Zábava nás však čakala vonku.
Vyšli sme z hangáru a vonku nás privítala palebná línia tak tridsiatich vojakov. Tipoval som že mali strieborné guľky a proti toľkým by mi nepomohla ani moja rýchlosť. Kocúr vedľa mňa výhražné prskal. Toto je môj koniec pomyslel som si. Lenže aj upir si môže všeličo myslieť: ešte než stačili vystreliť jeden z nich zachrčal,vyplul krv a padol mŕtvy. Z krku mu trčal čierny šíp. O dve sekundy ďalší. Vojaci však nestratili disciplínu: usporiadali sa do kruhu a nervózne čakali odkiaľ príde útok. Minútu nič.
Potom z ničoho nič zo zeme na ktorej stáli vytryskla láva, spálila ich na popol a zmizla tak rýchlo ako prišla. Na mieste ostal len čistý asfalt a popol.
Žmurkal som neschopný posúdiť ,či to čo som videl je skutočne alebo len moja posmrtná paranoja.
Potom som zbadal ako ku mne idú dve postavy: Alexandrius s lukom v ruke,a muž v bielej kapucni opierajuci sa o šedú palicu na konci ktorej sa leskol krvavočervený kameň. ,,Pri Draculovi kde si bol?" Zvolal Alexandrius a objal ma. ,,Na výlete" usmial som sa o odsunul ho: ,,sú trpaslíci v bezpečí?" Sú povedal muž v bielej kapucni, ,,teraz však musíme čo najrýchlejšie zmiznúť!" Chytil palicu obydvomi rukami a mrmlal si nejakú formulku.
,,Čo si ten mrmle?" Spítal som sa Alexandriusa. ,,Mňa sa nepítaj" odvetil.
Za chvíľu začal kameň na palicy žiariť a nás obklopila hustá čierna guľa.
*****

Keď zmizla nachádzali sme sa na nádvorí veľkého hradu.
,,Vitajte! Povedal muž: v Inverne! Pevnosti ktorá je temer nedobitná,a to pre to že ju nevidno." ,,Ako to spítal som sa. ,,Kúzlo ktoré vymislel majster,doposiaľ neviem ako funguje." Zastal som: To myslíš že sa pred nimi budeme schovávať?" ,,Niee chlacholil ma Alexandrius: oni tadialto musia preist." Myslia si že trpaslici sú ukrytý v blooderne ako sme to v našich správach dali rozhlásiť." ,,Aha povedal som a zase sa pohol. Všade okolo nás sa ostryli meče júli brnenia brúsili dosky na barikády. Skrátka príprava na bitku. Muž nás doviedol k honosnemu rytierskemu domu: ,,Vyspi sa, budeš to potrebovať. Vošiel som dnu. ,,Dobre..a zajtra môžme umrieť,mohol by som vedieť kto ma s Alexandriusom zachránil?" ,,Kerin,volám sa Kerin" povedal a zavrel dvere.Vďaka povedal som do prázdna.