Pekarka ritierkou 01

Anotace: lahke citanie

Pozrela na stenu kde bol vystavený meč od jej manžela, na znak pevnosti nášho vzťahu, ostrosti tvojho jazyka a odvahy v nasej budúcnosti. Zo zaslzenými očami si čítala tieto slová po stý krát. Plná bolesti a nenávisti ho uchopila do rúk a pocítila moc, našla spôsob ako sa znovu stretnúť s manželom a bohom ktorých celý život milovala. pozrela sa do zrkadla. Vlasy hodím do očí aby mi do nich každý nevidel. Trochu sa nalíčim, pery do krvavej červenej. koženú vestu a opasok po mamke. Zhodím podprdu. Moje popadnuté prsia mal rád jedine môj manžel .....Začala plakať. Chladná rukoväť jej meča ju zachladila na ruke a pripomenula aká musí byt. chladná a nezlomná s jediným cieľom. prudko si rozotrela slzy a vyrazila. Susedia sa na ňu dívajú, je tomu asi rok čo nevychádzala z pekárne. Sa musela načisto pomiatnuť. Kam ide s tým mečom? Pekárka čo vždy rozdávala radosť a smiech, pečivo pre celú dedinu, teraz kráča s mečom a očividne s nečistými úmyslami niekam do zatratenia. takéto myšlienky sa jej krútili hlavou ale nedala na sebe nič vidieť. Mierila ku kasárňam.
Kapitán .... postával pred kasárenskou bránou zo strážou v pätách, opieral sa o pracovný stôl, pofajčieval a čakal na nových príchodiacich adeptov ale už mesiace sa nikto neukázal. A kto by aj chcel bojovať za nenásytného kráľa ktorému jedna vojna nestačí. Jeho rozkazom bolo naverbovať každého dospelého chlapa. ženy a deti iba ak sami chcú. Pekárka. honilo sa mu hlavou. Pekárka. Kútkom oka ju zastrehol dole pod kopcom ale ešte mu to nedošlo. Pekárka, dole pod kopcom. Naša usmievavá pekárka. Pekárka s mečom. čo? spadlo mu pofajčeníčko z úst a vytreštene čumel na príchodiacu ozbrojenú ženu. A v tom mu to docvaklo. Pekárka chce vstúpiť do armády, chce sa pomstiť? alebo si ide len pre smrť? Jej manžela dobre poznal, bojoval po jeho boku a také niečo vie ľudí spojiť. Musím jej to nejak vyhovoriť. Aspoň som to dlžný jej manželovi. Príde a bude plná neistoty, zúfalstva a samoty. to bude jednoduché. Naviac žena v armáde, to neprináša nič dobré. Mal by som zaútočiť na jej ženskosť, prípadne sa jej spýtať ako by sa teraz na ňu díval jej manžel. Asi by na ňu nebol hrdý. poruším nariadenie ale jej manželovi to dlžím. A naviac sa budem môcť na seba pozrieť do zrkadla, aspoň jedna zachránená duša.
Strácam dušu, tak ako som stratila muža a dobre mienenie o tebe. v myšlienkach prehovárala k bohovi. už čoskoro sa uvidíme zočivoči. zbadala kapitána sediaceho za stolom pred kasárňami. To bude jednoduché, má rozkazy ktoré musí plniť takže naverbovať jednu potrhlú ženskú pre neho nebude problém. Vyrovnať chrbát, kamennú tvár a z dušou sa môžem rozlúčiť. pristúpila k stolu.
- Napíš ma tam.
- pred bojom zapisujem, po boji škrtám, ani neviem čo je horšie? samotný boj alebo tato skurvená byrokracia. Pečenie ta omrzelo? Vrát sa tam odkiaľ si prišla.
- Marika od pekárov.
Povedala svoje meno dôrazne. uchopila brk a strčila ho kapitánovi do ruky.
On zdvihol hlavu, premeral si ju.
- To si naozaj myslíš že prijmem ženskú ktorá v živote nedržala mec v ruke? a na viac tá tvoja starožitnosť by mala byť zavesená na stene ako ozdoba a pamiatka.
- Mám pevné ruky a z mečom sa obracať viem lepšie než by si predpokladal.
Pri týchto slovách vytiahla meč z pochvy a zabodla ho do zeme vedľa stola.
- Hlina a štrk otupujú zbraň, každý vojak na celom svete vie že zapichnúť meč do zeme je ako odskočiť si na cigaretu keď máš chleba v peci. Daj si odchod pekárka.
vytiahla mec zo zeme, prudkým švihom vyrazila stráži sudlicu z rúk, hbyte preskočila za stráž a s mečom pod jeho krkom pozrela na kapitána s kamennou tvárou.
Ani sama nevie ako to spravila len dúfala že ten prizdisráč bude ospalý a neschopný reakcie na niečo tak nečakané.
- Marika od pekárov
Zopakovala.
Odstrčila stráž, podala mu zhodený sudlicu a s úsmevom sa otočila stráži chrbtom.
Mohla povedať že vie o kráľových rozkazoch a že by mu mohla urobiť problémy ale vydieranie nie je jej štýl. Aj keď do pekla, zo zlomenou dušou, ale stále s charakterom.
Kapitán si podložil hlavu rukou nahodil znudený výraz akoby sa nič nestalo.
- To si naozaj myslíš že nechám ženskú vstúpiť medzi nadržané vojsko, ešte k tomu s hentakými kozami? veď by si zničila morá....
Kapitán nestihol dopovedať vetu a Marika mu vlepila facku že to skoro neusedel.
- O chlapov v armáde sa viem postarať a o svoje kozy tiež.
Hlas sa jej zachvel pri tých slovách očividne to prehnala ale bolo to potrebné pomyslela si.
Tak nech už ma tam napíše lebo druhu facku si fakt nezaslúži, veď sa ma snaží len ochrániť.
Trpezlivosť, záchrana duše chce trpezlivosť. pomyslel si kapitán utierajúc si slinu ktorá mu pri tej facke vyletela.
- Daj si odchod skôr než ta zavriem do vezenia za napadnutie stráží a kapitána.
Vyhrážanie sa vezením mu prišlo prijateľnejšie než rozhovor o jej mŕtvom manželovi.
- tá ti ju vrazila, konečne vojak jak sa patrí. konečne niekto kto sa ti vyrovná jak odvahou tak aj skutkami.
Zasmial sa Král ktorý práve vychádzal z brány.
- odveďte ju ku kováčovi nech jej nabrúsi meč, ukážte jej ubykácie a precvičte ju. Za pár dní vyrážame do boja.
Alebo máš na to nejaký iný názor Kapitán?
spýtal sa kráľ a zakusol do jablka dívajúc sa do ďaleka.
Dávaj si pozor na to čo si praješ, mohlo by sa to uskutočniť. Povedala si pekárka pre seba a nasledovala stráž. Kapitán sa aj naďalej nemohol dívať do zrkadla ale v nasledujúcich rokoch si našiel cestu k Marike a chránil ju na každom kroku. bolo to pre neho ťažké. Dívať sa na ženu svojho mŕtveho kamaráta ako zo zbraňou v rukách túži po smrti a chce sa stretnúť s bohom. Marika však dlho nemohla nájsť tento odpočinok. Jej základný inštinkt prežiť bol silnejší než túžba umrieť a uľaviť si od bolesti. Nikdy sa už nezaľúbila a väčšinu svojich pocitov a emócií potlačila niekam hlboko kde už slnko nesvietilo. Vybojovala niekoľko bitiek a z obyčajného vojaka postúpila až na velitela vojska. Ukázalo sa že má taktické schopnosti a v mene kráľa vyhrávala jednu bitku za druhou. Po niekoľkých rokoch plných krvi, násilia a temnoty sa mečom oháňala lepšie než akýkoľvek iný vojak. Smrť si však pre ňu nakoniec prišla. Na bojisku sa presekávala množstvom vojakov keď sa medzi nimi zjavil jazdec na koni ktorý vrazil kópiu do hrudi kapitána. Bol na mieste mŕtvy. Marika padla na kolená, z posledných síl zdvihla hlavu a pozrela sa jazdcovi do očí. Ten bez váhania ukončil jej život jediným bodnutím.Bolesť už necítila, uvoľnila sa a jej vedomie sa rozplynulo.

Na malej zelenšej než zelenej lúčke žil rohatý. Mal dve srstnaté nohy s kopytami, ľudské telo a rohy. Chodil väčšinou nahý, jeho prirodzenie z časti zakrývala srsť, teda pokiaľ sa nestoporilo, čož v jeho prípade bolo celkom často. Ale bolo mu to jedno aj tak ho nikto z ľudí nemohol vidieť pokiaľ on sám nechcel . Väčšinu času sedával na kameni a hral na píšťale, naháňal lesné žienky, nymfy či iné prastaré bytosti . žil v bútľavom strome na kraji lúčky. Vedľa bútľavého stromu v ktorom žil, mal ohnisko kde si pravidelne pripravoval večeru. Ryby na bazalke, cesnačku, Kuracie stehienka zbožňoval ale bolo dosť nebezpečné vkrádať sa v noci do dediny aby si dáku kurenku ukradol. Rád sa učil od ľudí nové recepty. Pomaly sa z neho stal gurmán. Dokonca sa naučil pestovať zeleninu a keďže žil sám tak aspoň nejak strávil čas. Raz si dokonca vybudoval veľkú pec, chcel sa naučiť robiť pečené prasa. Nikdy sa mu však nepodarilo nejaké vychovať. Aj si jedno mláďa ulovil ale to mu časom zdrhlo. Na veľké divé prasa si netrúfol. Nebol lovec ani žiadny bojovník. Dnes však na jedlo nemal ani pomyslenie. Trápila ho Araneja. Táto lesná žienka s ním chce mať deti a spoločné bývanie, ale on v lásku neveril. Teda veril ale len ako dočasné poblúznenie mysle. Vždy v takýchto situáciách a nebolo ich zrovna málo, si spomenul na kamarátovu radu." Žena to je plémne hadí, kto ji hladí toho zradí."
Rohatý si sadol ku ohňu a díval sa ako plamene tancujú. V duchu si premietal aké by to bolo mať deti....radosti.....starosti..... celkom iné hodnoty ale Aranea je lesná žienka a tie sú nevypočitateľné. Určite by ho len využila. Nechala by sa oplodniť a ušla by mu aj z deťmi. Lesné žienky nechápu čo to je v dobrom aj zlom. No a ja mám toho zlého celkom dosť. Toho diabla čo si chovám na hrudi. Určite by ublížil aj jej aj deťom. Nie to sa nestane. Nedovolím ti to a utopím ťa v medovine.
Natiahol sa po sa po fľaši a stiahol dobrú polku. Zgúľal sa z pníka na ktorom sedel. Nie že by bol opitý ale v polohe na boku a schúlenému mu bolo nejak príjemnejšie. V pití bol trénovaný. Pri dlhých zimných večeroch mu nič iné neostávalo a ukradnúť medovinu z dediny nebolo tak nebezpečné, ako kradnúť sliepky. Teda nebezpečné to bolo rovnako ale starý krčmár chlastal tak moc že si nepamätal koľko toho vypil a tak nemohol nikoho podozrievať.
Rohatý sa znovu rozhodol. Pôjdem za Araneou a naposledy sa s ňou pomilujem. Dám jej čo chce ale potom ju opustím. Zíde z očí zíde z mysle. Samota nie je nič čo nezvládnem.
Ležal stále na boku, ľutoval sa, snažil sa nájsť spôsob ako ospravedlniť to čo ide spáchať. Nakoniec vstal, vzal medovinu a popri pískaní na píšťalku vychlastal celú fľašu až kým neupadol do slastnej kómy.

Na malej zelenšej než zelenej lúčke dopadalo slnko na vysokú trávu ktorá by šteklila na nohách, a rosa by prijemne chladila keby si uvedomovala svoje telo. Ležala nevedela o sebe. slnečné lúče jej ohrievali nahé telo a ona si ako prvé uvedomila prijemne teplo na nohe ktorou ale nemohla pohnúť. chcela otvoriť oči ale nič ju neposlúchalo. cítim a myslím. čo sa deje. zmätene si nemohla spomenúť kde je kto je a vlastne nič. Bez pohybu ležala. slnečné lúče jej postupne ohrievali telo. objavila svoju ruku ktorou následne mohla pohnúť ale z bolesťou. keď postupne prišla na to ako hýbať končatinami, zdvihla sa na rukách a po štvornožky sa chcela niekam pohnúť. preskúmať kde je. Bola však moc slabá a niečo ju príšerne bolelo na chrbáte. oči. nemôžem otvoriť oči. chytila sa za tvar, chcela nahmatať oči ale nič necítila. ja nemám oči, zúfalstvo a panika prestúpila jej telom. v hrudníku sa niečo naplo a bránilo jej dýchať. Uvedomila si aj hrdlo pretože nemohla prehltnúť ani vydýchnuť tu horkosť čo ju tak dusila. nemám oči, to ma boh potrestal za to že som slepo bojovala za bláznivého kráľa a zabíjala vinných či nevinných. Táto myšlienka jej rozprúdila spomienky. Nenávisť zúrivosť smútok niečo čierne a temné čo jej bráni vstať ,.... vykríkla a v momente sa ocitla znovu na zemi. ruky schúlila ku prsiam. nohy pokrčila k sebe a schúlená sa chcela rozplakať. Znovu nemohla nabrať dych. Bez očí plakať nemôže. Vtedy si uvedomila jak uvoľňujúci je plač a jak moc očisťoval jej dušu od temnoty nenávisti bolesti ...... znovu stratila vedomie

Niečo čierne a temné čo mu bráni vstať. Niečo ulepené v žalúdku. Rozlepil oči a zbadal prázdnu fľašu pred sebou. Chcel sa posadiť ale telo ho ešte neposlúchalo a tak znovu zaspal. Keď sa nakoniec odhodlal vstať a vyprázdniť mechúr, hlava sa mu zakrútila ale ustál to. Ha to zvládnem. Táto kocovina je dosť slabý trest za to jak chladný a krutý som. Bičuj ma, trestaj ma a ja znovu vstanem, rozchodím všetko čo mi na chrbát naložíš. Rozchodím ako aj túto kocovinu. V Duchu prehovaral k bohovi aj keď v žiadneho neveril a zároveň odmietal využívať vieru len v prípadoch kedy sa cítil previnilo. Odmietal naňho zhadzovať vinu aj keď by to tak mohlo byť jednoduchšie. To je zase nálada po ránu. Dojdem po vodu a potom si ešte zdriemnem. Vzal mech a vykročil cez zelenšiu než zelenú lúku ktorá pri rannom slnku vypadala žiarivo zelene ale pri večernom slnku vyzerala tmavo a záhadne.

Ležala s tvárou zarytou do zeme. Premýšľala aký kríž to má na chrbte že sa nemôže odlepiť od zeme. To zvládnem, aj tak si za to všetko môžem sama. Som slepá ale nie preto že som slepo nasledovala bláznivého kráľa ale teba. Verila som že ho ušetríš a vždy prinesieš spať ku mne. To v tvoju lásku som verila a slepo nasledovala. Môžem si za to sama. A teraz to sama aj zvládnem. Zdvihla ruky, zaprela sa a ucítila meč. Na znak pevnosti nášho vzťahu, ostrosti tvojho jazyka a odvahy v nasej budúcnosti. Áno to som ja, odvážna a pevná, pevná pevná. Pri týchto slovách sa podvihla na ruky a kolená. Áno krôčik po krôčku. Povedala si a začala rukami prehľadávať okolie ale nič viac než meč nenašla. Vykríkla a znovu padla k zemi ako kameň. Skúsim kričať snáď ma niekto bude počuť. Čo mám kričať? Halooo pomóóóóc alebo čo vlastne a v tom započula vtáky jak sa niekde v diaľke vyplašili a rozleteli. Uvedomila si tak aspon trochu priestor v ktorom sa nachádza. Pravdepodobne lúka z orosenou trávou. Na lavej strane listnaté stromy. Za mnou asi ihličnatý les, ide odtiaľ chlad. Po pravici asi pár desiatok metrov odo mňa potok a nejaké stromy. Skúšala sa znovu započúvať . kopytá. Počujem kone? Nie len jeden kôň. Čo to? Nejak divne cvála. Dupot kopýt sa približoval a ona si uvedomila že sú to len dve kopytá a že kôň to asi nebude. Čert? No keby to bolo peklo tak je tu asi trošku teplejšie. Heej vydala zo seba celkom hlasno. Čert pricválal bližšie a zbadal nahého aniela s tvárou zaborenou do zeme. Kto si? Spýtal sa rohatý.
- No pekárka asi nebudem nevidíš ten meč?
- Škoda že nie si pekárka, naučila by si ma piecť chleba a moja pec by tam aspoň nestála nadarmo. A kto teda si?
- žena v núdzi nevidíš? Nemôžem sa pohnúť , nedal by si mi napiť tej vody čo máš v tom mechu?
-ako vieš že mám vodu však si ani nezdvihla hlavu aby si sa na mňa pozrela.
-počujem jak ti to tam čvachtá a nedívaj sa na mňa.
Rohatý jej podal mech a otočil hlavu na stranu ale aj tak ju kútkom oka sledoval. Keď pila všimol si že nemá oči. Aniel s krídlami a nemá očí. Padol na zadok ale v poslednej chvíli to zahral tak že sa vlastne chcel posadiť.
- Kto si ?
- Ja som satyr, rohatý, faun, volajú ma všelijako.
-Kde to sme?
-Na zelenej lúčke, neďaleko môjho domu. Ako si sa sem dostala?
-Neviem...... čo to mám na chrbte? Nedáš to dolu ? nemôžem vstať .
Rohatý sa začudoval, však tam... ona to nevie.... čo teraz ako jej to mám ...
- čo tam mám, čo mlčíš. Mám tam nejaké zranenie? Naposledy si pamätám že som bojovala a niekto ma prebodol priamo do srdca ale potom neviem prečo som ešte na žive. Kde to som? Peklo nebo ?
- Si medzi živými a na chrbte máš krídla.
Marika sa schúlila znovu do klbka a bola ticho. Rohatý bol tiež ticho. Zmätene na ňu pozeral. Aniela ešte žiadneho nevidel.
-Prinesiem ti šaty a niečo na jedenie ak si hladná.
Bola stále ticho. Neodpovedala. Rohatý sa rozbehol domov, vzal šaty ktoré tam kedysi nechala jedna z jeho mileniek. Vytrhol mrkvu zo záhradky a bežal späť k nej. Obliecť jej šaty bolo náročnejšie než sa zdalo. Nejavila žiadnu snahu o pohyb. Šaty musel vzadu roztrhnúť kvôli krídlam, takže nakoniec to aj tak vypadalo ako kus handry omotanej okolo jej tela. Nemohol si nevšimnúť jej popadnutých pŕs. Niečo sa mu na nich páčilo. Boli iné než tie ktoré bežne videl u lesných žienok alebo žien v dedine. Tieto boli tak nejak žensky popadnuté. Ženskosť áno to je to pravé slovo. Ucítil jak sa jeho libido začína búriť. Dosť. Skludni sa lebo ťa vyrežem jako škodnú. Pomyslel si. Posadil ju oblečenú na trávu a sadol si k nej aby ju podoprel. Chvíľu tak sedeli .
-Dívaš sa mi do tváre? ....... ako to vypadá? Mám ju moc zohyzdenú ?
- nevypadá to moc pekne ale neboj niečo s tým spravíme.
Utrhol zo šiat ešte kus látky a omotal jej to okolo hlavy tak aby nebolo vidieť že nemá oči. Chcel ju nejak potešiť. Hovoriť o niečom peknom, ale nič ho nenapadalo.
-zvládneš sa hýbať? Skúsiš sa postaviť na nohy?
Ani to poriadne nedopovedal a Marika spadla dozadu na vlastné krídla. Rohatý ju chytil za ruky, a odvliekol na chrbte k sebe do bútľavého obydlia. Araneu k sebe už nepustil a bez vysvetlenia, sa jej kruto otočil chrbtom. Bolelo ho to ale vedel že s iným sa bude mať lepšie. Marika v tomto rozhodnutí nehrala žiadnu rolu. Len ten rozchod mu nevyšiel tak ako ho plánoval. Mal bolesť srdca depresie, trieskal hlavou do stromu. Plakal. Znovu zakopal lásku, znovu sa prepadol hlbšie a jeho temnota narastala. To že sa staral o Mariku mu pomáhalo cítiť sa lepšie a zároveň chápal ako sa môže cítiť ona. Niekoľko dní sa o ňu staral ale moc spolu nehovorili. Obaja na tom neboli moc dobre.