Bard a Barbarka

Červené prsty kĺzali po strunách lutny, jemne uchopovali jej dlhé hrdlo a pobrnkávali príjemnú melódiu. Tichá, veselá pieseň o elfskej panne a trpaslíčom rytierovi sa miešala so zvukmi praskajúceho dreva a orchestru cvrčkov. Vznášajúce sa plamienky tancovali v rytme piesne, zatiaľ čo sa miešali s žiariacimi letnými hviezdami.

Takéto večery Renoir zbožňoval.

Boli to tie druhy večerov, ktoré sa objavujú po dlhých, strastiplných cestách plných boja, krvi a pľuvancov, na cestách, ktoré vám nevynesú ani na dobrú noc v najzapadnutejšom hostinci na Minskom kontinente. Pre tieflinga, ako bol on, boli podobné cesty časté a dlhé a ani jeho bardské remeslo mu nepomáhalo si prilepšiť. Preto mal takéto večery rád. Na krátky okamžik mohol tvrdiť, že aj jeho život môže byť šťastný.

Pieseň prišla k svojmu koncu. Bard chvíľu premýšľal, ktorou piesňou mal pokračovať. Po chvíľke ticha zabrnkal na struny začiatok Piesne o čarodejnici z Tarrandu. Tiefling sa pousmial a zaševelil niekoľko slov v dračej reči. Struny pod jeho rukami sa rozžiarili slabou, fialovou žiarou. Po prvom brnknutí sa od struny odlepila nota, ktorú o pár chvíľ nasledovali ďalšie.

Noty začali krúžiť okolo hrajúceho. Ich jemná žiara dopadala na jeho tmavé vlasy, vlniace sa okolo baraních rohov a tváre k jeho brade. Občas nejaká obletela okolo zlatých, mačacích očí, inokedy vyrazila po modrom kabátci s zlatým lemovaním naspäť k lutne.

S pokračujúcou melódiou sa ich pohyb ustálil na krúženie, pričom sa trepotali ako motýlie krídla. Renoir urobil koncom krku lutny kruh a desiatky nôt sa rozletelo do priestoru, nasledovaných jemne fialovou žiarou. Niekoľko z nich obkrúžili Lieseth, niekoľko z nich preleteli plameňmi a nakoniec sa všetky vzniesli do nebies a rozplynuli sa.

Pol-elfa pokývala uznanlivo čiernovlasou hlavou, na znak hlbokého obdivu. Renoir sa cítil potešený, že jeho pokračujúci amatérky tréning mágie prináša uznanie okolia.
„Budeš to používať častejšie?“ odpila si z čutory, pričom jej niekoľko rumových kvapiek stieklo po olivovohnedej brade.
„Asi,“ pokrčil bard hlavou. „Je to celkom jednoduchý trik. Potrebujem len správne vysloviť zaklínadlo a potom to ide všetko samo.“
„No fajn!“ zaradovala sa barbarka. „Takže odteraz si môžem vyložiť nohy hore a len ťa nechať hrať po hostincoch.“ Ponúkla mu čutoru. Ochotne si ju prevzal.
„Prosím ťa,“ rum príjemne hrial pri ceste do žalúdka. „poznám ťa až príliš dobre na to, aby som ti toto uveril. Ty nevieš, čo je mať vyložené nohy a nič nerobiť. Tamtá vec by ťa nalákala ju vytasiť nanajvýš za pár dní.“ Bradou pokynul k dlhému, obojručnému meču. Jeho hruška bola opracovaná do diviačej hlavy, záštita zase v jednom z mnohých štýlov lesných elfov z Výšin.

„Cítim sa trochu dotknutá, že si nespomenul môj talent s Boartuskom, o ktorom skladáš piesne.“ Prevzala si čutoru, a znovu sa napila. Renoira tá veta pobavila.

Mala pravdu. Barbarka z klanu zlodejov oviec patrila k výborným bojovníkom, o tom sa mohol počas ich spoločného putovania presvedčiť. Ako to bolo možné a kde sa takéto umenie mohla naučiť, to bola pre barda stále záhada. Ako pol-elfka sama. Lieseth sa otvárala veľmi pomaly a bola nevypočítateľná. Existovali situácie, ktoré sa od seba nelíšili ničím, no ona bola schopná reagovať úplne rozdielne. Možno to bola hlavná príčina, prečo sa rozhodol s ňou cestovať. Prečo v ňom vzbudzovala taký záujem.

„Aj to.“ Priznal. Večer pokračoval nerušene ďalej. Renoir pobrnkával novú melódiu, ktorá sa mu liahla v hlave, Lieseth prežúvala medzi perami dlhé steblo trávy.

Dnes bola nejako zvláštna.

To by mohla byť šanca na to, získať z jej minulosti niečo viac.

„A čo ak by som si našla podobne zaujímavú zábavu ako boj?“ odpovedala. Renoir len pokrčil ramenami a naklonil hlavu.
„To neviem. Ako sa bavia zlodeji oviec, keď náhodou nebojujú a nekradnú ovce?“ Lieseth znovu siahla po čutore, no tentoraz ju hneď ponúkla Renoirovi. V žiari plameňov postrehol jej pobavený výraz.
„My, zlodeji oviec,“ zdôraznila tie slová veľmi sladkým tónom. „musíme všetky naše zábavy obetovať na oltári Gornithiena. Naše zábavy sú veľmi, veľmi špecifické. Prehlbujú vzťahy.“
„Takže pijete, žeriete a šukáte.“ Konštatoval Renoir sklamane. Zdalo sa, že narazil a že ani dnešný večer nebude nejako prevratný. Odpil si a ponúkol jej čutoru. Odmietla.
„Čakal som niečo, zaujímavejšie. Nejaké podivné tance s namaľovanými zvieratami po tele a suknicami z vtáčích pier, ako na ostrovoch Slnka. Alebo rituálne lovy vlkov a medveďov ako v severských krajoch.“

Lieseth sa začala dvíhať na nohy. Renoir sledoval, ako jej jasná žiara tancovala na lícach, ako jej jantárové oči žiarili. Nočný tieň, deliaci jej telo ostrou hranicou, u neho vyvolával pocit obdivu a strachu zároveň.
„Načo robiť veci zbytočne zložité?“ spýtala sa jemným hlasom. Rozkročila sa nad neho, zatiaľ čo jej jedno oko blčalo v nočnej tme.
„Napríklad, my dvaja, sme už pojedli,“ pol-elfka si zložila plášť s hranostajom. Renoir spozornel.
„máme už aj niečo vypité,“ usadila sa do jeho lona. Jej jemné prsty mu siahli na kabátec a začali ho uvoľňovať zo zovretia gombíkov. Renoirova myseľ sa chcela zastaviť a nepokračovať. Jeho telo už ale reagovalo samo. Jeho ruky jej už začali hladiť a pohrávať sa s prsami, zatiaľ stále ukryté pod ľanovou tunikou. Stvrdnutý vták sa mu začal tlačiť v nohaviciach, nebezpečne blízko jej ženskosti.

Kabátec mal rozopnutý a na svetlo plameňov vystúpila biela košeľa. Lieseth zovrela biely golier a pritiahla si ho bližšie. Ich pery na krátky čas dotkli, než sa plne oddala bozku. Renoirove srdce hlasne búšilo. Ich jazyky sa už preplietali vo vášnivom bozku. Zovrela ho za vlasy a privinula si ho bližšie. Jeho ruky ju chytili za boky, potom ju začali hladiť po celom chrbte.

Bola tak úžasne sladká.

Keď Lieseth začala jemne hýbať bokmi dopredu a dozadu, prebehla ním energia. Ten pohyb prechádzal po jeho dĺžke, dráždil ho a privádzal k väčšej túžbe. Všetko jej teplo ho rozpaľovalo. Musel si zložiť kabát a košeľu, ale nedovolila mu to. Držala si ho pri sebe svojimi perami, svojimi perami ako najsladší nektár. Bol ako čmeliak, ktorý z toho pokrmu žil. Musel mať viacej. Zavrel oči a plne sa ponoril do bozku.

Trvalo veky, než sa odtrhli. Znovu otvoril oči. Jantár a zlato sa blyšťali ako hviezdy.
„Príde ti to málo,“ prešla prstom po jeho hrudi. Svoj prst zastavila tesne nad pupkom, chirurgicky presne nad jedným z jeho materských znamienok. „zaujímavé?“. Renoir skoro zakričal.
„Nie!“
„Nemali by sme to urobiť nejako, zvláštnejšie?“
„Nie.“ Aby dodal svojim slovám váhu, naklonil sa. Venoval jej niekoľko bozkov na krk. Lieseth pobavene zapriadla. Znovu si vymenili niekoľko bozkov. Renoir nevedel, kde sa všetka tá túžba po pol-elfke deje. Ale niekde hlboko, hlboko v jeho vnútri vedel, že to chce. Že ho ani nenapadlo to zastaviť. Pevne si ju privinul, aby mohol cítiť jej prítomnosť v najsilnejšej možnej miere.

Pomaly sa začali ukladať do polohy. Lieseth si ľahla na karimatku, zatiaľ čo Renoir si začal rozopínať opasok. Šlo to pomaly. Všetko to napätie, nahromadené v ňom, mu triaslo s rukami. Jeho tvrdé prirodzenie už hrozilo, že prerazí nohavice. Lieseth naňho pobavene hľadela.
„Velleth Daien, Maelieth.“ Prehovorila potichu. Renoir nikdy podobnú vetu nepočul.
„Čo to znamená?“ Pohladila ho po líci
„Netráp sa. Niekedy ti to poviem.“ Zašepkala.

Na krátky okamžik sa zmenila. Tiene na jej tvári zmenili jej šťastnú, živú tvár na tvár skleslú a smutnú. Lieseth sa zmenila na niekoho iného, než veselú a energickú barbarku z klanu zlodejov oviec. No bolo to len na krátko a Renoir, hoci sa nad tým krátkym momentom neskôr uvažoval dlhé hodiny, si nebol istý, či to bolo skutočné.

Pások konečne povolil a on mohol vyslobodiť svoj penis. Lieseth ho pomaly uchopila medzi prsty. Renoirovou hlavou prešlo tisíce príjemných ihiel, už len pri dotyku, a keď ho začala hladiť, potešenie dosiahlo hranicu šialenstva. Hlboko zavzdychal.
„Nemala by sa vyzliecť?“ spýtal sa. Lieseth pokývala záporne hlavou.
„Dnes je celkom zima. Možno nabudúce. Ak pravda, budeš nejaké nabudúce chcieť.“ Už teraz chcel, aby ďalšie nabudúce prišlo čo najskôr.

Opatrne siahol pod tuniku a snažil sa nahmatal kus látky, zakrývajúci jej intímnosti. Keď ho konečne našiel, veľmi opatrne rozviazal uzol, ktorý ho držal. Pohľadom prechádzal od sukne tuniky k Liesethinej tvári a naspäť. Nebolo by to prvýkrát, čo by sa vyspal s nejakou ženou, ale u Lieseth to nechcel pokaziť.

Biely pruh látky vyšiel spod sukne, vzniesol sa do vzduchu a stratil sa za Renoirarom.
„Opatrne s ňou,“ povedala Lieseth, zatiaľ čo sa bard dostaval medzi pevné stehná. „rada by som si ju aj mohla používať.“ Renoir namieril hlavičku k vstupu a opatrne zatlačil. Lieseth blažene zastonala. Jeho penis obklopilo príjemné, hrejivé vlhko. Spomalil, aby svojej milenke nijako neublížil. Sám bol na hranici blaha.

Lieseth ho objala a privinula si ho k sebe v ďalšom tanci bozkov. Renoir opatrne začal prirážať. Na moment sa odtrhli.
„Nebolí ťa to?“
„Nie.“ Stonala. „Pokračuj.“ Jej telo sa v rytme prírazov nadskakovalo. Cítil, ako sa blahom napína a uvoľňuje. Jej hruď sa dvíhala bližšie k nemu. Znovu sa k nej privinul a bozkával ju. Bozkával ju na pery, na krk a za ucho. Snažil sa jej nevynechať jediné miesto. Opatrne zrýchľoval tempo. Lieseth bola tak neuveriteľne hrejivá, tak sladká a mal pocit, že je ako zo skla. Že by jej každým neopatrným pohybom mohol ublížiť. Vsunula mu svoje ruky pod kabátec. Nohy si ovinula okolo jeho bokov. Pri každom náraze mu pomohla zatlačiť ho hlbšie. Ucítil, ako sa mu jej nechty zaryli do košele. Znovu sa sklonil a pobozkal ju na šiji.

Okolie tábora naplnili zvuky vášne, ktoré naberali na intenzite. Akákoľvek strach toho, že by ich niekto či niečo mohlo prekvapiť sa vytratila. Boli len oni dvaja, spojený nečasom a nepriestorom, spojený bozkami, spojený sexom. Každý ich pohyb, pohladenie, príraz a ston, sa kondenzoval v sladkú hudbu lásky.
„Lieseth!“ Volal jej meno a Lieseth mu odpovedala v polyfónni.
„Renoir!“ Hudba naberala na intenzite a sile. A bola krásna. Krásna, akú bard nevedel opísať. Bohyňa pod ním naplnila jeho myseľ a on netúžil po ničom, len počuť jej hlas a splynúť s ňou. Chcel, aby ich hudba bola večná.

Ale nemohla byť.

Cítil, že sa blíži jeho vyvrcholenie.
„Už, už budem!“ Zastonal jej do ucha.
„Pokračuj.“ Zastonala naspäť. Jediným slovom mu povedala, aby sa nestrachoval. Prirazil, potom ešte a raz a s posledným nahlas zavolal Liesethino meno. Brána sa pretrhla. Cítil, ako jeho semeno vystriekava do nej. Svätyňa okolo neho sa chvela, pevne objímajúc jeho mužstvo. Renoir zaklonil hlavu. Nasával všetky emócie toho krátkeho okamžiku ako huba.

Posledné šklbnutie sa stratilo v dvojici hlasného vzdychania. Obaja milenci sa od seba odpútali, plný nových emócií. Renoir si ľahol na karimatku. Všetko na neho doľahlo, musel si ľahnúť. Cítil sa šťastný, ako ešte nikto. Srdce mu búšilo v hrudi a po tvári mu stekal pot. Ale jeho vnútro horelo šťastím. Lieseth sa k nemu privinula. Pevne ju objal, pričom nechal svoju bradu stratiť sa v jej vlasoch.

Obaja odpočívali mlčky. Nepotrebovali slová.

Renoir pohladil barbarku po líci. Ucítil niečo vlhké. Keď zdvihol hlavu, videl, ako Lieseth steká po líci jedna slza.
„Lieseth, čo sa stalo? Ublížil som ti? Prepáč, ja...“
„To nič.“ Pol-elfka si utrela líce. „niečo mi spadlo do oka. Všetko je v poriadku, Renoir.“ Začala sa dvíhať na nohy. Renoir ju zastavil.
„Ak by si...“
„Nie, bard.“ Zastavila ho. „Dnes už nie. Bolo to skvelé a rada by som, ale nie. Možno nabudúce“
„Ja som nemyslel, ja len, že hliadku môžem dnes mať prvý ja.“ Omyl ju nevyviedol z mieri. Len pokynula mu nesúhlasne hlavou.
„Len sa vyspi. Tak ako tak nie som unavená, takže by som nezaspala.“ Začala si uväzovať látku okolo bokov. Snažila sa pritom neodhaliť prizerajúcemu sa bardovi nič z jej tela. Renoir naklonil hlavu. Prečo to robiť tak zložito? Ako-keby ho počula k nemu zdvihla vysmiatu tvár. „Už by si si ho mal schovať, aby ti ho náhodou niečo neuhryzlo.“

Renoir sklonil hlavu na svoj čerstvo zmäknutú mužnosť. Prepadla ho vina hanby. Rýchlo ho znovu zavrel pod opasok. Bol to detinská emócia. Nemal sa predsa pred ňou s ničím hanbiť. Videla ho a dotýkala sa ho, ale proste to urobil takto.
„Ako myslíš.“ Odpovedal. Natiahol sa po vaku a po chvíli hľadania z neho vytiahol zrolovanú prikrývku.

O chvíľu už tiefling pokojne odfukoval, plne ponorený do hlbokého spánku.

Lieseth sa posadila pred oheň. Počas ich súlože plameň trochu pohasol. Párkrát sa prehrabala v ohnisku, priložila dve polienka a oheň znovu živo osvetľoval okolie. Lieseth ho sledovala. Rytmický pohyb ju upokojoval, zatiaľ čo bola stratená v svojich myšlienkach, všetkým tak neuveriteľne vzdialených.

Odrazu sa pohla. Natiahla sa k svojmu vaku. Čo najtichšie sa v ňom prehrabávala, vnárala do neho ruku, až konečne nahmatala tenký špagát. Do nočného pokoja vytiahla malú, drevenú sošku barančeka, ktorá bola cez dierku navlečená na koženú šnúrku. Baranček pripomínal hračku pre deti. Bol malý, sotva na veľkosť jej dlane, no jeho tvorca si s detailmi dal záležať. Baranček vyzeral ako skutočný.

Lieseth ho jemne vzala do dlane a priložila si ho k ústam.
„Velleth Daien, Maelieth.“ Zašepkala mu, než mu venoval krátky, jemný bozk.