AKO RÝCHLE ŠÍPY STRETLI SKUTOČNÉHO A NAOZAJSKÉHO PARTIZÁNA.

Ako sa Rýchle šípy po rokoch a „Na pravé poludnie“ blížili do jednej zo 121 hrdinských Nemcami za povstania vypálených obcí Slovenska, tak sa nedá povedať, že by na nich čakalo nadšené uvítanie, dychovka, uvítacie plamenné prejavy, pionieri a obložené chlebíčky – tak, ako bolo v tom čase dobrým zvykom. Skôr presne naopak. Všade bola brána zamknutá a - pes pustený! ... a namiesto uvítacích prejavov, znel ich štekot a brechot. Zo dvorov sa ozývali ustrašené výzvy a príkazy:“Mamička, resp. babička spočítaj a zatvor sliepky – nejakí lapikurkári idú!“

Vtom – ale zrazu, z jedného z domov okolo ktorých neohrozene a na pravé poludnie prechádzali CUDZINCI t.j. Rýchle šípy vybehol dobre trénovaný pestovaný ATLETICKÝ DEDO sama šľacha – samý sval, bez jediného zbytočného kilogramu a bez vlasov, ale za to s veľkými svalmi a sebavedomím.  Akoby ho jedovalo a štvalo, že slovenská boxérska reprezentácia nemala jediné zastúpenie na terajšej olympiáde v Paríži, začal tvrdo trénovať na budúcu olympiádu do Los Angelis tým, že ako boxérsky mech, ktorému rozdával svoje tvrdé a nekompromisné údery používal Gogčov batoh - tzv. teľacinu, ktorú si poctivo niesol na chrbáte, ako batoh plný svojích bolestí, ktorý sme mu všetci tak závideli a obdivovali.
„Teda, nemožno povedať, že by obyvatelia tejto dediny mali nejaký vrelý vzťah k cudzincom a k turistickému ruchu“- stihol ešte skomentovať, blížiacu sa katastofu kamarát Gogčo. V tomto prípade museli sme aj my vysoko oceniť zrýchlený presun nášho reprezentanta Gogča, ktorý pod vplyvom obdržaných úderov do svojho batohu, ktorý niesol na chrpte – vyštartoval a tým aj skvelú prácu nôh, oboch aktérov súboja.

Ten sa postupne menil na atletický a potom, čo si naši aktéri súboja a zrejme aj budúci olympijskí reprezentanti Slovenska dali ešte dve kolečká okolo dediny a po takom športovom výkone spustil ATLETICKÝ DEDKO slová, od ktorých nás všetkých zamrazilo.
Zadýchaný ATLETICKÝ DEDKO sa obrátil k ešte zadýchanejšiemu Gogčovi, ktorý sa z nás najviac ponášal v správaní i povahovo na Mireka Dušína, so slovami: „ALE VEĎTYSIŽID!“ A ani nečakajúc na Gogčov súhlas, hneď sa ho aj spýtal: „TAK PREČO NOSÍŠ TAKÝTO ODPORNÝ A ODPUDZUJÚCI FAŠISTICKÝ BATOH ???“
„Vieš, keď do našej dediny 24.januára 1945 vtrhla nemecká protipartizánska jednotka Edelweiss a vyrabovala a vypálila celú obec – tak všetci jej príslušníci členovia mali presne taký istý – rovnaký batoh,ako máš Ty...???“
Patríš snáď TY, alebo aj Vy do nemeckej protipartizánskej jednotky Edelweiss???

Zrazu nastalo trápne ticho a trápna pauza, ktoré som sa snažil prerušiť iba ja svojou nejapnou poznámkou, že „ale veď takéto batohy nosilo vojsko ešte aj za Napoleona a nosili ich na svojich chrbátoch vojaci v prvej i druhej svetovej vojne“ – aj keď najlepšie je ich vidieť na známych dokumentárnych záberoch nemeckých, popri Reichstagu pochodujúcich vojakoch, aj s poctivo zbaleným bandalírom.

Zrazu nám nepochopiteľné a nevysvetliteľné správanie ATLETICKÉHO DEDKA pripadalo ako celkom pochopiteľným a nevysvetliteľné správanie sa stalo vysvetliteľným, najmä keď sme si uvedomili, čo všetko ON a s ním celá dedina 24.januára 1945 prežívali a vytrpeli. A keď znova po rokoch uvidel túto fašistickú opachu na Gogčovom chrbáte, nemôžeme sa mu vôbec čudovať, že reagoval tak – ako reagoval a chcel ju zo svojej dediny vyhnať.
Nastalo dlhé a predlhé vysvetľovanie, ktoré potom ešte pokračovalo v miestnej krčme, kde niekoľko pív s borovičkou dokonale presvedčilo a skľudnilo ATLETICKÉHO DEDKA , že do jeho dediny neprišlo žiadne prepadové komando nemeckej teroristickej protipartizánskej jednotky Edelweiss, ale skutočné a naozajské Rýchle šípy, o čom svedčalo aj jemu udelené čestné členstvo Rýchlych šípov, na čo bol a aj zostal pán ATLETICKÝ DEDKO patične hrdý a ktoré sa zrejme pod dojmom prežitých zážitkov čiastočne zmenili na Rýchle Pípy.

P.S.: Až neskôr, v ďaľších rokoch, pri ďaľších obvyklých návštevách „Čestného člena Rýchlych šípov vysvitlo a mohli sa naši osadníci náležite presvedčiť, s akým skutočným hrdinom mali tú česť sa stretnúť. Jeho telgártska skupina - nazývaná aj „posledných 100 statočných“ , koncom októbra 1944 nebojácne vystúpila a bojovala proti prenasledujúcim profesionálne vycvičeným nemeckým zabijakom a hrdlorezom, aby kryla ústup iných – ostatných jednotiek do hôr.

ATLETICKÝ DEDKO nemal totiž vôbec rád komunistov a dá sa povedať, že ani oni nemali radi jeho, keď ho po povstaní nútili, tí čo nikde neboli a proti ničomu nebojovali zodpovedať sa a vysvetľovať, ako to vlastne bolo. A to ešte, aspoň podľa slov vyšetrovateľov, ktorí ho vyšetrovali – mohol byť rád, že ho nezavreli. Zásluhy a úspech za celú akciu si privlastnili iní a tak jediným ocenením Atletického dedka, ktoré si aj On náležite vážil, bolo vyznamenanie Čestného člena Rýchlych šípov, s ktorého udelením by aj pán Jaroslav Foglar celkom určite súhlasil.

P.P.S.: Rozprával som sa aj s viacerými českými trampami, do ktorých vybavenia batohy-telaciny, /s vrchným krytom z telacej kože/ bežne patrili a tiež mi potvrdili podobnú skúsenosť... „ Ale boli aj takí, ktorí nás vítali, priniesli nám aj mlieko v tajnej nádeji a s otázkou ČI UŽ TO ZNOVU NEZAČÍNA ??? ... „