Spln 7

Anotace: ...

Betka stála pred veľkou vilou. Tak takto sa má, somár...pomyslela si. Veľká, tmavošedá brána z točeného železa slabo zavŕzgala vo večernom vetre. Zazvoniť? Nezazvoniť? Zdvihla hlavu a pozerala sa na krásny kosáčik mesiaca, črtajúci sa za krvavočervenou oblohou. Čo asi teraz robí Ľuboš? Hľadí na ten istý mesiac spolu s ňou? Myslí na ňu? V pozadí zaregistrovala nejaký pohyb. Čierna mačka ladne zoskočila z múrika, prešla pár centimetrov a sadla si, uprostred príjazdovej cesty k vile. Oblízala si labku a prešla si ňou po hlave, po ušniciach... Betka znechutene zdvihla dlhý ukazovák a stlačila gombík. Kedy vlastne príde? Nevedela si predstaviť, ako bude temto večer prebiehať. Budem mať tú česť rovno s ním alebo ma privedie nejaká jeho slúžka?irónia v jej myšlienkach by ho isto bolela. Nečakala však ani okamih a pred dverami sa objavila jeho silueta. Pomalým krokom sa k nej blížil, ruky zvieral vo vreckách.
„Tak o čom si sa teda chcel rozprávať?" Povedala Betka drsne, ako vždy, úspešne zakrývajúc neskonalú zvedavosť.
„Hm, no vieš... Tvoja mama..." zmĺkol. Zmĺkol, pretože v jej očiach sa mihol záblesk jej myšlienok. Tak toto veru nie, jej matka je teraz to posledné, čo chce rozoberať! Nahnevane zvraštila obočie, otvorila ústa no on ju nerozhodne zastavil. „Ja viem, prepáč..." Bezmocne jej hľadel do očí. Ten pohľad nenávidela... Ticho. Bolo ticho, len lístie stromov šušťalo v okolitom vánku...


Takže takto to je? Takmer bežala po prázdnej ulici. Nahnevane sa mračila na všetko okolo nej... Zatúlané mačiatko ju zbadalo príliš neskoro na to, aby ušlo. Betka prebehla okolo, mačiatko sa prikrčilo k zemi. Asi bolo zvykuté na bitku... Nenašla v sebe kúsok súcitu. Koľko rokov ju všetci klamali! Nemala ani potuchy o tom všetkom... Jej otec... Nikdy nebol jej otcom. Mamin partner nie je jej otcom, ktovie s kým... Radšej nedokončila myšlienku. Ale kto potom? Čia ešte krv jej prúdi v žilách? Po kom zdedila tie zelené oči? Už nemá dôveru v nikoho, sklamali ju všetci... Ľuboš... Zabolelo ju to. Sama nevedela čo k nemu cíti. Otvorila bránku, vytiahla kľúče a jeden z nich strčila do zámky vchodových dverí. Potisla ich a berúc schody po dvoch vybehla hore poschodiami. Do očí sa jej tisli slzy... Priložila si ruku na ústa a tlmene vzlykla, roztrasenou rukou strkala do dverí kľúč. Ale prečo, prečo mi to nepovedali... Je to až také zlé? Boli nútení...?
„Bál som sa o teba..." Zľakla sa. V šepote Ľubošovho hlasu začula výčitku... Otočila sa... A on ju objal. Tvár si zaborila do jeho vlasov a vdychovala ich vôňu... Najradšej by zastavila čas, zotrvala v tomto objatí toľko, koľko by len sama chcela... Najlepšie navždy... Cítila bezpečie, upokojovala ju jeho vôňa a skutočnosť, že práve teraz majú k sebe tak blízko... Zrazu bolo všetko v poriadku, zrazu mala odvahu pobozkať ho, povedať mu to všetko čo v sebe skrýva...
„Myslela som, že už neprídeš... Bála som sa..."
„Ale moja... Ja len... Mal som zlé obdobie... Och, si nádherná..." Jemne ju odtisol a zahľadel sa jej do očí. Zreničky sa mu rozšírili prekvapením, možno ľútosťou, strachom...? „Ty... Ty si plakala?" opýtal sa zaskočene. Tak veľmi to túžil zmeniť, bolesť v jej očiach ho ničila... Betka potiahla nosom, rýchlo si utrela slané potôčiky sĺz z líc. Bojovne vystrčila bradu, otvorila dvere a zavolala Ľuboša dnu... Čo mu mám teraz povedať? Pravdu? Ale ako mu to mám vysvetliť keď tomu sama nerozumiem? Ibaže... Mám ho rada, a možno... radšej nedokončila myšlienku. Vnútri sa v nej zvádzal boj. Túžila všetky tie skutočnosti zahnať niekam do zabudnutého kútika mysle a už nikdy si to nepripomenúť... Mama... Och mama... Chcela spomienky na krásne detstvo, chcela šťastne lízať zmrzlinu a ísť s mamkou za ruku...
Stála, mlčky pozerala Ľubošovi do očí a po tvári jej stekali slzy. Nové a nové, vyplavujúce bolesť, prinášajúce lahodný pokoj...
„Poď ku mne..." povedal Ľuboš zvláštnym tónom a objal ju. V objatí prešli do obývačky a sadli si... „Som tu pre teba... Hovor, nesmieš sa trápiť... Bolí ma to..." posledné dve slová Ľuboš zašepkal. Akoby sa bál priznať si to, sám pred sebou...
Povedala mu všetko. Všetko, od raného detstva až po dnešok... Opísala všetky jej pocity, všetku tú bolesť...
„My sme to všetko vypili?" Betke sa začkalo. Opitým pohľadom skúmala dno pohárika. Keď si uvedomila, že sa jej vlastne rozmazáva pred očami, zachichotala sa.
„Čo ti je vtipné?" Začal sa smiať aj Ľuboš. Po dlhom, dlhom rozhovore skončili pri alkohole... Na stole pred nimi trónila fľaša, do dvoch tretín vypitá. Na zemi sa povaľovali balíčky od zemiakových lupienkov. Na sklenenom stolíku bol rozliaty obsah fľaše, pre ľudí v ich stave opilosti je veľmi ťažké nalievať do pohárikov a pritom nerozliať. Obaja sa cítili zvláštne.
„Ľuboš," povedala pripito a dvihla ukazovák, „dnes spíš u mňa!"
„Vieš čo, asi by som ti mal povedať že nie, že idem domov ale asi by som to nezvládol..." dopovedal a rozosmial sa.