Sen ( 1 )

Sen ( 1 )

Anotace: Teraz len dvoj dielna poviedka, prosím nečakajte od toho toľko ako od skazy druhého sveta

Bolo desať hodín poobede keď na našom dvore buchli dvere auta. Sedel som v izbe na stolíku a čítal. V poslednej dobe ma upútal fantastický autor hororoviek Darren Shan. Jeho knihy som hltal jedným dychom aj sto strán denne,preto som sa ani nezdvihol keď zazvonil zvonček. Mama išla otvoriť. ,,Kde si bol? Bála som sa o teba." ,,To nič láska" povie otec: ,,Vieš nová generácia Avast KyberSecurity sa nenaprogramuje len tak sama." Podľa tónu akým to povedal som usúdil že sa usmieval: ,,A teraz ma prosím pusti,musím to ešte dokončiť" povedal prešmykol sa popri mame z chodby,a zamieril do svojej pracovne bez toho, aby otvoril dvere na mojej izbe a čo i len pozdravil. Po chvíli dôjde do izby mama, a tak ako ticho si otvorila tak si aj zavre. Opre sa chrbtom o dvere a približne rovnakou hlasitosťou sa rozplače. To ma donúti zdvihnúť hlavu od knihy: ,,Prečo plačeš mami?" vykĺzne mi z úst skôr ako si stihnem uvedomiť následky. Mama na chvíľu prestane vzlykať a pozre sa na mňa: ,,Myslíš že keby sme strávili nejaký čas spolu zmenili by sa?" Dosť som o tom pochyboval,ale vážne som nechcel dať mame ďalší dvovod k plaču. ,,Iste že by zabudol na prácu" povedal som a usmial sa čo najpevnejšie. Utrela si slzy z očí a usmiala sa: ,,Keď si dočítaš dojdi za nami do otcovej pracovne dobre?" ,,Uhm" zamrmlal som a skopil očí zase ku knihe,takže som nevidel ako zavrela dvere. Počul som hlasy,chvíľu normálnym tónom potom sa jeden rozkričal,ale iba na chvíľu. Cez zavreté dvere som poriadne nepočul koho hlas to bol ale bolo my to jedno: mamina sa občas zvykne hádaj z otcom kvôli jeho posadnutosti prácou,ale nikdy nezašla až tak ďaleko že by chcela rozvod,a ja som dúfal že nikdy ani nezájde. Dočital si do knihy záložku, postavil sa a zavrel ju. Potom som išiel do otcovej pracovne. Tesne pred dverami som zastal: Ticho. To neveštilo nič dobré Neviem prečo ale keď som chytil kľučku mal som pocit ako by som otváral pekelnú bránu. Vošiel som do vnútra. Mama sedela na válende zatiaľ čo otec si písal do svojho ultrabooku. ,,Zohnala som nám letenky na víkend do Ríma! "Povedala nadšene mama len čo ma zbadala. ,,Super!" Do Ríma som vždy chcel ísť a toto bola jedinečná príležitosť! ,,Hm" povedal otec: ,,aspoň sa zabavíte." ,,Ideme všetci traja,inak by to bola nuda však Peter?" Neznášam keď ma niekto zneužíva ako potvrdzovateľa na to aby získal výhodu v konverzácí,ale keď som videl Mamin zúfalý pohľad povedal som:,,No jasné!" ,,To neprichádza do úvahy" povedal otec bez toho aby na nás čo i len pozrel,vlasne celý čas čo som tam bol neodtrhol oči od monitora. ,,Musím do konca mesiaca dokončiť analýzu Avastu pre Windows osem ,a je toho fakt veľa. ,,To si celý ty!" zdvihla sa nahnevane mama: ,,správaš sa ako by sme nemali čo do úst! Načo máš rodinu keď jej nevenuješ čas?! Prudko sa postavila a odišla z izby,pričom som v jej očiach zazrel slzy. A otec nič!! Sedel tam,a ťukal do klavesnice akoby sa nič nestalo. To ma rozzúrilo,ale nechcel som mamu ešte viac stresovať tak som radšej zavrel dvere. Pristúpil som k otcovi a rýchlo mu zaklapol notebook. ,,Hej čo si..." Otočil sa na mňa a chcel mi vynadat ale predbehol som ho. ,,Spamätaj sa prosím!" ,,Viem že máš veľa práce, ale mama sa tak snaží a chce aby si bol s nami!" Aby sme boli ako rodina!" ,,Peter..vzdychne otec...práca.." ,,Počká!" Skočil som mu do reči skôr ako to stihol dopovedať.. ,,Toto si môžeš dorobiť hoci kedy!" ,,Prosím prosím prosím" začal som prosíkať: Snáď nechceš aby nás mama opustila?" Pri týchto slovách otcova tvár zmäkla: ,,Máš pravdu synak,ani ja by som to nechcel. ,,Dobre teda, postavil sa:idem sa mame ospravedlniť a môžme ísť teda do toho Ríma." Spokojne som sa usmial. ,,Ale...povedal otec...notebook si zoberem." Prevrátil som oči: ,,dobre oci keď myslíš,hlavne už choď a ospravedlň sa mame" povedal som optimistickejšie než som sa cítil,vedel som že keď to takto pôjde ďalej mama to jedného dňa nemusí vydržať. ***** Žehlenie dopadlo dobre. Otec sa nakoniec mame ospravedlnil a súhlasil že na budúci mesiac teda do toho Ríma s nami pôjde. ( samozrejme tú časť z notebookom vynechal ) Cítil som sa hrozne bezmocný. Nemohol som nič robiť,snáď päťsto krát som hovoril otcovi nech s týmto workoholizmom prestane,že nás to ako rodinu jedného dňa zabije a podobne. Nič,nepočúva ma. A keď si zavolám na pomoc mamu,tak isto. Akurát ju rozčulim. Nie musí byť nejaký iný spôsob, musí! Keďže som blázon čo trávi väčšinu dňa s nosom v knihách verím vo vecí ktoré by niekto mohol označiť za šialené,tak som skúsil to čo mi poradila učiteľka náboženstva: modliť sa. Vydržalo mi to tak týždeň pravidelne ráno a večer. Ale nikto neprišiel,žiadny hlas sa neozval ani sa nič nezmenilo. Preto som časom aj túto metódu označil za nefunkčnú. Bol som zúfalý: Čo len mám robiť? Čo spravím? Tak ako iné,aj túto noc som si nad tým lámal hlavu. Len z jediným rozdielom: Túto noc,som na to prišiel!!! Všetci sa tvária že existuje len jedna mágia ktorá je najsilnejšia,ale je tú ešte jedna rovnako silná! Nakoniec som spokojne zavrel oči. *******

Na ďalší deň som ešte pred školou išiel do knižnice. Knihy ktoré som chcel nájsť boli podľa všeobecnej kresťanskej mienky na Slovensku zakázané,takže som musel na to ísť z úplne iného konca. Nešiel som totiž do normálnej knižnice ( tam by som hľadal márne ) ale do náboženskej. Za pultom sedela milá sestrička v okuliaroch a so zvráskavenou tvárou podľa ktorej som odhadoval tak päťdesiat rokov. Keď som vchádzal zodvihla oči od papiera. Usmiala sa na mňa: ,,Vitaj chlapče,pomôžem ti nejako?" Opätoval som úsmev: ,,Nie ďakujem, poradím si aj sám." ,,Ak ma budeš potrebovať len povedz dobre?" a sklopila oči k rozpísanému listu. Nadýchol som sa: milujem vôňu knižnice, je taká..taká zvláštna. Knižnica nebola veľká ale dosť obsažná. Trvalo mi pol hodinu kým som našiel dostatok kníh o téme ktorú som hľadal. O exorcistoch,rôznych druhov démonov a o svete v ktorom démoni žijú. Bolo ich asi zo dvadsať. Keď som tie knihy položil na pult tvár sestričky zvážnela: ,,Čítaj ich z rozumom a vierou,a hlavne si s nimi nezačínaj" povedala smrteľne vážne a pozrela sa mi do očí. ,,Nebojte sa, povedal som a dal si knihy do tašky: nebudem......" A to bolo prvé klamstvo. & &

,,Ideme na angličtinu,poslúchaj!" Prešiel týždeň. Keďže patrím k najlepším čitárom na škole ( čo zo mňa robí totálneho outsidera ) už som mal prečítaních tých dvadsať kníh,a plus som si zohnal ešte nejaké doplnkové informácie o demonológií z googlu. ,,Jasné povedal som a ani som nezdvihol oči od knihy R.A. Moodyho: Život po živote. Mama bola zástanca toho že angličtinu musíš praktizovať stále inak ju zabudnes a oco tiež. Aspoň toto ich držalo. Ako náhle buchli dvere zavrel som knihu a utekal do predsiene,keď som počul štartujuce auto spokojne som sa usmial:A môžeme začať! Samozrejme bál som sa. To čo som sa chystal urobiť bolo číre šialenstvo! Ale je to nutné...je to nutné presviedčal som sám seba v hlave keď som po svojej izbe vešal papiere na ktorých boli fotky hviezdicových kruhov,oči v trojuholníkoch,kostier a všakovakých oblúd. Potom som začal zhasínať svetlá v dome,z kuchyne som si zobral nôž, posadil som sa pred symbol dvoch proti sebe otočených trojuholníkov na stolíku vo svojej izbe,zapálim sviečky a zhasnem i tu. Z poličky nado mnou som si zobral kríž,a obrátil ho dolu hlavou. Následne som ho oprel o stenu. Vyhrnul som si rukáv dal ju nad symbol a nožom si rýchlo prešiel po koži. Z rany vytiekla krv a tiekla priamo na symbol,ukrutne to bolelo. Chvíľu som to vydržal,potom ruku odtiahol a ranu začal cmúlať. Keď sa krv konečne zastavila a bodavá bolesť sa zmenila na nepríjemné štipanie nadýchol som sa. Mal som trému,veď nie každý deň sa rozprávame s NÍM ak vôbec niekedy. Povedal som si že on asi bude taký istý ako ten pred tým,takže som to skúsil rovnakou taktikou: ,,Niektorý hovoria že máš neuveriteľnú moc! Že dokážeš robiť zázraky. Ja osobne v to neverím, ukáž sa a dokáž že je to pravda! Alebo si len taký malý strachopudík čo sa bojí svetla ako hovoria ostatný? Odmlčal som sa a čakal. Nič. Čakal som päť-desať-pätnásť až tridsať minút a nič. ,,Pfff, to som si mohol myslieť!" povedal som posmešne,vstal od stola a už už som chcel všetky predmety rozhádzať. ,,Máš guráž" ozval sa za mnou mrazivý hlas. Stŕpol som. Tak a máš čo si chcel ozvalo sa mi v hlave posmešne. Zmlkni! Odpovedal som si sám sebe v duchu.Otočil som sa: stál tam muž v tmavočervenom saku, čiernej kravate A čiernom klobúku. Biely ako smrť, na miesto oči len čierne bielka bez zreničiek. Stál som mu tvárou v tvár a bol som tak vydesení že som nemohol vydať ani hláska. Neznámemu výraz mojej tváre asi zalichotil preto že sa naširoko usmial: ,,Asi máš pre mňa obchod že?" Ako to môže vedieť? Pomyslel som si. ,,Ehm a...áno" pípol som. ,,Moji rodičia sa hádajú,pokračoval som keď sa mi trošku vrátil hlas, a chcel by som ich znova zblížiť." ,,A on ti nepomohol? Typické,Vždy sa vykašle na svojich verních,keď ich má toľko." A čo mi ponúkaš za moju protislužbu?" Nadýchol som sa,teraz bude najdvoležitejšia fáza: ,,Navrhni." Usmial sa,a prešiel k stolíku so svečkami a obrazmi. ,,Vedel si ako ma zavolať,to si cením..." Pohladkal jednu sviečku a tá vzápätí zhasla. Chabo som sa usmial:,,Vďaka." Nie každý môže o sebe povedať že ho pochválil diabol, aj keď ja osobne sa s tým nikdy chváliť nebudem. Otočil sa ku mne: Zoberem si tvoju dušu" povedal. Presne som to čakal pred týmto varovalo všetkých dvadsať kníh čo som čítal. Ale mal som svojich rodičov rád,a nechcel som aby sa rozviedli. Dobre som vedel že budú za mnou smútiť, ale čas rany zahojí, a detí je dnes ako smetí takže samy neostanú. Neznámy pokojne čakal kým sa rozhodnem,aj keď nepáčilo sa mi ako sebavedome sa tváril. Ako keby už vedel že vyhrá... A tak sa aj stalo: ,,Dobre" povedal som nakoniec. Pristúpil ku mne a dýchol na mňa. Mykol som sa: Jeho dych bol ľadový ako by strávil sto rokov na antarktíde. Do tváre sa mi zabodávalo snáď tisíc ihiel,tá bolesť sa nedala vydržať. Začalo sa mi zahlmlievať pred očami,padol som na zem. Len nech ma takto nenájdu bola moja posledná myšlienka pred tým než som stratil vedomie.

Zobudil som sa na svojej posteli. Zrak zahmlení. Ako prvý sa mi vyjasnil sluch: počul som mamin tichý plač a potom otcov hlas: ,,Pozri už sa prebral." Otočil som hlavu a zrak sa mi vyjasnil: Mama si utrela slzy a takmer hneď ma objala: ,,Si v poriadku Peťko? báli sme sa o teba!" Hovorila mama medzi vzlykmi. ,,Ako sa cítiš?" ,,Mamiii,zasmial som sa,ty sa o mňa moc bojiš!" ,,A čo ti vlasne bolo?' Spital sa otec. Nad tým som nerozmýšľal. Samozrejme nemôžem rodičom povedať čo som spravil,takže som povedal prvé čo ma napadlo: ,,Zabudol som piť,preto som odpadol." Mama s Otcom si vzdychli od úľavy. ,,Idem ti doniesť vodu" ponúkla sa mama a vyšla z izby. ,,No,začal otec, keď si sa už zobudil môžem ísť poslať vedeniu pár mailov" a chcel ísť von z izby. ,,Oci?" Zaatal,a pozrel sa na mňa. Zahrať som psie oči: ,,Je to vážne také dvoležité?" Keby si mal chvíľu čas,mohli by sme si zahrať šach." A vtedy sa to stalo po prvý krát: v tvári,a v rukách som pocítil mierne teplo. V otcovich očiach sa ako by mihol záblesk červeného svetla. ,,Dobrý nápad!" ,,Idem zobrať šachovnicu." A vyšiel z izby. Vstal som z postele a pozrel si na ruky: nič nezvyčajné. Prešiel som si rukami po tvári: ani tam som už teplo necítil. Zaujmavá moc pomyslel som si. O chvíľu sa vrátil otec aj s šachovnicou. Sadli sme si spoločne za stôl kde si robím úlohy a hrali. Bol som rád. Šach som si s ocinom nezahral odvtedy čo začala jeho posadnutosť prácou. Aj mamina bola značne prekvapená keď nás takto našla, nepovedala nič len sa usmiala a zavrela dvere aby nás nerušila. Síce dlhší čas nehral ale aj tak má porazil. Na otcovu kapacitu ešte nemám, ale raz určite budem!

Mama chvíľu váhala pretože sa bála či náhodou nie som chorý,ale s otcom sme ju ukecali ( áno viem,otec najprv nechcel ísť.. ale mágia spravila svoje ) takže sme nakoniec išli. Keďže neboli žiadne sviatky ani prázdniny pri kontrolách sme sa vybavili pomerne rýchlo. Na moje prekvapenie ked sme čakali v odletovej hale na otvorenie gate-u a povolenie vstupu do lietadla, otec sa ( bez akéhokoľvek môjho zásahu ) začal rozprávať s mamou o kamarátoch s práce. Ja som sa spokojne usmial za svojim februárovým číslom časopisu Level. Bol som rád že sa otec s mamou už prestali hádať a začali sa rozprávať. Aj nástup prebehol celkom pokojne. Akurát keď sme boli vo vzduchu,otec sa vyhovoril že si musí pozrieť či si zobral všetky skice. Otvoril si teda notebook a zapol letový režim. Chvíľu to bolo ok.. ale keď si tam začal niečo kresliť a už sa sľúbených desať minút premenilo na hodinu mama sa začala nepokojne hmýriť. Vzdychol som si: ,,oci?" ,,Hm?" Bolo mi odpoveďou. ,,Môžeš sa na mňa chvíľu pozrieť prosím?" Neochotne otočil hlavu. ,,No.. začal som...mamina vravela že by chcela ísť ku svätým schodom." V očiach sa mu opäť zjavil ten červený záblesk,akoby mechanicky zavrel notebook a otočil sa k Mamine:,,To nie je zas tak ďaleko od hotela." ,,Nie nie je povedala mama a venovala mi krátky úsmev. ,,A ja by som sa chcel ísť pozrieť na koloseum!" Pridal som sa po chvíli. Nejaký čas sme sa rozprávali,potom obydvaja zaspali,tak som si otvoril knihu Darrena Shana: Zlodej s temnoty a čítal som až do pristátia.

Ako sme pristávali tak sa obaja zobudili,doleteli sme v noci. Potom už letisková rutina:čakanie na kufre. Čakali sme hodinu, a skoro by sme zaspali keby príchod kufrov neohlásil zvonček. Deport ( cesta ) do hotela obsahovala ešte dvoj hodinovú cestu autobusom,počas ktorej toho človek veľa nenahovoril. Aspoň 'ja nie,mal som problém si studenú večeru čo sme mali v lietadle udržať v žalúdku,pretože šofér v nočnej itálskej premávke jazdil tak, ako by nás naháňal konvoj teroristov. Autobus zastal pred hotelom La Rome. Bol to náš dvojhviezdičkový hotel. Z vonku nič moc kockatá budova natretá na oranžovo s oknami šikmou strechou,skleneními dverami ktoré osvetlovala imitácia kovového lampáša na eletriku a nakoniec ozajstná kovová konštrukcia v ktorej bol svietiaci zeleno-žltý nápis La Rome. Vytackali sme sa z autobusu. Keby si nás v tej chvíli nejaký milovník hororovích filmov pomýlil so zombíkmi z filmu Resident Evil asi by sme sa nemohli kvôli našej súčasnej únave čudovať. Prišli sme na recepciu. Bol som rád že stojím na nohách takže som sa moc nerozhliadal, Iba som počul ako si otec bezchybne plynulou angličtinou píta kľúče od izby ktorú sme mali zarezervovanú. Obdivoval som ho za to. I v situací keď bol unavený mu skladanie viet a rozlišovanie časov nerobilo žiadny problém. Videl som ako z nalakovaného čierneho stola bere kľúče s koženým príveskom na ktorom bolo našité číslo dvanásť. Potom sme sa všetci traja aj z kuframi odviezli výťahom na tretie poschodie. Išli sme chodbou s bielymi stenami modrým plyšovym kobercom,dreveným stropom a dverami. Chodba bola tak presýtená chemickou vôňou ruží až mi z toho bolo zle. Než sme našli izbu zo štítkom dvanásť myslel som že sa povraciam. Otec odomkol a rozsvietil: izba bola stredne veľká s modrým ( tiež plyšovym ) kobercom, vlastnou kupelňou a malou skrinkou. Tri postele s modrými prikryvkami a vankušmi boli umiestnené do U. Pozrel som sa na svoj kufor,ale rýchlo som si to rozmyslel a dal som si ho pod strednú posteľ. Ľahol som si. Strednú posteľ som si vybral preto,lebo pri okne som nechcel byť kvôli ranajšiemu svetlu,a zase tam pri stene by ma zobudilo to keby otec náhodou v noci chcel ísť telefonovať do honolulu. Než sa mi oči automaticky zavreli ešte som stihol kývnuť rodičom a tý to našťastie pochopili. Dokonca ( aspoň sa domnievam pretože som počul štuknuť vypínač ) sa za chvíľu ku mne pridali.
Autor WhiteRayne, 12.02.2014
Přečteno 498x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Škoda! Začalo to celkom dobre (až na tie hrubky ale aj iné chyby, odvádza to pozornosť od príbehu) Text je neprehľadný. Chýbajú odstavce. Postupne sa text zahltil nezmyselnými popismi ktoré s príbehom nesúvisia. Načo tam je tak podrobný popis cesty a žalúdočných potiaží.
Skoro nemám odvahu prečítať si druhú časť. Ale risknem to.

10.05.2016 00:37:02 | Vesbudko

© 2004 - 2021 liter.cz v1.5 | Facebook, Twitter