Argenteuil 1874

V Metropolitnom múzeu v New Yorku sa už deň pomaly schyľoval ku svojmu koncu. Keď  z miestnosti 818 odišiel aj posledný návštevník, prišiel do nej pracovník múzea z vedľajšej miestnosti. Podišiel k jednému z obrazov a zapozeral sa naň hlbokým pohľadom. Až po niekoľkých minútach počul hlasné echo blížiacich sa krokov. 

— Si tu? Ja som ťa už hľadala na druhej strane. — zvolala na neho kolegyňa spred vstupu do miestnosti.  

— Áno. — odpovedal jej bez toho aby uhol pohľadom. 

Bez ďalších otázok sa priblížila a postavila sa vedľa neho.  

— Tento sa ti páči? Je celkom zaujímavý, taký milý.  

— Páči sa mi najviac. Je úplne unikátny.  

Keď sa po rýchlej chvíli zapozerala aj ona, podporila jeho slová:  

— Milujem ten jej nevinný výraz tváre. A díva sa priamo na nás. Tak úprimne.  

— Presne. — pootočil sa smerom na ňu a hneď na to povedal: 

— A vedela si, že toto dielo má aj svoj sesterský obraz? Maľoval to ďalší veľký francúzsky majster, v podstate v ten istý moment. Všetci sa poznali. Ten obraz je dnes v Národnej galérii vo Washingtone. To musel byť neuveriteľný deň. Keď takí velikáni píšu históriu štetcom vedľa seba v rovnaký čas. 

Pozrela sa na neho s jemne posmešným kolegiálnym úsmevom:  

— Fascinujúce. Potom mi ho ukážeš. Už ale musíme ísť, dole nás čakajú a hlavne teba.  

*************** 

Bol teplý letný deň a on spotený kráčal navštíviť svojho priateľa. Po vyše hodinovej chôdzi sa konečne dostal pred vchod jeho adresy. Jeho priateľ sa jeho návšteve mimoriadne tešil. Keď sa spoločne zvítali, prešli do kuchyne.  

— Dáš si ovocie? Vypadáš vyčerpane. — spýtal sa ho snažiac sa úprimne ho pohostiť. 

— Nie, ďakujem. Jedol som nedávno. Navyše, ovocie je v našom obore až príliš cenná komodita. Lepšie poslúži ako predmet zátišia, než mne v žalúdku.  — odpovedal mu s dôvtipným zmyslom pre humor.  

Jeho priateľ sa nefalšovane zasmial, rukou ho potľapkal po pleci a pokračoval s núkaním:  

— A víno? Ak neochutnáš ani to, riskuješ že budem urazený. 

Cítil sa trochu nepríjemne, keďže vedel, že jeho priateľ na tom nebol finančne ani psychicky dobre. V tejto domácnosti sa život viedol neľahko a on si uvedomoval, že pochádzal z úplne iných spoločenských kruhov, kde on podobný boj neprežíval. Možno aj preto ich priateľstvo nedokázalo byť úplne blízke a intímne. No zároveň nemal nikdy nedostatok obdivu pre svojho priateľa. Napokon aj práve preto k nemu zavítal.  

— Tak dobre. — odpovedal mu. 

Hostiteľ nalial z otvorenej fľaše červené víno do dvoch menších sklenených pohárov. Radostne si pripili a bavili sa ďalej o svojich inšpiráciách a metódach. Po dlhšom čase konverzovania a po pár ďalších pohároch vína vstúpila do kuchyne aj žena jeho priateľa. 

— Camille, toto je môj dobrý priateľ, ale vy by ste sa už asi mohli poznať.  

— Édouard, rád Vás opäť vidím. — pre istotu sa dáme opäť slušne predstavil. 

— Áno, trochu sa už poznáme, ale bol to už nejaký ten čas. Tiež Vás rada vidím. — povedala s nevinným úsmevom. 

Keď Camille odišla z kuchyne, pokračovali ďalej vo svojom rozhovore. Jeho pohostinný priateľ mu rozprával o svojom štýle tvorby a opäť ho nabádal k tomu, aby ho tiež skúsil replikovať.  

— Nie, vieš dobre že to nie je úplne štýl pre mňa. Nepochop ma zle, je to skvelé. Obdivujem vás, ale nie som to ja. — snažil sa mu úctivo vysvetliť jeho nekompatibilitu s tvorbou štýlu, ktorému sa naplno oddal jeho priateľ.  

— Nemusíš sa báť, je to hlavne o voľnosti. Môžem ti to znovu ukázať. Viem, že sa ti to páči a tiež viem, že by ti to išlo dobre. Základom je upustiť od zbytočného strachu. Pozri. Štetec musí plávať voľne, žiadna prísna línia. Necháš to dýchať a ono ťa to odmení. 

— Chápem to. Ale uznávam ťa. Ja by som to nedokázal. A navyše, musím maľovať v štúdiu. Alebo aspoň niekde kde sa na mňa nepozerá toľko ľudí. Neviem to robiť na slnku a v prírode ako ty. Cítil by som sa ako nahý. 

— Je to len zvyk. A vonku sa dobre naučíš odreagovať. — so smiechom mu hravo priateľ odpovedal.  

Hneď na to sa do kuchyne nejakým spôsobom dostala aj sliepka z vonku. On sa tiež nedokázal neusmiať nad vzniknutou situáciou. Jednak z dôvodu veselého povzbudenia, ale aj z toho, že mu vedľa nôh pobehovala sliepka. Alebo možno k tomu pomohlo aj to víno. Zdalo sa mu, že sliepka je už asi zvyknutá na občasné pobehnutie do kuchyne. No aj napriek veľkému obdivu si však nedokázal pomôcť a opäť ho zastihol pocit istého nesúladu so svojim priateľom, s ktorým sa nedokázal zblížiť tak, ako chcel. Cítil, že mu ho bolo trochu ľúto.  

Nasledujúci deň ho navštívil znova a znova sa bavili o rovnakej téme. Tentoraz v záhrade, ale opäť bez zásadného prelomu.  

— Claude, vieš že to nemôžem. Rád Vás chlapcov podporím, veď to vieš. Ale toto? To nie som ja, prepáč. — znovu priateľovi oznámil svoje pocity. 

Tentoraz bol však jeho priateľ z jeho odpovede smutný. Jeho často úsmevné reakcie boli vystriedané len jednoduchou, depresívnou odpoveďou: 

— Tak dobre. Nevadí to. 

Jeho priateľ išiel v záhrade zaneprázdnene smerom ku stromom. Ihneď v ňom z toho celého zostal temný pocit výčitky. Ešte aj tá sliepka bola odtiahnutá v rohu záhrady a slnko už v ten deň tak silno nepražilo. V tichosti sa pobral domov. 

O niekoľko dlhých dní sa u svojho priateľa zastavil znova, tentokrát neohlásene.  

— Nečakal som že ešte prídeš. A že budeš mať v rukách stojan a náradie. — s úsmevom ho opäť vítal priateľ.  

— Poď ďalej, všetci sme v záhrade. 

Išiel do záhrady a pod stromom zbadal na tráve sedieť Camille s ich malým dieťaťom Jeanom, ktorý ležal opretý o svoju matku. Camille mala dnes na sebe krásne biele šaty s bielou pokrývkou hlavy a farebným vejárom v ruke. Okolo jeho dobrého priateľa pobehovala sliepka zatiaľ čo krhlou polieval kvety naokolo. Všetko bolo jasné, už ďalej nepovedal ani slovo. Rozložil svoj stojan a maľoval. Po pár minútach dorazil do záhrady ďalší muž. Prišiel k nemu a spýtal sa ho, či si nemôže požičať tiež jeho farby a náradie. Camille sledovala ako sa dvaja muži na to familiárne objali.