Giverny 1924

Žiadne jedlo už nechutí tak, ako kedysi. Ani farby nie sú také jasné. A do spomienok sa už nedá uniknúť — bolia príliš. Myšlienka na všetkých, ktorých som stratil, len otvára ďalšie rany. Všetci moji priatelia sú preč. 
Je to prekliatie všetkému byť svedkom. 

Odmietam pozvania a na cesty za inšpiráciou už nechodím. Niet kam ísť. Teraz ľudia chodia za mnou, ale ja už im nemám čo povedať. Moja existencia sa zúžila na najjednoduchšiu podobu. Jediné, čo ešte chcem, je vidieť. Sledovať. Všímať si. 
Ale s týmto stareckým zrakom je to takmer nemožné. Od rána sa sústredím na jediný pohľad do sveta a večer cítim čistú bolesť — oči ma pália a chodím spávať skoro. Zotrvávam len vo svojej záhrade. Tá je jediná skutočná vec, ktorá mi zostala. 

Nalieham, aby sa do nej pridával nový život. Ďalšie stromy, ďalšie farby, druhy ešte nevidené. Nové kvety, viac a hustejšie. Nikdy ich nie je dosť a stále ich potrebujem viac.  
Márne sa snažím zapamätať si farbu vody či lístia, ktoré chcem zachytiť. Už mi to nejde. Posledné mesiace som maľoval viac nožom, než štetcom. Plátna trhám, režem a pálim, lebo ich nenávidím. Nenávidím plátna. Chcem tvoriť zrkadlá, nie plátna — niečo, do čoho sa dá ponoriť. Do plátna sa nik neponorí. 

Zrádza ma len telo: únava a bolesť očí. Vypozerám si ich celé dni a cítim, ako slabnem. Telom som už blízko hrobu, tvorbou naopak. Každým dielom som ako tvorca mladší, ale každým ránom ako človek v tele starší. A rán je, žiaľ, viac než diel. 
Preto mám na stole štetce aj nôž. Neustále už prehodnocujem každý odtieň, každý ťah. Najviac času už trávim len revíziou. Neustálym súbojom zachytenia správnej farby. 

Niekoľko metrov súvislého ľanového zrkadla leží v štúdiu, už takmer hotové. A niet lepšieho pocitu v tomto unavenom tele, ako keď sa k takému dielu priblížim. Ale keď kvôli môjmu zlyhávajúcemu zraku zaznamenám chybu či nesprávnu farbu, vždy ma premôže mizéria a hnev. Jediné, s čím sa chcem ešte rozprávať, sú kvety a odraz oblohy na hladine. Nikto iný mi už nemá čo povedať.