02 Vladár

Anotace: fraška

Sbírka: Svet je krutý...

„Svet je krutý.“ povzdychol si vladár pozerajúc, ako vešajú odsúdenca. Na háku za rebro visel asi dvadsaťročný mládenec, jeden z mnohých naivných polointeligentov, čo utekajú z univerzít do hôr, aby bránili zbedačovaných nevoľníkov. Dav okolostojacich dôchodkýň šumel dojatím.
„Skoro by som bol rád na jeho mieste“, pomyslel si s účasťou, ale keď videl, ako sa zbojník metá na háku, pokušenie ho prešlo.
Dav prizerajúcich sa nesúhlasne zahučal, keď sa katov pomocník zavesil mladíkovi na nohy, takže hák prepichol srdce a zbojník už visel pokojne.
„Ticho!“ zakričal kat: „Ešte ideme štvrtiť!“
Dav znovu zahučal, tentoraz nadšením.
„A teraz do práce.“ povedal už veselo vladár, špárajúc si kúsok kurčaťa spomedzi zubov.
Na dnes zvolal zasadanie tajnej rady, na ktorom chcel predniesť svoj program ďalšieho rozvoja Vladárstva. Vedel, že jeho plán je nezmysel, ale zároveň vedel, že bude nakoniec jednohlasne prijatý,
Jednohlasne, lebo dvorný mág už namiešal nápoj, ktorý vypijú tí, čo by mali nejaké pripomienky. A oponovať budú všetci.
V poradnej sieni už sedelo šesť ľudí: knieža Ihor, barón Tóth II. de Buta, rytieri aus Posony a von Pressburg a dvaja liptovskí zemania, ktorých mená by zabudol, ak by si ich vôbec niekedy pamätal. Bol to výkvet krajiny – spupní a rozkysnutí synovia spupných a rozkysnutých tatkov. Okrem vyhladnutých zemanov a hrdého kniežaťa Ihora. Keďže bol nemanželský bastard neznámeho tatárskeho otca, nemožno s istotou tvrdiť, že jeho tatko je rozkysnutý. Ale mamka áno.
Vladár sa posadil za legendárny pôvodne okrúhly, teraz už obdĺžnikový stôl a začal hovoriť.
Keď prišiel až k tomu, že hodlá zriadiť pravidelné vojsko, ktoré bude platené z novovyrúbených daní od hlavy nevoľníka, všetci sa prebrali z driemot. Knieža zbledol a barón očervenel. Rytieri šmátrali po miestach, kde obvykle mali meče, zemania sa len uškŕňali pod fúzy a súhlasne prikyvovali. Nerozumeli síce, čo vladár hovorí, lebo latinčinu sa na Liptove nikdy neučili, ale páčilo sa im, že vyššia šľachta sa pajedí.
Vladár zakončil: „Od východu sa k nám tlačia Rusi s tými ich kozákmi, od juhu Osmani a celá tá moslimská čvarga, od severu Poliaci s Litovcami. Každý sa sem len tlačí, ale neprinesie okrem chorôb nič, len odniesť by si chcel. A to ani nespomínam Čehov zo západu. Do paroma, ctení páni, než takto pokračovať ďalej, radšej pozvem nemeckých rytierov, aby všetkým ukázali, čo znamená „Gott mit uns“ v praxi."
Významne sa odmlčal, aby všetci pochopili vtip, ale uvedomil si, že aj keby mlčal naveky, tak je to stále málo času.
„Skôr než prednesiete svoje návrhy, pripime si na zdar a dohodu.“
A s úprimným úsmevom zdvihol pohár s tokajským k ústam.
„Na môj vkus príliš suché.“ poznamenal barón.
„Vonia melónom, jablkami, rozmarínom. A trochu dechtom a ružami.“ znalecky pokýval hlavou Ihor.
„Pánske štiny!“ ufrkol potichu jeden zeman druhému.
Keď bolo dopité, vladár povedal: „A teraz očakávam vaše pripomienky.“
Zostalo ticho, len občas zaznelo zahvízdanie z barónovho zadku a v smrade barón celý červený jachtal: “Ech, prepáčte, večeral som nejaký bôb z Nového sveta a teraz sa akosi tlačí von.“ A opäť zahvízdalo.
„Už by to malo účinkovať.“ pomyslel si vladár a tešil sa, na nový obraz. Za špeciálnym benátskym zrkadlom sedel maliar, ktorý mal nasledujúcu neopakovateľnú scénu namaľovať v tých najjasnejších temných farbách, aké dokázal namiešať.
So vzrastajúcim vzrušením si vladár predstavoval, ako blednú v tvárach, skrúcajú sa na zemi v kalužiach svojich výkalov a zvratkov, ako nimi trasie predposledný a potom aj posledný kŕč.
Mimovoľne preriekol: “Všetci tí milučkí chlapčekovia budú mŕtvi.“
Trhlo ním a prebral sa z rozjímania.
Mladší zeman sedel rytierovi von Pressburg na kolenách a vášnivo sa objímali.
Knieža hystericky búchal čižmou po stole a kričal: “Bite ma, bitte, ja chcem sado!“
Barón s vypúlenými očami a so slinami stekajúcimi po brade aj podbradkoch sa blížil k vladárovi a plačlivým hlasom fufňal: “Poď ku mne, ty ši môj milášik, len môj.“
Vladár síce vypil protijed, ale nie na toto...
- - -
Mág, občas pozrúc do krištáľovej gule, si urýchlene balil pergameny a rozčúlene vrieskal na ustrašenú ropuchu snažiacu sa schovať za hromadu usušených netopierov: „Ty idiot, hovädo jedno zadubené, debilný vnuk senilného deda, ja som ti kázal podrviť koreň hadovky a nie láskavca!“
- - -
Na smetisku, kam hodili zbytky popraveného zbojníka, vyrástol štvorlístok.
Prasa neďaleko bývajúceho veľmi neortodoxného žida Ben Löewa ho hneď zožralo.