Pohltenie

Pohltenie

Anotace: -

Každé prebudenie je zápas. Chladné prsty reality v nerovnom súboji, ktorý nikto nemôže vyhrať vyťahujú človeka z teplej náruče nedokončeného sna. V začiatkoch sa Milan držal statočne, neskôr, donútený prijať svoj údel, kapituloval a rozlepil ťažké viečka do kalnej prítomnosti.
Vyčkával, kým sa kontúry nábytku zaostria v hmle na svojich odvekých pozíciách. Hlavne rohy si osvojili zvláštny zvyk, zhmotňovať sa v nepredpokladaných úsekoch časopriestoru. Prebudenie obete a následný výber zo zlatého fondu dláždičského argotu im museli pôsobiť istý druh zvrátenej radosti.
Ale dnes sa nenechal nachytať. Novovzniknutú štrbinu na strope zhliadol neohrozujúcou bežnú premávku v miestnosti, rezignoval a vrhol sa strmhlav do dravých útrob rodiaceho sa rána.

Deň zležérnel. Na zaprášenej doske písacieho stola pristáli kľúče, nasledované stohmi požičaných kníh. Pod ich ťažkými torzami tleli pochované upomienky. Knižnice nevyriešiteľné doťahovanie s fantómom ignorantstva rýchlo omrzelo. Jediným výrazom ich vzbury zostalo zaradenie jeho mena na čestné priečky black-listu (aj nejaký vôbec mali).
Neurčitosť poobedia naňho vždy doliehala ťaživejšie ako rána, kedy v ňom nadšenie so začiatku niečoho nového oživovalo netušené zákutia optimizmu. Svitanie v sebe skrývalo skrytý potenciál zmeny. Popoludnia ho pochovávali. A večer, ten bol ešte ďaleko.
Vystrel sa na posteli. Neškodná štrbina cerila drobné zúbky vlhkej omietky. Už nepôsobila tak mierumilovne. Otvárala sa, ako nezahojená, hnisajúca rana, na bezvýraznej tvári . Striasol sa. Niečo ťažké mu zostra dopadlo na hlavu.
Roztvoril v viazanú príručku ležiacu pri jeho nohách. Stoh, z ktorého spadla, záchvev vydržal. Otázne zostávalo dokedy. Krivé kopy sa nachyľovali na stranu, hroziac zasypaním pri náznakoch prudšieho pohybu. Ale ani jedna sa nepohla. Až doteraz.
Milan vstal. Odsunul ich nabok, naučeným opatrným pohybom, a vrátil sa k pozorovaniu štrbiny. Nič nedokáže narušiť myšlienky násilnejšie ako hlasný zvuk. Neznášal banality, čo mu diletantsky pretrhli ich krehkú niť . Padajúce slovníky. Otravné zvonenie v tej najnevhodnejšej chvíli. Keď si neželal, nič viac ako byť zabudnutý.

Opäť vstal. Stĺp sa zachvieval pravidelným rytmom prichádzajúceho hovoru. Hrany kníh sa triasli, a moment konečného kolapsu sa nezadržateľne blížil. Tok jeho úvah bol pre dnes definitívne narušený. Vyzváňanie neustávalo. Dobrá vôľa stmeľujúca hradby sa vytrácala so silnejúcimi vibráciami. Z vrcholu sa oddelila mohutná antológia v koženej väzbe. Milan vydýchol. Z rúcajúcich sa základov vytrhol zariadenie telekomunikačnej skazy. Stoh sa rozkymácal. Línia ošúchaných chrbtov sa prudko chýlila na stranu. Vetchá statika nezniesla návaly neustávajúcich otrasov a hromady sa zosúvali ako megalomanské veže z domina.

Prvá zbierka, klesajúca k zemi s neodškriepiteľnou gráciou, spustila lavínu. Mohutná kaskáda šuštiacich strán nezastaviteľným prílivom pokrývala podlahu. Akoby nemala koniec. Vyvrhovala zo seba všetky nestrávene zvyšky ľudského nepochopenia. Milan vykríkol. Vodopád ohrdnutého vedomia odmietal zastaviť, a pochovával jeho úbohú telesnú schránku novými a novými prívalmi kníh. Konečne pocítil neznesiteľnú ľahkosť bytia.

Keď mu jej ostrý roh zatvoril viečka pre večnosť.

 

 
Autor Terulienka, 01.01.2012
Přečteno 244x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
© 2004 - 2024 liter.cz v1.6.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí