Koľkí sú ochotní riskovať pády a zranenia?

Anotace: V tom momente akoby sa všetko zastavilo. Ostala som iba ja uprostred štrkovej výbehovej zóny....

V tom momente akoby sa všetko zastavilo. Ostala som iba ja uprostred štrkovej výbehovej zóny. Ležala som. Cez zaprášené plexisklo som sa dívala vôkol seba. Vystrela som pravú ruku. Kombinéza bola zodratá a dotrhaná. Chcela som sa postaviť, no nedalo sa. Zohla som najprv ľavú nohu, snažila som sa aj pravú, ale tá ostala nehybne v štrku. Chcela som si aspoň sadnúť, ale ani to som nedokázala. Ostala som iba ležať. Mali pravdu keď vraveli že úspech občas bolí. Som ako štetka a rýchlosť je mojím pasákom. Platím jej. A verte mi že veľa, kruto veľa. Všetci túžia po extáze z rýchlosti, všetci chcú lietať. No koľkí sú ochotný riskovať pády a zranenia?
Zo zeme som pozorovala ostatné stroje ako sa preháňajú po trati. V tom ku mne dobehli tí chlapíci s nosítkami. Naložili ma. Ja som sa ešte posledný krát obzrela a snažila sa nájsť moju Apríliu. Tú v zúboženom stave odvážalo pár traťových maršalov. Teraz som si pripadala ako tá moja Aprília. Obtrhanú a dolámanú ma medici odvážali na nosítkach. Posledné na čo si spomínam je interiér sanitky. Počas prevozu som totiž stratila vedomie.
Prešlo už pár hodín a ja som sa začala pomaly preberať. Cítila som sa omámená. Bolo to tou narkózou. Keď som zbadala že vedľa postele sedí Valentino myslela som si že mám halucinácie. „Vale?“ spýtala som sa s vedomím že sa nikto neozve, že je to len vidina. „Claudi, už je lepšie?“ Spýtal sa ma. Snažila som sa trošku sa nadvihnúť a sadnúť si. Až teraz som si všimla že je ešte v kombinéze. Prikývla som. „Už je dobre...“ v polovici vety som urobila pauzu a nadýchla sa. „len som trochu v šoku.“ Valentino si kľakol na zem k posteli. „To tak býva po vážnej nehode. Ale uvidíš, najneskôr do týždňa si doma.“ Upokojil ma. „Prepáč, budem už musieť ísť . Zajtra prídem znova. Ak môžem.“ Usmial sa a na stolík položil čokoládu. „ Oh, ďakujem, to si nemusel. A samozrejme budem rada ak prídeš.“ Pousmiala som sa aj napriek bolesti. V hlave som mala poriadny bordel. Nedokázala som oddeliť realitu od ilúzie. Otras mozgu a silné tablety na utlmenie bolesti urobili svoje.
Po dvoch týždňoch som sa tackala o barlách po boxovej uličke. Vale sa o mňa staral, pomáhal mi a hlavne zakazoval sadnúť na motorku. I keď on po svojej nehode porušil všetky zásady.
Zastavila som sa v boxoch u Ducatistov. Valentino sa skláňal pri motorke. Keď ma uvidel, pustil na zem papiere čo zvieral v ruke a pribehol ku mne. Schyľovalo sa k veľkému tresku. Zostala som sedieť s mechanikmi pri monitoroch a Vale si išiel po pohár, ako sám povedal. Preteky odkrúžil typom štart-cieľ a zaujal miesto na najvyššom stupni. Bola to zvláštne, no to posedávanie a krúženie v boxoch ako lev v klietke bolo viac únavné akoby som mala pretekať.
Bola som unavená, nanajvýš tie silné lieky od bolesti boli poriadne oblbovačky.
Začínalo sa pomaly stmievať. Pozerala som na špice striech ktoré sa črtali v obzore. Zasmiala som sa. Prišlo mi komické ako ma Vale niesol po schodoch do hotela.
Zaspala som, a to bolo prvý krát čo sa mi snívalo o Valentínovi.