Jeden príbeh, ktorý sa možno stal

Anotace: Pamäť býva zradná...

V jednom meste ktorého meno vám zámerne neprezradím sa odohral jeden príbeh. Každé mesto ma samozrejme mnoho príbehov ale tento je neobyčajný hlavne tým že, ho všetci radi rozprávajú aj keď si ho nik presne nepamätá. V tom to meste žilo, ale je celkom možné že ešte žije jedno dievča. Toto dievča je, alebo bolo vždy veľmi veselé, v tom sa každý zhodne. Ale v čom sa už názory rozchádzajú je či sa zaľúbila šťastne, či nešťastne. Nech je tak, či onak, každý vie že v tejto láske nastala zrada. Jedno dievča vraví že ju podvádzal stále, ktosi iný jej odporuje že to bolo raz aj to nie plánované. No nech to bolo z akýchkoľvek príčin, pravé kvôli tomu čo sa stalo, alebo nestalo z dievčatinej tvare zmizol úsmev.
Vraj skoro týždeň chodilo ako bez duše, jej matka vraví, že každú noc počula ako si jej dievčatko ide oči vyplakať. Mnohí vravia že ju videli ako sa po nociach prechádza spiacim mestom. Jeden strážnik, ktorý pracuje na nočnom parkovisku, vraví že chodila bez cieľa sem a tam, často vraj aj cez cesty, jedna žena, čo si zarába po nociach, skalopevne tvrdila že ju videla chodiť na cintorín, kde uctievala diabla. Tiež sa zaprisahala, že dievča sa na ňu raz pozrelo a ona uvidela ako jej oči svietia na červeno. Možno je to tak, a možno nie. Nik to nevie presne, lebo ľudí v mestečku je veľa a každý vraví svoju pravdu.
No v jeden deň možno v sobotu a možno v nedeľu, odišla skoro zrána z domu. Dokonca sa ľudia nevedia zhodnúť či sa to stalo na jar, či na jeseň, no vie sa, že v tú noc pršalo a ráno bolo vlhké, hmlisté a plne príjemných vôni. Ti čo dievča v to ráno stretli sa zhodujú len v jednom – že sa čosi zmenilo. Jedna staršia žena vraví že jej tvar bola prázdna, oči akoby bez života. Jej pán manžel doplňuje, že po lícach dievčaťu stekali slzy. Jeden chlapec, ktorý roznáša noviny tvrdí že sa usmievalo takým čudným úsmevom z ktorého mrazilo. Iný vraví, že v jej očiach bola stále bolesť, ale tvar malo pokojnú ako hladina vody v pohári. Ale našla sa ďalšia zhoda - spievalo si. Melódiu nik presne nepoznal, i keď staršia pani vraví, že podobnú melódiu pozná ako uspávanku od svojej starej mamy, chlapec zas tvrdí, že to bolo čosi moderne a že to počul v rádiu. Nech ma pravdu ktokoľvek, zhodli sa v jednom – melódia bola krásna, smutná a každému sa navždy vryla do pamäti.
Dievča so zlomený srdcom sa vybralo celkom isto do okrajovej časti mesta – k tej kde stoji starý most. Tento most je vraj starý ako mesto samo. Kedysi po ňom chodili vozy s drevom, ktoré ťahali mocne ťažné kone. Vraj z toho dreva boli postavene prvé budovy v mestečku. No dnes po moste chodia len ľudia, najčastejšie zamilovane dvojice sledovať romanticky západ slnka. V to jesenne či jarne ráno však slnko nesvietilo.
So svojou smutnou piesňou dievča kráčalo po moste a jedným prstom sa pokúšalo spojiť kvapky na mokrom zábradlí. Keď prišlo do stredu mostu zastalo a vraj sa zamyslene dívalo na rieku tečúcu pod mostom. Rieka bola hlboká a dravá. Ukradla už mnoho ľudských životov. Ale tu sa zase príbeh rozchádza, ktosi mi vraví, že z mosta s pľacom utieklo do lesa, kde sa stratilo a už sa nikdy nenašlo, iný mi rozprava že z mosta jednoducho skočilo a utopilo sa. Jedno dievčatko, ktoré s rodičmi žije v zelenom dome neďaleko od mosta, so všetkou detskou vážnosťou odprisahalo, že videlo ako sa dievča premenilo na bielu holubicu, ktorá vraj dodnes lieta nad mestom. Jeden zamilovaný párik čo sa v to skoré ráno prechádzal po moste vraví, že za ňou pribehol jej chlapec, ktorý asi vycítil k čomu sa schyľuje. Vraj ju žiadal o odpustenie, sľuboval nápravu aj lásku za hrob. Načo vraj spolu utiekli nevedno kam. Jeden starší pán, ktorý išiel na rannú prechádzku so svojim psom tvrdí, že chlapec skutočne prišiel, no dievča už stálo u na opačnej strane zábradlia. Chlapec sa k nej cez zábradlie nakláňal a ťahal ju naspäť. Tento muž vraví, že chlapec nekresťansky hrešil a vraj ako ťahal dievča k sebe ono sa pošmyklo na mokrom povrchu a padlo do vody. A keďže chlapec sám bol príliš naklonení cez zábradlie spadol do vody za ňou. Obaja vraj zmysli pod hladinou a viac sa nevynorili.
Vravím, nech je ako je, ale chlapec i dievča, ktorému zlomil srdce sa akoby pod zem prepadli. Polícia nikdy nedokončila prípad, lebo výpovede svedkov boli zakaždým iné a nebolo sa o čo oprieť. Možno si tento príbeh aj vy zapamätáte a porozprávate ho tak, ako sa vám bude páčiť. Ale je celkom možné, že sa príbeh vôbec nestal, a ľudia si len potrebovali spestriť nudné dni v mestečku. No možno sa stal a oni skutočne utiekli, no možno malo pravdu dievčatko a skutočne sa premenilo na bielu holubičku čo lieta nad mestom a nešťastne hrkúta. Ale nech je, ako je, vždy sa nájde niekto, kto vám povie niečo iné...