V moldavskej stepi 1.

Anotace: pri ohníku

- Nie sú vyvolení. Len jeden je vyvolený a to som ja. Povedal a otočil sa ku mne s pohŕdavým výrazom na tvári. Prešiel si prstami jednej ruky po brade, zakolísal sa v predklone a padol na tvár. Kým som sa k nemu zohol, vydal nejasný zvuk a zmizol.
- No toto! Zdúpnel som. Chcel som sa rýchlo zorientovať, pretože sa mi tiež zakrútila hlava, ale oprel som sa o drúk, ako o stĺp, aby som nadobudol znova istotu.
Step sa vlnila vysokou trávou, v ktorej zanikal akýkoľvek iný pohyb. Vietor odháňal komáre a drobný muší hnus, ako tomu hovoria miestni. Nevdojak mi prišiel na um Zobar z Loteanuovho filmu Tabor uchodit v nebo. Tiež si ho taká vyvolila ako potom teda aj dopadol!
Prehrabal som drúčikom pahrebu a vybral z nej dopečené zemiačiky. Pohadzovať si ich v rukách ma naučili ešte kedysi o trochu starší rovesníci, s ktorými sme sa túlali po okrajoch obrovských polí s navyvracanými plodmi zeme po brázdach. Teraz som mal v pravej ruke displej mobilu, takže kartofi som si pohadzoval iba v jednej dlani. Nešikovne mi z nej povyskakovali a spadli na nohy v skríženom sede. Nechal som ich tak. Už nepálili, lebo boli drobné a podlhovasto štíhle. Polebedil som si takú minútu, kým sa mi zdali práve vhodné na zjedenie.
- Nie sú vyvolení… Zasa sa ozvalo, tentoraz spoza môjho chrbta. Rovno do ucha mi to zahlásil asi duch stepi. Ani som sa neobzrel, keďže sa objavoval a hneď zvykol zmiznúť, celkom tak, ako starček Hríbik v rozprávke Morozko. Rusi sa od Rumunov líšia tým, že ich predkovia vymýšľali múdre perzonifikácie kadejakých neživých, či živých rastlinných prírodnín, kdežto Rumuni si potrpeli v prevažnej miere na zvieracie dôvtipy:
- Ešte si pamätáš, ty, zloduch vlk, ako si sa mi na svoju srsť dušoval? A to povedala v rozprávke O kozliatkach chytrácka líška vlkovi! Vlk samozrejme rovnako pohotovo na to:
- Na kolenách vás prosím, kmotrička, zachráňte ma, nepridávajte si k rovášom! No, Creanga naozaj pozorne počúval, keď ako dieťa v Humulesti, pod tieňom moldavského hradu Neamt, so zatajeným dychom nasával každé jedno slovo mošu-rozprávkára.
- Len jeden je vyvolený a to si ty! Zakričal som tou stranou a vyhodil zemiak vysokánsky vysoko. Keď padal nazad, iba čo som otvoril ústa a zapchal si ich príjemne mäkkým, nie už prihorúcim sústom.
- Hmmm, odkiaľ to vieš? Ty, čudák prečudesný, učenlivý… Fúkol spoza mňa do pahreby, až vyšľahli z nej malé modravé plamienky.
- Všetko je na webe. Povedal som nezúčastnene. Zrazu sa vynoril predo mnou a zastal si s rukami v bok. Nepovedal nič, len sa usmieval, ani nezadržiavajúc dych, i keď dym sa skrútil a vietor mu ho hnal priamo do úsmevu.
- Odteraz si vymeníme úlohy. Vyriekol akosi tajomne prorocky, šúchajúc nohou žeravý uhlík, čo vypadol z pahreby. Nato som sa zatváril dosť nechápavo, pretože dodal po chvíli mlčania:
- Zbohom, uč sa to zvládať, nikdy to nevzdaj tak, ako ja. Hneď začal miznúť, ibaže sa ešte pokúsil objaviť sa na inom mieste, ale očividne mu to už nešlo. Vzniesol sa vari so závanom vetra a bol nadobro het.
Som v tejto krajine cudzincom, to viem. Narodil som sa pod šťastnou hviezdou, i to viem presne a nespochybniteľne. Inak by sa mi toto všetko nemohlo nijako prihodiť. Ale prečo ma to sem ťahalo tak neodolateľne, až kým som na hentoto miesto nevkročil s pocitom, že som tu už raz predsa len bol?
Zahľadel som sa hore do neba, lebo to robím vždy vtedy, keď sa mi niečo nezdá. Nado mnou plávali odtiene všetkých farieb oblakov, ponárajúcich sa do šera večera. Idylka to, nie dvadsiatehoprvého, ale azda devätnásteho storočia!
Telefón odrazu začal vydávať zvuk melódie, ktorá ostro kontrastovala s folklórom čarovného lyrického opojenia.
Ak ho teraz zvihnem a stlačím príjem hovoru, nebude to akiste v súlade s mojou vyvolenosťou. Pozrel som sa na displej, na ktorom svietilo neznáme, čímsi podozrivé číslo.
- …sa to začalo! Povedal som si v duchu. Dal som si ruky v bok a hľadel na displej, kým telefón hral naďalej svoju pesničku.
- S rukami v bok nemôže nastať problém, všakže? Ubezpečoval som sa. Gadžet zmĺkol nakoniec a displej onedlho potemnel.
- Som ja ale hlupák! Komusi som mohol povedať, že nie je vyvolený, alebo nadôvažok, tú vyvolenosť mu odovzdať ďalej a zbaviť sa jej tak rýchlo, ako som k nej prišiel. Čo však, ak by to volal ten bývalý vyvolený?
Nemohol som si dovoliť pochybnosti, pretože vyvolený ich o svojej vyvolenosti nikdy nemá mať. Sadol som si, na čo prestalo duť a k zemi sa znieslo tisíce komárov z močariska opodiaľ. Žaby sa zhlukovali v tom svojom bahennom megapolise, aby vytiahli do boja s nočným tichom v stepi. Kvakotanie silnelo každým okamihom. Napokon sa zlialo v jednotvárny pulzujúci zvuk, čo tak nádherne splýva s temnejúcim horizontom samých nehybných stebiel tráv.
- Načo toľko rečí, ako koza bobkov? Napadlo ma vzápätí, keď som sa nevedel zbaviť idylky.
- Komáre ma vôbec neštípu, no, nie je to idylické miesto tu? Pomyslel som si. Step sa úplne strácala v tme, až na najbližšie trsy tráv, čo sa týčili vyše mňa, keď som si ľahol bližšie k ohnisku.
Telefón opäť začal prehrávať zvučku zvonenia. Skôr zo zvyku som ho zodvihol a ozval sa z neho známy hlas:
- Je mi smutno, si ešte hore? Zahniezdil som sa a pootočil tak, aby som mal telefón na zemi pri uchu. Pritiahol som sa nadoraz k ohňu a váhavo odvetil:
- Som. Ostanem, nechce sa mi ísť ani k tým ostatným, niekam do spoločnosti. Kde si ty? Spýtavo som zdvihol hlas na konci vety.
- Tu oproti tebe, z druhej strany pahreby. Pri ohni aspoň tak príšerne nehryzie ten protivný stepný hmyz. Ozvalo sa z telefónu, ale aj z blízkosti. To som si uvedomil až po sekunde prekvapenia. Nič tam nebolo vidieť, ani náhodou nie.
- Je mi hrozne. Vieš, urobil som čosi ako fatálnu chybu, len čo som prestal byť vyvolený. V poslednom okamihu vyvolenosti som začal miznúť, ako inak, ale nestihol som to dokončiť. Som teda neviditeľný, avšak stále tu. Nevyčaral by si so mnou ešte na chvíľočku tú vyvolenosť? Potrebujem dokončiť dematerializáciu úplne.
Povedal naproti mne Neviditeľný a zároveň nevyvolený s pokorou v hlase. Step sa hrúžila do noci tak, ako sa postupne zapaľovali kvantá hviezd nad takrečeno „našimi“ hlavami.
- Jasné. Odvetil som. Nemal som s tým problém. Odišiel hŕ, hŕ a potom pŕ, pŕ…
- Nikdy ti to nezabudnem. Povzbudený mojou reakciou opätoval nešťastný spoločník.
- Čo mám teda robiť? Spýtal som sa.
- Odovzdaj mi vyvolenosť zo srdca. Iba tam sa totiž nachádza. Veď čo už je z honoru, keď sa nevedomosť na jeho miesto natíska.
Zaváhal som tentoraz naozaj z hĺbky rácia. Akože to myslí - zo srdca vyvolený? Čo si to vôbec namýšľa vo veku IT a umelej inteligencie? Veď je to absurdné. Nemôžem sa vzdať, sám mi to povedal, či čo?
- Čestne vrátim, ver mi. Presviedčal ma skrúšene. Zmenila ho tá nevyvolenosť. Mám v čerstvej pamäti jeho úškľabok zo začiatku nášho stretnutia.
- Na! Nie som vyvolený, jediný vyvolený si ty sám! A Zbohom buď… A šťastný…
- Au! Paskuda, komár! Vylepil som si facku, potom druhú, tretí bol už nacicaný ako Zeppelin…